Nácvik spisovnej výslovnosti

JAZYKOVO-KOMUNIKAČNÉ VYUČOVANIE
1. VYUČOVANIE ZVUKOVEJ ROVINY
1.1 Segmentálne javy
Vyučovanie zvukovej roviny má dominantné postavenie v učebných osnovách (1997) v každom ročníku na 1. stupni základnej školy. Didaktická transformácia sa sústreďuje na zvládnutie segmentálnych a suprasegmentálnych javov. Segmenty sú úseky vymedzené istými fonologickými prvkami (Horecký – Rácová). Segmentálne javy sú dané prácou artikulačných orgánov. Najmenšou nedeliteľnou jednotkou zvukovej stránky reči je hláska.

Kmitanie častíc vzduchu vnímame ako zvuk. Pravidelným vlnením vznikajú tóny (v reči ich reprezentujú samohlásky) a nepravidelným vlnením vznikajú šumy (spoluhlásky).

Slovenské hlásky sa rozdeľujú podľa pohybov artikulačných orgánov, podľa výsledného zvuku a podľa funkcie do troch systémov, ktoré tvoria samohlásky, spoluhlásky a dvojhlásky.

Samohlásky (vokály) sa tvoria voľným prechodom artikulačného vzduchového prúdu ústnou dutinou bez premáhania prekážok, výsledný zvuk sa hodnotí ako tón. Z funkčného hľadiska je samohláska jadrom slabiky, teda nositeľom slabičnosti.

Spoluhlásky (konsonanty) sa tvoria pre prieniku artikulačného vzduchového prúdu rečovými orgánmi tak, že premáhajú rozličné prekážky, pričom vzniká zvuk zvaný šum. Niektoré šumy majú schopnosť byť nositeľmi slabičnosti (r, l, ŕ, ĺ), iné spoluhlásky túto schopnosť nemajú.

Dvojhlásky (diftongy) sa charakterizujú ako kĺzavé spojenia dvoch vokálov v jednej slabike, fungujúce ako jediná a dlhá samohláska, pričom vrcholom slabiky je jej druhý člen a neslabičným polohláskovým prvkom prvý člen (podľa Findru a kol.)

Správna výslovnosť má byť v súlade s ortoepickou normou. Ide o také vyslovovanie hlások, pri ktorom sluchový efekt nevybočuje z ustálených akustických zvyklostí používateľov jazyka. Základný rozdiel medzi krátkymi a dlhými vokálmi je v časovom trvaní artikulácie. Všeobecne platí, že dlhé samohlásky v tom istom rečovom tempe trvajú približne dvakrát toľko ako krátke samohlásky. Slovenské dvojhlásky z hľadiska času trvania patria k dlhým samohláskam, fungujú teda ako dlhé nositele slabičnosti. Ortoepia je náuka o zvukových normách spisovného jazyka. Je to súhrn pravidiel správneho tvorenia a správneho znenia zvukových prejavov v spisovnom jazyku z hľadiska ich zvukových vlastností (Kráľ).

Pri nácviku javov zvukovej roviny nevyžadujeme od žiakov memorovanie poučiek, ale príslušné jazykové javy vysvetľujeme na príkladoch.

