Využitie systému pravopisných cvičení vo vyučovaní vybraných slov

2. VYUČOVANIE PRAVOPISU
Pravopis slúži človeku na zaznamenanie jazykového prejavu. Možno ho chápať ako súbor pravidiel na správne používanie písmen, konvenciu o tom, ako sa hovorená reč písomne zaznamenáva (Ballay, Findra).

V škole a vôbec v celej spoločnosti sa pravopisu tradične prikladá veľká dôležitosť, lebo jeho neznalosť sa posudzuje ako nevzdelanosť. Je známe, že často sa jeho úloha v jazykovom vyučovaní preceňuje.
Po vstupe do školy je potrebné naučiť žiaka používať spisovný jazyk a rozvinúť jeho vyjadrovacie zručnosti na základe poznatkov z náuky o jazyku tak, aby získal schopnosť vyjadrovať sa v spisovnom jazyku správne, výstižne, slohovo vhodne a pohotovo v ústnych i písomných prejavoch, primerane svojmu veku. Dôležité je tiež, aby žiak dosiahol schopnosť pohotovo a správne porozumieť jazykovým prejavom. Splnenie tohto cieľa je, prirodzene, náročná a ovládanie pravopisu je jednou z jeho súčastí.

Z didaktického hľadiska sa rozlišuje pravopis:

1. lexikálny (spätý s podobou slova) - lexikálny v užšom zmysle
- slovotvorný
- morfematický

2. gramatický - tvaroslovný
- syntaktický
Zásady pravopisu sú u nás kodifikované v Pravidlách slovenského pravopisu (posledné vydanie 1998, reedícia 2000).

Slovenský pravopis sa riadi týmito princípmi:
Fonematický – jedna a tá istá hláska schopná rozlišovať význam slov alebo tvarov (fonéma) sa píše vždy jedným a tým istým grafickým znakom (písmenom). Písmená dz, dž, ch (zložky) označujú osobitné hlásky, nie zložky (odzemok, viachlasný).
Fonémy ď, ť, ň, ľ sa označujú osobitnými písmenami s mäkčeňom pred samohláskami a, o, u, pred spoluhláskami a na konci slova (ťahať, ďateľ, ľad). Pred e, i, ia, ie, iu sa označujú písmenami d, t, n, l (deti, lipa, havrania, niekedy). Tzv. i-ové dvojhásky sa zapisujú znakmi ia, ie, iu. V slovách cudzieho pôvodu a v odvodených slovách na hranici morfém vznikajú rôznoslabičné spojenia samohlásky i so samohláskami a, e, u (diecéza, aliancia, priučiť). V slovách latinského a gréckeho pôvodu sa vyskytuje x, v cudzích slovách aj grafémy w a q.

Morfematický – v spisovnej slovenčine sa zachováva jednotná podoba slov a morfém so znelými alebo neznelými spoluhláskami na rozdiel od výslovnosti, kde sa na morfematickej hranici nevyskytujú kombinácie znelostne nerovnakých hlások (prestávka sa prejavuje ako neznelá hláska). V tvaroch toho istého slova sa v písme nerešpektuje znelostná asimilácia a nastáva jednotné písanie spoluhlások vo všetkých tvaroch a jeho odvodeninách. Morfematický princíp sa neuplatňuje pri písaní predpôn s-, z- zo- (píšu sa podľa fonematického princípu).
Gramatický (syntaktický a morfologický) – písmená i, í, y, ý sa používajú na rozlíšenie tvarov nom. sg. a nom. pl. Prídavných mien vzoru pekný (pekný chlapec – pekní chlapci). Tento princíp sa neuplatňuje pri písaní prídavných mien podľa vzoru cudzí. Uplatňovanie tohto princípu sa vzťahuje aj na skloňovanie zámen a čísloviek. Gramatický princíp sa uplatňuje pri odlišnom písaní prísloviek (slovensky, pekne, milo) pri tvorení od vlastnostných prídavných mien, predpôn a predložiek (naoko – na oko, spamäti – z pamäti). Súvisí aj s pravopisom interpunkčných znamienok.

Etymologický – v predponách a základoch domácich slov sa na označenie foném i, í používajú písmená i, í a y, ý. Uplatňuje sa aj pri písaní slov cudzieho pôvodu, ktoré zachovávajú v pravopise pôvodnú podobu. Pravopisne zdomácnené slová sa píšu v zhode s ustálenou slovenskou výslovnosťou, spravidla si však zachovávajú pôvodné písanie (brigáda, lýra, bicykel).

Dominantné postavenie v slovenskom pravopise má fonematický princíp. Pri nácviku pravopisu si pamätajme, že v jednom slove sa môžu uplatniť viaceré pravopisné princípy.

2. 1. Proces osvojovania si pravopisných vedomostí, zručností a návykov

Proces osvojovania si pravopisu prebieha podľa istých zákonitostí, ktoré skúmali viacerí psychológovia (D. N. Bogojavlenskij, F. S. Žujkov, J. Štefanovič, J. Ballay). Mnohé nedostatky v pravopisnom vyučovaní sú zapríčinené práve tým, že tieto zákonitosti nie sú učiteľom dostatočne známe alebo sa v školskej praxi nerešpektujú. Pri poznaní psychologických zákonitostí osvojovania si pravopisu vychádzame zo skutočnosti, že náš pravopis je založený predovšetkým na fonematickom princípe, t. j. asi 90 % písmen má žiak písať tak, ako počuje, a približne 10 % inak, ako počuje (Ballay).

