Dieťa chce hovoriť, avšak ešte nestačí komunikačnou pohotovosťou, ani slovnou zásobou. Preto sa začne prejavovať neplynulosť reči, opakovanie slabík, slov či viet, pričom si dieťa súčasne vypomáha zvýšenou gestikuláciou. Touto vývinovou fázou fyziologických ťažkostí prechádza takmer každé dieťa.
Neplynulosť reči je narušením voľného prechodu od jednej zložky výpovede k druhej zložke, zároveň aj porušením jej tempa a rytmu následkom desynchronizácie formovania troch úrovní výpovede: obsahu, jazykovej formy a fonického základu.
Uvedená definícia však neobjasňuje, kedy je neplynulosť reči normálna a kedy patologická. Na rozlíšenie obidvoch foriem rečových neplynulostí je možné použiť kritérium kvantity a kvality.

Zhoda s kritériom kvantity normálnej neplynulosti reči nastáva vtedy, keď sa príznaky objavujú tak zriedka, že nemusia ani vzbudzovať pozornosť. Avšak pri patologickej neplynulosti reči sú nápadné. Základom kvalitatívneho kritéria delenia neplynulosti reči sú jej príčiny.
O vývinovú (normálnu) neplynulosť reči ide vtedy, ak sa:
•prejavuje v období intenzívneho vývinu jazykového systému dieťaťa, a to do veku šesť až sedem rokov,
•s pribúdajúcim vekom zmenšuje spolu so zdokonaľovaním jazykového systému.
Výskyt balbuties

Zajakavosť vzniká najčastejšie medzi 3. – 6. rokom dieťaťa. Myslenie dieťaťa je totiž lepšie vyvinuté ako jeho rečové prejavy. Pomerne viac rozumie reči svojho okolia, ako je schopné samo sa rečovo vyjadriť, preto dochádza k nezrovnalostiam, ktoré sa prejavujú zajakavosťou. Sú to fyziologické nedostatky, ktoré si dieťa neuvedomuje a postupne ich prekonáva. Závisí potom od výchovného prostredia dieťaťa, či spomínané nedostatky zmiznú, alebo sa zmenia v neurotizovanú reč – zajakavosť.

Artikulovaná reč je schopnosť špecificky ľudská. Reč, ako každá iná funkcia organizmu, môže byť porušená. Zajakavosť nie je návyk ani zlozvyk a nepostihuje len deti podpriemerne nadané, ale vyskytuje sa u detí s rôznym stupňom inteligencie, väčšinou však u chlapcov. Udáva sa, že chlapci sa zajakávajú 3x až 10x častejšie ako dievčatá. Je predpoklad, že to súvisí s tým, že u dievčat dochádza k myelinizácií vlákien centrálnej nervovej sústavy skôr ako u chlapcov, a že dievčatá začínajú hovoriť skôr a lepšie ako chlapci.

Pokiaľ ide o výskyt zajakavosti, všeobecne sa udáva okolo 0,5 až 1,5 % v intaktnej populácií. V obdobiach fyziologických ťažkostí vo vývine reči – predškolský vek, obdobie vstupu do školy a v puberte – zákonite možno pozorovať tendencie zvýšenia frekvencie výskytu balbuties. V ostatných obdobiach bol zistený pokles. (Lechta, 1990)
Štatistické prehľady v rôznych štátoch, ako aj u nás, vykazujú rozdielne výsledky. Príčinou toho je nedostatok jednotných kritérií.

Sovák uvádza, že zajakavosť postihuje 0,5% detí predškolského veku, počas školskej dochádzky sa počet zajakavých zvyšuje až na 1,5% a po absolvovaní školskej dochádzky počet opäť klesá na 0,5%. (Sovák, 1978)
Najpresnejší bude údaj, týkajúci sa detí v školskom veku, kedy je možné zachytiť takmer všetky zajakavé deti.
U detí predškolského veku môžu byť výsledky skreslené. Príčinou je skutočnosť, že pozornosti uniknú deti, ktoré materskú školu nenavštevujú, alebo deti, postihnuté slabšou formou zajakavosti, ktoré sa podvedome vyhýbajú verbálnemu kontaktu. (Peutelschmiedová, 1988)