V 2. ročníku začíname utvárať u žiakov systematické poznatky o zvukovej podobe jazyka. Podľa učebných osnov (1997) v 2. ročníku by sa učitelia mali venovať rozlíšeniu hlásky a písmena (písmeno sa realizuje graficky; hláska zvukovo = foneticky), pričom poukážu aj na to, že niekedy máme jednu hlásku, ale dve písmená (i, y), prípadne dve písmená, ale jednu hlásku (dž, dz, ch). Žiaci dostávajú poučenie o tom, že dve hlásky, ktoré sa vyskytujú v cudzích a prevzatých slovách, píšeme ako jedno písmeno (ks-x, kv-q). V domácich slovách spoznávajú fungovanie a pravopis dvojhlások ia, ie, iu, ô. Spoznávajú platnosť diakritických znamienok v grafickom prejave.
Žiaci sa učia poznávať a správne vyslovovať krátke a dlhé samohlásky, oboznamujú sa s delením spoluhlások na tvrdé, mäkké a obojaké a precvičujú písanie y po tvrdých spoluhláskach a i po mäkkých spoluhláskach. Rozlišujú prípady, keď treba písať ď, ť, ň, ľ s mäkčeňom (ďasná, ľanový, vaňa) a slabiky de, te, ne, le, di ti, ni, li bez mäkčeňa (deti, nikto, lipový, leto). Preberajú spájanie hlások do slabiky (aj s dvojhláskami) a slabík do slov, delenie slov na slabiky a delenie slov na konci riadka s uplatnením slabičného princípu.
V 3. ročníku žiaci preberajú výslovnosť, písanie, výskyt ä a slabičného l – ĺ, r – ŕ. Oboznamujú sa s inventárom obojakých spoluhlások. Spoznávajú základné delenie spoluhlások podľa znelosti (znelé párové, neznelé párové, nepárové znelé = zvučné) a s tým súvisiaci jav spodobovania spoluhlások podľa znelosti. V rámci tejto problematiky preberajú v tomto ročníku:
a) spodobovanie spoluhlások na začiatku a na konci slova,
b) výslovnosť v na začiatku a na konci slova,
c) výslovnosť a písanie predložiek k/ku, v/vo, pred, pod, nad, od.

Vo 4. ročníku žiaci preberajú spodobovanie spoluhlások vnútri slov a na konci slova pri splývavej výslovnosti. Precvičujú si aj výslovnosť a písanie predložiek s/so, z/zo a pravopis a výslovnosť predpôn ob-, od-, nad-, pod-, pred-, cez-, bez-, roz-, v-, vz-. Oboznamujú sa s podstatou a fungovaním pravidla o rytmickom krátení i s jeho výnimkami v slovenskom jazyku. Porovnávajú príslušný gramatický tvar, v ktorom sa uplatňuje (neuplatňuje) pravidlo o rytmickom krátení, so skloňovacím či časovacím vzorom.
Pri vstupe do školy má šesťročné dieťa už osvojený celý systém hlások materinského jazyka. Odchýlky od slovenskej ortofónie a ortoepie zistí učiteľ pri pozorovaní ústnych prejavov svojich žiakov. Správna výslovnosť je základný predpoklad zvládnutia techniky čítania a pravopisu vo vyšších ročníkoch. Odchýlky (na najčastejšie chyby pri výslovnosti samohlások a dvojhlások upozorňuje Ľ. Sičáková), ktoré ovplyvňujú nesprávne uplatnenie ortoepickej a ortofonickej normy, sú zapríčinené:
a) funkčnými dysláliami (sigmatizmus, rotacizmus, lambdacizmus),
b) vplyvmi domáceho prostredia (prienikom nárečových prvkov do spisovných prejavov).

Sigmatizmom rozumieme nesprávnu výslovnosť sykaviek (sibilánt), rotacizmus znamená nesprávnu výslovnosť vibrát (najťažšie sa vyslovuje hláska r, l ľ) a lambdacizmus je zamieňanie hlások r a l v reči.

Na systematický nácvik spisovnej výslovnosti môžu učitelia využiť literatúru určenú pre deti, hádanky, rečňovanky, riekanky, vyčítanky, hlavolamy. Pomocou týchto textov učitelia poukazujú na chyby vo výslovnosti podľa ortoepickej normy (výslovnosť dlhých samohlások, nesprávna výslovnosť dvojhlások, výslovnosť slabičného r, ŕ, l, ĺ, prízvuk na predposlednej slabike slova namiesto na prvej slabike a pod.).

Dobrou prípravou na nácvik spisovnej výslovnosti sú dychové, rezonančné a artikulačné cvičenia. Dychové cvičenia sú prípravou na správne dýchanie, ktoré je nevyhnutné pri čítaní a prednese (sfúknutie sviečky, nádych a výdych do balóna, nádych na tri doby a výdych na šesť dôb, nádych a výdych s výslovnosťou ááá, šušušu). Rezonančné cvičenia sú zamerané na nácvik mäkkého hlasového začiatku (prihováranie sa bábätku, tíšime plačúce dievčatko, hra na sirénu). Pri artikulačných cvičeniach rozcvičujeme pery, jazyk, sánku a uvoľníme artikulačné orgány (nacvičujeme, ako robí ryba ústami, ako zvoní zvonček; pospevovanie, zvuky zvierat). Vaňová