Prvý a najdôležitejší je teda vzťah medzi sluchovo-artikulačným vnímaním pravopisného javu, jeho zrakovou predstavou a písomnou reakciou (Ballay, Štefanovič). Táto trojčlenná asociačná štruktúra tvorí základ pravopisných návykov fonematického písania. To je podmienené správnou výslovnosťou a správnosťou gramatických tvarov. Negatívne pôsobí vplyv nárečia, najmä u mladších žiakov. Pri správnom osvojovaní si fonematického pravopisu má veľký význam zvuková analýza a diferenciácia textu. Osobitnú pozornosť treba venovať tým hláskam, ktoré žiaci vplyvom nárečia nevyslovujú správne. Zvlášť treba dbať na nácvik ď, ž ň, ľ pred e, i, ia, iu, lebo v týchto polohách sa písanie nezhoduje s výslovnosťou. Pred písaním si má žiak každé slovo prečítať, analyzovať, aby získal jeho presnú sluchovú a zrakovú predstavu. Pri písaní si žiaci pomáhajú vnútornou rečou (niekedy si slová ticho artikulujú).

Druhú asociačnú skupinu tvoria javy etymologického pravopisu a písanie veľkých písmen. Kým v prvej aociačnej štruktúre sa pravopisné návyky utvárajú na základe asociácie medzi hláskou a písmenom, v tejto štruktúre sa pravopis upevňuje asociáciami medzi slovom a jeho významom. Ak si má žiak správne osvojiť etymologický pravopis, musí dobre poznať sémantiku slova. Pravopisné návyky tohto typu sa utvárajú vo štvorčlennej asociačnej štruktúre: sluchovo-artikulačné vnímanie pravopisného javu – jeho sémantika – zraková predstava – písomná reakcia (Ballay, Štefanovič). Poznanie obsahu slova pomáha určiť správne napísanie takých slov, ktoré znejú rovnako, ale majú odlišný význam (homofóny).
Tretiu asociačnú štruktúru tvoria javy gramatického (syntaktického a morfologického) pravopisu. K predchádzajúcim členom asociačnej štruktúry pribudol ďalší činiteľ – gramatická funkcia pravopisného javu. Javy tohto typu majú teda túto asociačnú štruktúru: sluchovo-artikulačné vnímanie pravopisného javu – jeho sémantika – gramatická funkcia – zraková predstava – písomná reakcia (Ballay, Štefanovič).
V prvých dvoch štruktúrach išlo o statický pravopis, ktorý sa nemení, a preto ho možno zautomatizovať. V tretej štruktúre ide o dynamický pravopis, ktorý sa mení podľa toho, aké gramatické vzťahy a kategórie vyjadruje.
V procese osvojovania si pravopisných vedomostí, zručností a návykov je dôležité (Betáková – Tarcalová):
Počuť správne vyslovené slová – presné, jasné sluchové vnímanie artikulačne výrazného, gramaticky a foneticky správneho ústneho prejavu. Mnohé chyby vznikajú vplyvom nespisovnej a artikulačne nevýraznej výslovnosti. To pomôžu odstrániť fonetické rozbory, ktoré majú veľký význam najmä v nárečovom prostredí.
Pochopiť zmysel každého slova – dôležité je chápať slovo, rozumieť mu a správne ho použiť s istým jazykovým zámerom. Komunikačná kompetencia vyučovania vyžaduje naučiť žiakov recipovať a následne produkovať text.
Vidieť slová napísané – na osvojenie pravopisu sú potrebné správne a silné zrakové vnemy. Potrebné je to najmä tam, kde si žiak nemôže pomôcť ani výslovnosťou, ani vedomosťami a pravopisný jav si musí vyslovene zapamätať. Výrazne pritom napomáha vizualizácia (podčiarkovanie, tlačené písmo, zväčšené a farebné písmo).
Napísať slová – veľký význam majú aj pocity z pohybov rúk. Pravopisný výcvik býva často spojený aj s pohybovými návykmi – ide o zautomatizovanie pohybov ruky.

Pri nácviku pravopisu sa teda uplatňuje sluchová, zraková, verbálna i motorická pamäť v súčinnosti so správnou úvahou a sústredenou pozornosťou. Naším cieľom je naučiť žiakov správne písať bez toho, aby o pravopise uvažovali, t. j., aby si nemuseli pravopisné pravidlá ustavične pripomínať. Nejde o mechanizáciu (mimovoľné osvojovanie iba častým opakovaním bez analýzy a zdôvodňovania), ale o automatizáciu pravopisu (proces postupnej premeny zo spočiatku uvedomenej činnosti na čiastočne uvedomenú).

