5.1.2 Vychovávateľ versus vychovávaný
Salezián v pozícii vychovávateľa zostupuje z posvätnej výšky medzi svojich chovancov bez obavy, že by tým utrpela jeho vážnosť a autorita. Snaží sa odstrániť všetky múry a barikády, čo sú medzi ním a chovancami. Riadiac sa overeným latinským príslovím „Verba movent, exempla trahunt“ - „Slová hýbu, príklady priťahujú“ snaží sa stať sa najlepším z nich, aby sa mohli správať podľa jeho života, príkladu, spôsobov. Biskup František Tondra píše: „Preberanie dobrého príkladu je vždy uvážené. Dobrý príklad je spojený s mravným poučením a povzbudením. Vždy má byť zaradený do rámca celkovej pedagogickej formácie človeka. Ten, kto preberá dobrý príklad, preberá aj motiváciu.“ [11]
Preventívne metódy kladú vysoké nároky na učiteľov a vychovávateľov. Vyžadujú si, aby sa celí dali k dispozícii svojim žiakom. Zakladateľ rehole saleziánov odporúča svojim nasledovníkom, aby svojim neustálym dozorom znemožňovali mládeži poklesky. Tento dozor chovanci nemajú vnímať ako dozor. Plavčík dozerá na kúpajúcich sa zo svojej veže ďalekohľadom. Salezián z takejto dozorcovskej veže zostúpil. Musí stále žiť medzi svojimi žiakmi. Nie ako špehúň. Ako otec, ktorý nenechá nikdy svoje deti osamote, kým nie je ich sloboda zabezpečená výchovou.
Salezián potrebuje mladého ducha. Je tu vždy pre svojich zverencov. Vystríha ich pred nebezpečenstvom. Radí, ako premáhať prekážky. Keď chlapec spadne, je tu, aby ho zodvihol. Neodvrhuje ho za neschopnosť, slabosť. Je tým, ktorý pomáha žiť. Ovocie výchovy sa spozná najlepšie pri hre, do ktorej sa zapojí aj sám vychovávateľ. Ak vidí, že to nie je ešte ono, zasiahne a usmerní hru. Alebo si nenápadne zoberie nabok krikľúňa a žiada nápravu.
Ak sa odstránia prekážky medzi učiteľom a žiakmi, otvorí sa cesta k formácii. Skúsení autoritatívni učitelia by možno protestovali. S autoritatívnym prístupom je spojený strach žiakov. Aj keď niektorí žiaci dosiahnu vysoký výkon, vždy je medzi nimi a učiteľom neosobný vzťah, odstup. Strach, že ak zlyhám, už si ma nebude vážiť.

A práve saleziánske školy ponúkajú alternatívny rodinný prístup. Tu nie je hlavným merítkom výkon. Ocení sa akákoľvek snaha o zlepšenie. K žiakom sa nepristupuje ako k skupine, ale ako k jednotlivcom. Umením je zaujímať sa o záujmy zverencov, o ich starosti, zdravie, radosti, budúcnosť, rodičov. Úspechom je, ak sa podarí vzbudiť v dieťati takú dôveru, aby zaklopalo na dvere a prichádzalo ako domov. Privítať ho vážne a ochotne, ako kohokoľvek z dospelých a vysokovážených osôb. Poznať ho s jeho chybami a čnosťami, túžbami a obavami, s celým jeho svetom. Viesť ho v tomto svete k Bohu a k lepšej budúcnosti. Aby neskôr, keď si chlapec založí svoju vlastnú rodinu, bude mať svoju prácu, prišiel a povedal o všetkom, čo ho teší alebo trápi.
Nemôžeme prv vychovávať mládež, kým si nezískame jej dôveru a lásku. Nezískame ju násilím. Ale cez rozum a srdce. Keď sa jej prispôsobíme v hrách, v myslení, nie však v pokleskoch. Na tie treba upozorniť a vyhýbať sa im. Mladí sa môžu rozveseliť. Ukázať sa, akí naozaj sú. [1]

5.1.3 Disciplína
Disciplína má len taký význam, aby sa udržal pravidelný život v škole. Nejde o disciplínu, ktorá sa stotožňuje s hrobovým tichom, čo pokladajú niektorí za vrchol výchovy. Disciplína je prostriedkom. Výchova cieľom. Ak zmiernime disciplínu odstránením nadbytočných bremien, ktoré ju robia ťažkou, zmenší sa počet priestupkov. Disciplína nesmie byť reťazou, ktorou mládež priviažeme k válovu a budeme ju kŕmiť. Tlakom, ktorý nahradí príliš prísnu disciplínu, je príklad horlivých žiakov a dôverné povzbudzovanie oduševnených učiteľov.

5.1.4 Tresty
Preventívny systém pripúšťa tresty. Zásada pri ich prípadnom použití vystríha, aby sme si neuzavreli srdce dieťaťa a spravili ho tak neprístupným pre ďalšiu kladnú výchovu. Uplatnenie trestov sa riadi štyrmi pokynmi:
1. S trestom nech sa podľa možnosti radšej odkladá, aby sme sa neprenáhlili.
2. Trest nesmie chovanca dráždiť alebo ponížiť.
3. Nesmie byť nespravodlivý a nerozumný.
4. Má účinkovať na srdce chovanca.
Bosco používal aj ďalšie zásady. Nikdy netrestať verejne a nikdy netrestať telesne, aby trest mládež nerozdráždil a nepopudzoval k vzbure. Ak by bolo treba niekoho z ústavu prepustiť pre hrubé porušovanie poriadku alebo pohoršenie, nech sa to urobí šetrne. Nikdy netrestať za priestupky obyčajnej ľahkomyseľnosti. Netrestať hromadne. A to ani vtedy, keď nemožno vystopovať vinníka. Veľkosť viny treba vždy dobre zvážiť. Netrestať za všetko rovnako, akoby podľa nejakej ustálenej miery. Netrestať nikdy v prvom záchvate hnevu. Najlepšie je trestať tak, ako trestá rozumná matka: ukázať zarmútenú tvár, hovoriť s previnilcom chladne, odmerane, nepozerať na neho. Pokarhať ho vždy tak, aby to bolo jeho rozumu a povahe prístupné. Trest je len vtedy dobrodením, ak dieťa vo chvíli, keď ho trestajú, vidí, že je to spravodlivé a zaslúžené. [1]

5.1.5 Radosť
Napokon sa zdôrazňuje význam radosti. Radosť odháňa nudu a zlú vôľu, uľahčuje duševnú prácu, spája povinnosť so zábavou, robí mladé srdce dôverným, nenúteným a prístupným. Radosť človeka oživuje a vzpružuje nielen duševne, ale i telesne.