Pri vyvodzovaní zvukových segmentov vychádzame od slova k slabike (analýza), neskôr od slova a jeho použitia vo vete (syntéza).
Pri vyvodení samohlásky vychádzame z textov, v ktorých kvantita mení význam slov, dvojice slov vyslovíme a porovnávame: latka – látka, chyba – chýba, sud – súd. Žiaci najprv počúvajú, potom vyslovujú a nakoniec píšu. Odlišujú platnosť slov zisťujú pri tvorení viet s príslušným javom.
Pri vyvodení dvojhlásky vychádzame z príkladov so slabikou ja a s dvojhláskou ia: jama, jazero, obaja, dvojaký, cudzia, piatok, riadny.
Žiaci rozdelia slová na slabiky a zistia, že slová majú dvojhlásku ia vnútri slabiky a nemožno ju ďalej deliť. V slovenských slovách dvojhláska môže stáť len ojedinele na začiatku slova (ôsmy, ôsme), kým slabiky ja, je, ju môžu stáť aj na začiatku slova. Vhodné je, ak žiaci uvádzajú aj ďalšie príklady.
Pri vyvodení tvrdých a mäkkých spoluhlások žiaci pracujú s inventárom slov s y – ý po tvrdých spoluhláskach a s i – í po mäkkých spoluhláskach: hýbať, kýchať, chýbať, dymiť sa, tyč, šiť, žiť, deti, ticho, čistý, čížik.
Zisťujú, že pri výslovnosti tvrdých spoluhlások cítiť v hrdle rezonanciu.
S pojmom slabiky sa žiaci oboznamujú už v 1. ročníku pri nácviku čítania. Zisťujú, že najčastejšie sa skladá z jednej spoluhlásky a jednej samohlásky. Takéto slabiky spájajú do slov. Popritom sa uplatňuje v počiatočnom nácviku aj opačný postup – delenie slov na slabiky, ktoré tvorí prípravu na nácvik suprasegmentálnych javov.
Žiakom zvyčajne nerobí problém delenie slov na slabiky v prípade, ak slabika pozostáva z jednej spoluhlásky a z jednej samohlásky alebo dvojhlásky: ma-li-na, de-do, bie-la. Vtedy hovoríme o otvorených slabikách. Problém pri delení slov predstavujú zatvorené slabiky a delenie slov na morfematickom švíku: ba-bič-ka, rep-ka, hláv-ka, pro-stred-ný. Osobitne si treba všímať delenie slov s jednohláskovými slabikami a upozorniť žiakov, že aj tie tvoria slabiku (pretože sú samohláskami): o-tec, ú-lo-ha, u-jo. Vo 4. ročníku žiaci preberajú delenie slov s predponami a spoznávajú zásadu, že slabičné predpony sa pri delení slova oddeľujú od slovotvorného základu, neslabičné predpony sa neoddeľujú (od-písať, pred-kresliť, vztý-čiť). Pri nácviku delenia slov na slabiky na 1. stupni základnej školy vyberáme len také príklady, v ktorých je slabičný princíp v zhode s morfematickou stavbou slova.
Pri delení slov na slabiky si žiaci v počiatočnej etape pomáhajú vytlieskavaním. Delenie slabík spájame s nácvikom prízvuku na prvej slabike slova: ru-ka, na-ro-de-ni-ny, ve-ve-rič-ka.
Dobrou prípravou na nácvik prízvuku na prvej slabike slova, delenia slov na slabiky a na opakovanie javov zvukovej roviny môžu byť básnické texty:

Loptička
Moja lopta červená,
hoci rúk a nôh nemá,
skáče pekne vysoko,
raz blízko, raz ďaleko.
Hopy, hopy od zeme,
poskakovať budeme.

Báseň na pijaku
Ako sa máš, pijak?
Škoda reči! Nijak!
Div, že neumriem tu!
Daj mi atramentu...
Zopár machúľ,
machuľu atramentu...
Hneď to bude!
Aha, tu sú!
Ďakujem ti, synak!
Vraví šťastný pijak!