2. 1. 1. Činitele sťažujúce a uľahčujúce osvojenie si pravopisu
Sťažujúce činitele (Štefanovič)
1. nesprávny pomer medzi vedomosťami, zručnosťami a pravopisnými cvičeniami (buď
žiaci dostávajú veľa teoretických poznatkov a nie je čas na upevnenie učiva, alebo teoretické
poznatky chýbajú a žiaci mnohokrát len hádajú),
2. nepevne osvojené pravopisné vedomosti (žiakom sa nevybavia žiadne vedomosti
alebo neadekvátne poznatky, ktoré nemožno aplikovať na daný pravopisný jav),
3. interferencia (záporný vplyv jedných pravopisných vedomostí na osvojenie druhých).
Zaznamenávame ju pri výcviku pravopisu vtedy, ak si žiak zle osvojí a upevní pravopis istých
javov a táto chyba sa u žiaka odstraňuje (ide o záporný vplyv už osvojených pravopisných
zručností na novoosvojené). Môže sa vyskytnúť aj pri javoch, ktoré sa zdajú foneticky,
morfologicky a syntakticky blízke alebo totočné, ale pravopisne odlišné (záporný vplyv
„naoko“ si blízkych pravopisných javov),
Táto zdanlivá príbuznosť javov kladie nároky na diferenciačnú schopnosť žiakov, čo spôsobuje pri aplikácii pravopisnej vedomosti isté ťažkosti. Predchádzať jej možno tým, že učiteľ vie, medzi ktorými pravopisnými javmi sa môže prejaviť. Ide o slová, ktoré zvádzajú na falošnú slovotvornú motiváciu, napr. Milka – mýlka, skriňa – skrýša, ryža – rizoto; prípona –ov v mužskom rode a –ou v ženskom rode, mladý učiteľ – mladí učitelia...

4. súčasné preberanie viacerých gramatických javov – k nedostatočne upevneným jazykovým
javom pribúdajú ďalšie. Táto skutočnosť zapríčiňuje nízku úroveň osvojenia si pravopisných
návykov u väčšiny žiakov.

Uľahčujúce činitele
1. viacnásobné opakovanie istého pravopisného javu a pri opakovaní možnosť zapojiť aj
predchádzajúce učivo,
2. primeranosť, pestrosť a variabilnosť cvičení,
3. rozčlenenie istého pravopisného javu na menšie kroky (ak sa to dá) a upevňovanie vedomostí pri
každom kroku, napríklad vyvodenie poučky, ktoré podstatné mená ženského rodu sa skloňujú
podľa vzoru žena induktívnym postupom; vybrané slová zoradené do slovotvorných čeľadí,
4. pri nácviku pravopisu dodržiavame základné požiadavky: počuť správne vyslovené slová,
pochopiť zmysel každého slova, vidieť ho napísané, vysloviť (šeptom) počuté slová, napísať ich.

2. 2. Typy pravopisných cvičení
Proces automatizácie činnosti pri riešení pravopisných javov možno rozčleniť do troch etáp. V prvej etape sa utvárajú spoje medzi príslušnými neurónmi, zapájajú sa nervové spoje a nervový vzruch si kliesni cestu. Opakovaním sa utvorené spoje ustaľujú a zosilňujú. Na začiatku každý spoj prebieha uvedomene, a preto výkonnosť stúpa len pomaly. V tomto prípravnom období pravopisného výcviku je dôležité, aby žiaci získali potrebné poznatky na uvedomené písanie. Na základe poznatkov si utvárajú pomaly, ale správne prvé spoje. Ak by si osvojili na začiatku nácviku nesprávne stereotypy, ich odstráneniu by sa muselo venovať veľa času a práce. V tejto etape má dôležitú funkciu odôvodňovanie pravopisu. Ide vlastne o získanie trvalých pravopisných vedomostí. J. Štefanovič pravopisnou vedomosťou rozumie „osvojené, t. j. pochopené a zapamätané pravopisné pravidlá a poučky“. Najvlastnejšou pravopisnou vedomosťou je osvojené pravopisné pravidlo. Pravopisné pravidlá určujú, ako sa má zvuková reč graficky spodobniť. Sú kodifikované v Pravidlách slovenského pravopisu. Za pravopisnú vedomosť treba považovať aj teoretickú znalosť postupov pri aplikácii istého pravopisného pravidla.
Ak vezmeme do úvahy psychologické zretele pri osvojovaní si pravopisu, môžeme sem zaradiť cvičenia (Betáková – Tarcalová):
Cvičenia na odpisovanie – sa používajú ako základná metóda v nižších ročníkoch a zakladajú sa na zrakovom vnímaní. Žiaci si zapamätávajú slová a tvary pomocou zrakovej a motorickej pamäti. V 2. ročníku spájame odpisovanie s rozborom.
Učiteľom sa odporúča takýto postup: najprv si text pozorne prečítajú, dobre si všimnú slová so závažným pravopisným javom, potom si text napíšu a po napísaní text porovnajú s predlohou. Aby si žiak pri odpisovaní lepšie uvedomoval pravopisný jav, spája sa odpisovanie s rozličnými činnosťami:

1. odpisovanie so zvýraznením pravopisného javu (vyznačenie daného pravopisného
javu v napísanom texte),
2. výberové odpisovanie – žiaci píšu iba slová s preberaným pravopisným javom, cvičia sa
v zručnosti a pohotovosti pri rozlišovaní pravopisných javov,
3. voľné odpisovanie – žiaci si text prečítajú, urobia rozbor a potom píšu podľa pamäti.
Písaná reprodukcia nemusí byť verná, ale žiakov treba upozorniť na to, aby pri písaní
použili slová, v ktorých je nacvičovaný pravopisný jav,
4. odpisovanie s dopĺňaním – nie je vhodné na začiatočný výcvik, má sa použiť až vtedy, keď si
žiak už predtým osvojil akusticko-vizuálny obraz slov,
5. precvičovanie pravopisu bez písania (gramatické karty) – je to vhodné na súťaženie. Už
v tejto etape začleníme do vyučovania nácvičný diktát, ktorý slúži na to, aby učiteľ zistil, či žiaci
dostatočne pochopili dané pravopisné pravidlo. Odporúča sa diktát po zrakovej a sluchovej
príprave a videný (zrakový) diktát.

