HERMENEUTICKÁ PEDAGOGIKA
­je odvodená z pojmu HERMENEIA – interpretácia
­hermeneutika v jednotlivých obdobiach sa nazývala:
A, duchovná pedagogika
B, pedagogika kultúry
C, hermeneuticko – pragmatická pedagogika
D, komunikatívna pedagogika
­prvým predstaviteľom bol W. Dilthey (1833-1911) – zavádza pojem duchovedy – sú to disciplíny zaoberajúce sa človekom, spoločnosťou a históriou; ich predmetom je ľudská prax – prax medziľudského správania – právne, ekonomické, etické normy a tiež prax myslenia – filozofia, matematika, teológia
­podľa WD je možné historické skutočnosti štruktúru osobnosti pochopiť z vnútra – pochopiť ich štruktúru
­podľa neho nemôžeme spoznať podstatu historických javov ľudskej psychiky na základe vonkajšieho pozorovania
­vystupuje voči pozitivizmu a novopozitivizmu

­výchova je podľa neho plánovitým procesom a historickým fenoménom, v ktorom staršia generácia rozvíja duchovno mladšej generácie, pričom dôležitú úlohu zohráva kultúra
­rozpracoval tiež zážitkovú metódu vyučovania, jej triádu:
zážitok – výraz – pochopenie
­na jeho názory mal silný vplyv myšlienky Kanta, Hegela
­bol ovplyvnený psychológiou
­základná výskumná metóda hermeneutiky je POCHOPENIE, pričom hermeneutika je základný metodický prístup; je to teória a prax interpretácie a porozumenia rôznych druhov ľudských výtvorov
­W. Dilthey mal svojich nástupcov, ktorí pôsobili v Nemecku, hlavne v jej západnej časti po 2. sv. vojne v 20. storočí

­patril k nim aj H. Nohl (1879-1960)
­20. – 30. roky 20. storočia – bol pri zrode ľudových VŠ v Nemecku vzdelávanie dospelých
­po roku 1945 rozvíjal sociálnu pedagogiku; zaoberal sa starostlivosťou o mládež, ale aj vo vzťahu k dospelým problematikou výchovy väzňov
­vníma výchovu ako sebarealizáciu; zaoberá sa prácou pedagóga, jeho zodpovednosťou, ktorá je jednak vo vzťahu k jedincovi, ale jednak aj vo vzťahu k spoločnosti; rozvíjal tiež pedagogickú antropológiu

­E. Spranger (1882-1963) – kultúra podľa neho tvorí autonómny svet, ktorý sa riadi osobitnými pravidlami; tento svet je nemenný
­vzdelávaním si osobnosť osvojuje hodnoty kultúry, včleňuje sa do nej
­napísal prácu „formy života“, v ktorej charakterizuje jednotlivé typy osobnosti na základe toho, ktorá z oblasti kultúry ovplyvňuje jej hodnotovú orientáciu; napríklad typ teoretický (veda), ekonomický (ekonomika), estetický (umenie), sociálny, náboženský, mocenský

­T. Litt 1880-1962) – kritizuje vo svojej koncepcii, napríklad aj Montesoryovú za to, že je výchova orientovaná veľmi subjektívne; kritizuje a odmieta harmonickú koncepciu vzdelávania, odmieta ideál všestranne harmonicky rozvinutej osobnosti, vedie to k sebaklamu – takýto človek neexistuje; ciele nemajú byť všeobecné, ale konkrétne
­zaoberá sa aj politickým vzdelávaním; pod vplyvom svojich skúseností z obdobia nacizmu poukazuje na to, ako môže politická vládnuca garnitúra zmanipulovať celý národ; vníma politické vzdelávanie ako prípravu osobnosti na to, že môže byť manipulovaná v zmysle tom, že každý by mal mať osobnú zodpovednosť vo svojom živote, mal by rešpektovať názory iných, byť ostražitým voči manipulácii; dôležitým pojmom je POLITICKÁ KULTÚRA; toto vzdelávanie súvisí s občianskym vzdelávaním

­W. Flitner (1889-1990) – rozvíjal pedagogickú antropológiu
­je spätý s obdobím pragmaticko – hermeneutickým pedagogiky avšak celkovo jeho prístup ku skúmaniu edukačnej reality bol veľmi subjektivistický, nakoľko namiesto metódy Pochopenie, používa a charakterizuje metódu Vcítenia; za čo bol neskôr kritizovaný