V druhom období nácviku pravopisu splývajú nervové spoje do série a séria začne prebiehať automaticky na podnet. Vedomie sa tým uvoľňuje na inú činnosť. V tomto období sa pravopisný výcvik zdokonaľuje, skvalitňuje pri riešení nových situácií v obmenených súvislostiach a vzťahoch. Výkonnosť rýchlo stúpa do určitého stupňa. V tejto etape ide vlastne o získanie pravopisných zručností. J. Štefanovič rozumie pod pravopisnou zručnosťou „tú skutočnosť, keď žiak píše pravopisne správne na základe vedomého využívania pravopisných vedomostí po predchádzajúcom rozbore príslušného pravopisného javu“. Fyziologický základ pravopisných zručností tvoria sústavy dočasných spojov v oboch signálnych sústavách, ktoré sú spojené so sústavami dočasných nervových spojov kôrového centra pohybového analyzátora ruky. Bez tohto spojenia vytvorenie pravopisných zručností vôbec nie je možné.

V tejto etape osvojovania pravopisu sa odporúčajú používať tieto typy cvičení (Betáková – Tarcalová):
Komentované písanie – ide o hlasné odôvodňovanie pravopisných javov. Podporuje uvedomenosť pri osvojovaní pravopisu.
Učiteľom sa odporúča takýto postup: najprv učiteľ nahlas prečíta celú vetu, potom vyvolá žiaka – komentátora, ktorý vetu zopakuje a slovo za slovom podrobne vysvetľuje, neskôr si žiaci zapíšu preberaný jav do písanky. Vhodné je diktovaný text napísať vzadu na tabuľu, aby žiaci hneď po napísaní mohli skontrolovať správnosť.
Výberové komentovanie – žiak nekomentuje všetko, ale iba vopred určené pravopisné javy. Tento typ pravopisných cvičení pomáha prevencii pravopisných chýb a jej výsledky – znižovanie počtu chýb u väčšiny žiakov – priaznivo pôsobia na psychiku žiakov. Vhodné je jeho uplatnenie aj v etape upevňovania učiva.
Komentované cvičenia by sme podľa V. Betákovej – Ž. Tarcalovej mohli rozdeliť do troch etáp. V prvej etape komentátor slovo vysvetľuje (ako sa napíše) a odôvodňuje (prečo). V druhej etape komentátor už iba upozorňuje na pravopisné pravidlá, ale nehovorí, ako sa slovo píše. V tretej etape vynecháme komentátora, žiaci píšu samostatne a jav si komentujú len v mysli.

Obmieňacie pravopisné cvičenia – ide o obmieňanie slovných tvarov, využívajú sa na nácvik morfologického pravopisu. Pred ťažšími cvičeniami sa pravopis odôvodňuje vopred a až potom žiaci píšu. Rešpektujeme zásadu zvyšovania náročnosti.
Reprodukčné cvičenia – ide vlastne o voľnú reprodukciu krátkeho zaujímavého textu, ktorý obsahuje isté pravopisné javy.
Podľa J. Ballaya učiteľ môže zvoliť tento postup: žiaci sa najprv stručne porozprávajú o obsahu textu, potom učiteľ výrazne prečíta celý text, napokon prečíta 2 – 3 vety a žiaci samostatne píšu do písanky obsah prečítaných viet s uplatnením preberaných pravopisných javov. Po častiach sa napíše celý text. Učiteľ číta vety iba raz, čím prinúti žiakov sústrediť sa na obsah počutého textu. Reprodukčné cvičenia rozvíjajú pozornosť, cvičia pamäť a pohotovosť vo vyjadrovaní. Ukazujú, na akom stupni sú pravopisné zručnosti a návyky žiakov.
Na overenie stupňa osvojenia pravopisných zručností môže učiteľ zvoliť komentovaný diktát, autodiktát, výberový, vysvetľovací a prípravný diktát.

V treťom období ide už o nadobudnutie trvalých pravopisných návykov. J. Štefanovič pravopisný návyk vymedzuje ako „osvojenie bezchybného písania na takom stupni, že píšeme správne bez venovania pozornosti pravopisným pravidlám a poučkám a sústredíme sa na obsah textu“. Výskumy ukázali, že trvalejšie pravopisné návyky žiaci získavajú vtedy, ak v prvom a druhom období pracovali čo najviac samostatne a aktívne. O pravopisnom návyku hovoríme vtedy, keď medzi podnetovú situáciu a odpoveď na ňu sa nezaraďuje stredný článok v podobe vedomého psychického spracovania odpovede, keď žiak píše správne svojou vlastnou nadobudnutou rýchlosťou bez toho, aby v slove alebo v slovnom spojení, ktoré má napísať, vyčlenil jednotlivé pravopisné javy, zameral na ne pozornosť, premyslel ich správne písanie.

Zo psychologického, ale aj z didaktického hľadiska je dôležité, aby bol pravopisný výcvik pestrý a zaujímavý, lebo žiaci si ťažko osvojujú nezaujímavo podané učivo. Učiteľom sa odporúča využiť čo najširšiu paletu tvorivých cvičení.
Tvorivé cvičenia – žiaci v nich uplatňujú netradičný pohľad na svet, svoju fantáziu, imagináciu, obrazotvornosť, predstavivosť a schopnosť tvorivo riešiť problémy. Prostredníctvom nich sa pravopisný výcvik spája so štylizáciou viet. Tieto cvičenia sú vhodným prostriedkom na integráciu zložiek v predmete slovenský jazyk.
V etape osvojovania pravopisných návykov možno zaradiť aj netradičné formy diktátov, ako voľný a tvorivý diktát.
Osvojovanie pravopisných vedomostí, zručností a návykov prebieha v dialektickej jednote vzájomného podmieňovania a ovplyvňovania. Pravopisné vedomosti si žiaci lepšie osvoja, ak sa navzájom skĺbia a uvedú do systému. Pravopisné zručnosti si žiaci osvojujú v dvoch etapách:
- osvojenie pravopisných vedomostí,
- aplikácia pravopisných vedomostí v cvičeniach.
Pravopisné návyky (automatizácia pravopisu) sa vytvárajú v priebehu viacnásobného opakovania pravopisných úkonov. Automatizácia pravopisu nevyžaduje od žiaka vedomé vybavovanie si pravopisných vedomostí, ale sústredenie sa viac na obsahovú stránku písaného textu. Lenže situácia v školách v tomto smere vôbec nie je uspokojivá. Na základe analýzy chýb v pravopisných cvičeniach vo 4. ročníku sa zistilo, že so vzrastajúcim počtom slov a narastaním výskytu pravopisných javov vzrastá aj počet chýb v danom pravopisnom cvičení (Stašková).

Kritériá na posúdenie pravopisných cvičení
Postupnosť
Pravopisné ťažkosti majú narastať postupne, jednak kvantitatívne (postupne zväčšovanie počtu osvojovaných pravopisných javov v cvičeniach), jednak kvalitatívne (od počiatočného výskytu pravopisného javu v jednoduchej situácii postupne prechádzať k zložitejším situáciám). Stanovíme si súvislosti medzi jednotlivými prvkami a cvičeniami a nerobíme pri precvičovaní pravopisného javu dlhšie náhodné prestávky.

Rozmanitosť, pružnosť, zmeniteľnosť, prispôsobiteľnosť
Pravopisné cvičenia majú obsiahnuť všetky typické prípady, na ktoré sa príslušné pravidlo môže vzťahovať. Pravopisné cvičenia by sa mali náležite obmieňať, nie je správne, keď sa pri určitej téme používa iba jeden druh pravopisného cvičenia, v začiatočnej etape majú obsahovať iba precvičované pravopisné javy, nie výnimky, ktoré môžu pôsobiť interferenčne. Nie je správne, ak sa v cvičeniach komplikuje precvičovaný jav s inými, lebo to odďaľuje automatizáciu pravopisnej zručnosti (vhodné je isté pravopisné pravidlo rozdeliť na menšie kroky a osvojiť si ho postupne). V cvičeniach obmieňame nepodstatné znaky tak, aby vo vedomí žiakov nedošlo k ich zamieňaniu za podstatný znak pravopisného javu.

Systémovosť (podporuje samostatnosť žiakov pri aplikácii pravidla)
Postupne prechádzame od umelých foriem nácviku k prirodzeným, t. j. od písania samostatných slov a viet k písaniu súvislého diktovaného textu a neskôr až k písaniu vlastných myšlienok v súvislých komunikátoch. Systémovosť predpokladá nielen aplikáciu novoosvojených pravopisných pravidiel, ale aj skôr osvojených. Čím novšie je pravopisné pravidlo, tým častejšie má byť zastúpené v systéme cvičení.

Diktáty
V školskej praxi majú významné miesto nácvičné a kontrolné diktáty. Nácvičným diktátom sa pravopis nacvičuje (tento druh diktátu je v praxi nedocenený), kontrolnými diktátmi sa úroveň pravopisu kontroluje (v praxi sa využíva až pričasto). Iba kontrolnými diktátmi sa dobrá pravopisná úroveň nedosiahne, lebo samotná (hoci aj častá) „kontrola bez terapie“ je neúčinná.
Nácvičný diktát má význam v procese automatizovania pravopisných zručností a slúži na zistenie toho, na akom stupni sú pravopisné zručnosti a návyky žiakov istej triedy. Nútia žiakov premýšľať, ktoré pravidlo by mal v danom prípade použiť. Žiaci si cvičia pozornosť, bystrosť a pohotovosť. Opravujú sa hneď po napísaní. Podľa učebných osnov (1997) sa neklasifikujú, v diktáte sa vyznačí počet chýb.
Kontrolný diktát slúži na kontrolu, preverenie pravopisných zručností žiakov. Kontrolný diktát píšu žiaci až vtedy, keď sa istá pravopisná téma preberie dôkladne a keď mu predchádzal väčší počet cvičení a nácvičných diktátov. Kontrolný diktát opravuje a klasifikuje učiteľ.
Podľa náročnosti a podľa stupňa osvojenia pravopisu sa rozlišujú tieto druhy nácvičných diktátov (Betáková – Tarcalová):
Diktát po zrakovej a sluchovej príprave – učiteľ napíše pred hodinou text diktátu na tabuľu, graficky v ňom zvýrazní istý pravopisný jav. Žiaci odôvodňujú pravopisné javy, po rozbore sa text zakryje a diktuje sa. Po napísaní sa test odkryje a porovnáva sa napísané s predlohou. Takýto postup je náročný vtedy, keď sa robí pravopisný rozbor ústne. Oprava sa robí hneď po napísaní textu na tabuli.
Komentovaný diktát – učiteľ najprv prečíta celý text, žiaci ho pozorne počúvajú a pritom si uvedomujú pravopisné javy. Potom učiteľ diktuje text veľmi pomaly, aby žiaci mohli súbežne komentovať pravopis.
Videný (zrakový) diktát – žiaci si pred napísaním sami prečítajú text, potom sa text zakryje a učiteľ ho diktuje.
Autodiktát – žiaci spamäti píšu text, ktorý sa najprv prebral ako cvičenie po zrakovej a sluchovej príprave. Žiaci sa naučia text doma a potom ho doslova reprodukujú. Pri kontrole diktátu hodnotíme zvlášť reprodukciu textu a pravopisnú stránku.
Výberový diktát – žiaci počúvajú text po predbežnej zrakovej a sluchovej príprave, ale zapisujú si iba slová, v ktorých je preberaný pravopisný jav. Výberové cvičenia sú veľmi efektívne, lebo umožňujú precvičovať súčasne viacero pravopisných javov. Sú náročné na pozornosť žiakov, spôsobujú rýchlo únavu, mali by sa teda zaraďovať do vyučovacieho procesu vo vhodnom čase a nemali by byť dlhé.
Vysvetľovací diktát – tvorí prechod medzi nácvičným a kontrolným diktátom, zaraďuje sa na konci nácviku istého pravopisného javu. Rozbor textu sa robí po diktovaní. Oprava nasleduje hneď po vysvetlení pravopisných javov.
Prípravný diktát – ide o spojenie kontrolného diktátu so zrakovým. Žiaci najprv odpíšu vopred rozoberaný text a na druhý deň ho píšu ako kontrolný diktát.
Voľný diktát – tvorí prechod k reprodukcii. Pred diktovaním učiteľ zopakuje so žiakmi pravopisné poučky, ktoré budú musieť použiť pri písaní textu. Až potom prečíta text. Po druhom prečítaní žiaci píšu text bez diktovania podľa toho, ako si ho zapamätali.
Tvorivý diktát – učiteľ dá žiakom text bohato nasýtený pravopisnými javmi. Po prečítaní spoločne zostavia osnovu, potom napíšu, čo si zapamätali.

Obsah a rozsah diktátov
Diktovaný text má byť prirodzený, ale pritom primerane nasýtený pravopisnými javmi. Dĺžka diktátu má byť primeraná veku a vyspelosti žiakov. Podľa J. Palenčárovej rozsah diktátu závisí od toho, či text tvoria izolované slová alebo slovné spojenia (má ich byť 10 – 12). Ak tvoria text diktátu izolované vety, alebo ide o obsahovo súvislý text, je rozsah diktátu v 2. ročníku asi 20 – 30 slov, v 3. ročníku 30 – 40 slov a vo 4. ročníku 40 – 50 slov. do počtu slov v diktáte sa rátajú všetky slová v texte.
Na kontrolu osvojenia pravopisných návykov má učiteľ zvoliť neznámy text, v ktorom sa vyskytujú iba tie pravopisné javy, ktoré boli už prebraté (v súlade s učivom daného ročníka). Pri výbere diktátu v podobe izolovaných slov a slovných spojení dbáme na ich obsahovú súvislosť.

Metodický postup pri diktovaní diktátu
1. Ešte pred diktátom vytvorím vhodnú situáciu, dobrú náladu, stlmíme napätie pred touto
formou skúšky.
2. Pomaly a výrazne čítame celý text alebo izolované vety. Žiaci pritom počúvajú, ale ešte
nepíšu. Prvotné čítanie pomáha pochopiť obsah textu. Izolované slová sa nečítajú vopred, ale aspoň
dvakrát sa vyslovia.
3. Diktujeme vetu po vete, artikulujeme prirodzene bez zdôraznenia pravopisu. Dlhšie vety členíme
na úseky.
4. Pri diktovaní učiteľ stojí pred žiakmi a sleduje, či všetci žiaci stačia písať.
5. Po napísaní diktátu ešte raz prečítame osobitne každú vetu a žiaci kontrolujú, či nevynechali
nejaké slovo.
6. Po prečítaní učiteľ dá žiakom 2 – 3 minúty času, aby si mohli opraviť zistené chyby.
Ak sa v diktáte vyskytnú slová, ktorých pravopis žiaci ešte nepreberali, je potrebné vopred ich napísať na tabuľu a nechať ich tam aj počas písania diktátu. Bezprostredne po odovzdaní diktátu je vhodné vytvoriť deťom priestor na rozhovor – na ich otázky, dojmy a na objasnenie niektorých chýb (Palenčárová). Aj takéto momenty na vyučovacej hodine signalizujú humánny prístup učiteľa k žiakom.

Oprava pravopisných cvičení, ich analýza a hodnotenie
Tradičné delenie chýb v školskej praxi na veľké a malé je v modernej škole už prekonané. Všetky chyby majú rovnakú hodnotu. Pri tradičnom delení sa neskúmali ani skutočné príčiny vzniku pravopisnej chyby (chyby z nepozornosti, nevypozorovanie pravopisného javu, nedostatok vedomostí na uplatnenie pravopisného pravidla).
V súčasnosti chyby hodnotíme a analyzujeme podľa etapy (stupňa) osvojenia pravopisnej zručnosti a návyku, t. j. či žiak už mal možnosť prakticky si precvičiť istý pravopisný jav. Za rozhodujúce kritérium budeme teda pokladať didaktické hľadisko – zásadu utvrdenia učiva. Chyby pri osvojovaní vedomostí žiakov sú zákonitým javom vo vyučovaní, učiteľ by mal urobiť systematicky, premyslene a uvedomene všetko, aby naučil žiakov chybám predchádzať.
Oprava pravopisných chýb žiakov plní dôležitú spätnoväzbovú, ale aj výchovnú funkciu. V záujme efektívnosti vyučovacieho procesu by mal učiteľ často opravovať školské a domáce zošity žiakov. Aj technika opravy chýb by mala byť taká, aby maximálne aktivizovala žiakov a vyžadovala pri hľadaní chýb a ich riešení isté úsilie zo strany žiakov. Učiteľ by mal iba signalizovať chybu a žiaci by mali chybu vyhľadať, analyzovať a sami opraviť. Aktivitu môžu zvýšiť používané korektorské značky, s ktorými sa žiaci oboznamujú už na prvom stupni. Niekedy môže učiteľ uviesť počet chýb v príslušnom riadku na okraji textu. Oprave a analýze chýb v kontrolnom diktáte by mal učiteľ venovať celú vyučovaciu hodinu.

Metodický postup na hodine opravy diktátu
1. Celkové hodnotenie – najlepší, najkrajší (úprava) – uplatnenie kladného hodnotenia.
2. Analýza chýb (anonymne) – odôvodňovanie a zápis do zošitov.
3. Oprava (samostatná práca) – „zrkadlovo“, nepíšeme celé vety, len slovné spojenia.
4. Kontrola opravených diktátov učiteľom.
5. Poskytneme možnosť rodičom vidieť diktát.

Známku z diktátu ešte aj dnes pokladajú učitelia za rozhodujúcu pri záverečnej klasifikácii žiakov. Ale málo hovoriaci žiak potrebuje oveľa viac rozvíjať svoje rečové schopnosti v ústnych jazykových prejavoch a tiež viac dbať na grafický záznam prejavu. Na tieto skutočnosti sa v škole často zabúda. Preto by klasifikovaných diktátov malo byť v škole menej, aby neboli pre žiakov strašiakom. Chyby v diktátoch vznikajú často zo strachu, nervozity, v zhone a len časť z nich je prejavom neznalosti.
Vybrané slová
Vyučovanie pravopisu sa podľa učebných osnov (1997) sústreďuje na:
1. pravopis rozlišovacích (diakritických) znamienok,
2. písanie veľkých písmen,
3. písanie a výskyt ä,
4. písanie i/í po mäkkých spoluhláskach,
5. písanie y/ý po tvrdých spoluhláskach,
6. písanie y/ý v koreni domácich slov (vybrané slová) po obojakých spoluhláskach.

V pravopise vybraných slov sa uplatňuje etymologický princíp v súlade so zachovaním tradície a vzťahuje sa na vymedzenú skupinu domácich slov (častejšie sa píše i).
Jadrom ortografického výcviku v 3. ročníku je osvojenie si vybraných slov a získanie zručnosti správne písať y po obojakých spoluhláskach vo vnútri vybraných slov a vo frekventovaných príbuzných slovách. Odporúča sa sústrediť pozornosť žiakov na zvládnutie tohto javu, zaradiť do pravopisného výcviku dostatok cvičení na odpisovanie a komentovanie pravopisu vybraných slov. nazdávame sa však, že mechanické dopĺňanie y do textu cvičenia je samoúčelné (v súčasnej učebnici slovenského jazyka pre 3. ročník sa práve tieto cvičenia uplatňujú vo zvýšenej miere). Neskôr možno zaradiť do pravopisného výcviku aj slová s i v koreni slova.
Vo 4. ročníku zaradíme do cvičení slová, ktoré by mohli zvádzať na falošnú slovotvornú motiváciu (mýlka – Milka, ryža – rizoto, skrýša – skriňa, dobývať – dobýjať – dobíjať). Naučíme žiakov poznávať protiklady zvukovo rovnakých alebo príbuzných slov (homofóny). Ide o príklady dvojíc: byť – biť, bydlo – bidlo, vyť – viť, výr – vír, pysk – pisk... Sústredíme pozornosť na precvičovanie slov s y – i v dopĺňacích a korektúrnych cvičeniach, ktoré predpokladajú už istý stupeň osvojenia pravopisných zručností a návykov žiakov.
Novokoncipované jazykové vyučovanie zavrhuje učenie sa celých radov vybraných slov naspamäť (memorovanie). Dôraz sa kladie na ich uvedomené osvojovanie a správne používanie v grafickom prejave. Učiteľ by mal sústavných a cieľavedomým nácvikom utvárať potrebné pravopisné zručnosti aj návyky a požadovať od žiakov zdôvodňovanie preberaných pravopisných javov.

Predpoklady a faktory osvojovania si vybraných slov
Prvým základným predpokladom správneho písania vybraných slov je ich znalosť. Výber slov do radov vybraných slov by mal úzko súvisieť s frekvenciou výrazov. Ak si zoberieme za základ toto kritérium, nebudú všetky vybrané slová z hľadiska zvládnutia pravopisu rovnako významné.
Vybrané slová sú do jednotlivých radov usporiadané:
1. podľa sémantickej príbuznosti – slová, ktoré sa zriedka vyskytujú, treba vysvetliť zo sémantického hľadiska (bydlo – bidlo, mýto, smyk, hmýriť sa, vyhňa, vyžla).

2. rytmicky (býk, bylina, bystrý,...)
Druhým predpokladom je vybavovanie radov vybraných slov v žiakovej mysli. Napriek tomu, že žiaci dokážu memorovať celé rady vybraných slov, aj tak urobia pri písomnej realizácii slova chybu. Táto skutočnosť je zapríčinená tým, že v mysli žiakov sa uskutočnili procesy, ako vstup do pamäti, podržanie poznatkov v pamäti, ale nenastala však tretia etapa – vybavenie pravopisnej podoby vybraného slova a jeho správna písomná realizácia.
Učiteľ by mal do pravopisného výcviku zaradiť cvičenia:
- na ústne posudzovanie izolovaného javu, začleniť slová nielen v základnom tvare,
- na zisťovanie skutočnosti, ktoré slovo v rade predchádza a ktoré nasleduje,
- na vytváranie slovotvorných čeľadí sémanticky príbuzných slov: bystrý – bystrina, bystrinka, Bystrica, bystrický,
- na upevnenie správnej zrakovej predstavy o danom vybranom slove: poskladaj z písmen vybrané slovo, napríklad NÁBYTOK
- na vytváranie pevných pamäťových spojov pomocou krátkych viet: Syn si kúpil nábytok. Zamykajte si byt!
- na vyhľadávanie a zapísanie mien ľudí, vtákov, zvierat, miest, vecí z jednotlivých radov vybraných slov,
- s využitím súvislých textov z detskej literatúry, ktoré sú nasýtené vybranými slovami,
- na korektúru pravopisných chýb (cvičenia sú pre žiakov veľmi zaujímavé, ale efektívne budú vtedy, ak sú žiaci dostatočne vnímaví k pravopisným chybám). Pomôcť im môžu korektorské značky.
Čiastkovým cieľom vyučovania slovenského jazyka je poznávanie základných pravopisných noriem a ich uplatňovanie v písomnom prejave žiakov. Predpokladom čiastkového cieľa je zvládnutie techniky písania. Obsah nácviku pravopisu podľa uplatňovania pravopisných návykov:

1. fonematický pravopisný princíp
hláska = graféma
Upozorňuje na nevyhnutnosť správnej výslovnosti a na prepojenie výslovnostnej a pravopisnej stránky. Dvojzložkové grafémy – dvojhlásky, dz, dž.

2. slabičný princíp – ď, ť, ň, ľ, di, ti ni, li, lia lie, liu

3. morfematický princíp – uplatňuje sa pri spodobovaní
pravopis pádových prípon – študenti, chlapi 

4. gramatický princíp – uplatňuje sa len gramatickým pravidlom, určuje že v nominatíve množného čísla máme -i

5. etimologický pravopisný princíp – písanie slov podľa pôvodu
bicykel, kino

6. sémantický (významový) princíp – písanie veľkého začiatočného písmena vo vlastných menách
čiernobiely
čierno - biely

7. konvenčný princíp – písanie interpunkčných znamienok pri rozdeľovaní slov

Uplatňovanie týchto princípov tvorí obsah 1. stupňa z predmetu slovenský jazyk.

Proces osvojovania pravopisu:
Žiaci získavajú najskôr vedomosti, potom zručnosti a neskôr pravopisné návyky.

Pravopisné vedomosti sú osvojené (pochopené a zapamätané) pravopisné pravidlá a poučky. Pravopisné pravidlá určujú ako sa má zvuková reč graficky správne realizovať.
žiaci musia vedieť rozdelenie spoluhlások podľa znelosti
Pravopisná poučka poučuje ako správne pochopiť a aplikovať pravopisné pravidlo. Veľmi dôležité je vnímanie – ako predpoklad zapamätania. Fáza vnímania je tým účinnejšia, čím viac analyzátorov sa do vnímania zapojí – sluch, zrak, zraková názornosť. Napr. dub spadol – vyslovovať prirodzene.
Pri vyvodzovaní niektorých javov graficky znázorňujeme, odpisovanie, podčiarkovanie – znaky grafických názorností, artikulačné vnemy, vnemy motorické – pohyb ruky, manipulačné činnosti.
Pravopisné zručnosti – žiak píše pravopisne správne na základe vedomého využívania pravopisných vedomostí (po predchádzajúcom príslušnom rozbore pravopisného javu).

Pravopisné návyky – žiak už píše automaticky pravopisne správne

Činitele sťažujúce nácvik pravopisu:
1. nepevne osvojené pravopisné vedomosti
2. nepomer medzi vedomosťami a cvičeniami – neprecvičuje sa učivo alebo sa dobre nevysvetlí
3. záporný vplyv jedných pravopisných zručností na iné –
byť (existovať) biť (palicou)
4. záporný vplyv už osvojených poznatkov na nové poznatky

Činitele uľahčujúce osvojenie pravopisu:
1. cieľavedomý a uvedomený nácvik – nie mechanický
2. presne sformulujeme inštrukciu
3. vzbudenie pozornosti a záujmu žiakov – využívať názornosť, aby sme vzbudili pozornosť, treba zapájať všetky zmysly
4. rozmanitosť cvičení
5. kontrola a hodnotenie – nehodnotiť pravopisnú úroveň len podľa diktátov, na diagnostikovanie pravopisnej úrovne sa dajú hodnotiť slohové práce žiakov
odporúča sa uplatňovať zaujímavé formy práce – pravopisné škatule
6. individuálny prístup k žiakom – o aký typ žiaka sa jedná: vizuálny, auditívny – riadi sa najmä výslovnosťou
7. opakovanie, upevňovanie pravopisného učiva – veľmi dôležité je časové rozdelenie opakovania, opakovanie sa uskutočňuje v istých časových intervaloch, pričom intervaly sa rozširujú (predlžujú), vrátime sa k tomu o týždeň alebo neskôr o mesiac, vtedy je opakovanie účinnejšie
Od umelých foriem nácviku je potrebné prejsť k prirodzenému.