Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

 

Zajakavosť

Definície balbuties
Zajakavosť (balbuties) patrí k najťažším druhom narušenej komunikačnej schopnosti.
Sovák považuje zajakavosť za „neurózu reči, postihujúcu motorickú oblasť hovorovej koordinácie, charakterizovanú nepomerom, t.j. patologickým zvýšením oboch základných nervových procesov, procesu podráždenia a útlmu.“ (Sovák, 1972)

Podľa Džubákovej je zajakavosť funkcionálna a prechodná porucha reči, pri ktorej plynulý rečový prúd je prerušovaný neúmyselnými, mimovoľnými trhlinami, ako vynúteným opakovaním jednotlivých hlások a slabík. Toto prerušovanie a opakovanie spôsobujú kŕče svalov rečového aparátu.

Pavlová – Zahalková uvádza, že „zajakavosť je funkčná porucha, ktorá postihuje motorickú oblasť hovorovej koordinácie respiračného, fonačného a artikulačného aparátu.“ (Džubáková, 1974)
Podľa Seemana je zajakavosť neuróza reči, ktorá vzniká väčšinou v detskom veku.

Nejednotnosť v pokusoch o definíciu pojmu zajakavosti je možné ľahko vysvetliť. Príčinou je skutočnosť, že „bádatelia zaoberajúci sa touto atraktívnou poruchou zvyčajne preferujú uhol pohľadu svojej vednej disciplíny (lekársky, psychologický, logopedický) a v jeho rámci ešte uprednostňujú pohľad z hľadiska toho ktorého smeru, ktorý zastupujú (napríklad rôzne psychoanalytické teórie, teórie učenia, orgánovo – somatické teórie atď.).“ (Lechta, 1990)

Fyziologická zajakavosť
Fyziologická zajakavosť vzniká v období tvarovania reči dieťaťa. Má mierny priebeh s dlhšími alebo kratšími obdobiami relatívne plynulej reči. V neskoršom veku už nemožno hovoriť o fyziologickej zajakavosti.
U dieťaťa je charakteristický prudký rozvoj reči a myslenia. Centrálna nervová sústava však ešte nie je celkom zrelá. Jej funkcie, najmä tie najvyššie - rečové funkcie, sú ešte krehké, a preto veľmi zraniteľné. Reč, spolu s myslením, prechádza v tomto období búrlivým rozvojom, od konkrétneho k abstraktnému, od pomenovania k tvoreniu pojmov. Prostredie, v ktorom dieťa vyrastá, používa reč už plne rozvinutú. Jej úroveň je vyššia než úroveň reči dieťaťa. Dieťa sa snaží používať svoj vlastný hovorený prejav a pritom prekonáva rozdiel - rozpor medzi tým, čo chce a čo môže.
Dieťa chce hovoriť, avšak ešte nestačí komunikačnou pohotovosťou, ani slovnou zásobou. Preto sa začne prejavovať neplynulosť reči, opakovanie slabík, slov či viet, pričom si dieťa súčasne vypomáha zvýšenou gestikuláciou. Touto vývinovou fázou fyziologických ťažkostí prechádza takmer každé dieťa.
Neplynulosť reči je narušením voľného prechodu od jednej zložky výpovede k druhej zložke, zároveň aj porušením jej tempa a rytmu následkom desynchronizácie formovania troch úrovní výpovede: obsahu, jazykovej formy a fonického základu.
Uvedená definícia však neobjasňuje, kedy je neplynulosť reči normálna a kedy patologická. Na rozlíšenie obidvoch foriem rečových neplynulostí je možné použiť kritérium kvantity a kvality.

Zhoda s kritériom kvantity normálnej neplynulosti reči nastáva vtedy, keď sa príznaky objavujú tak zriedka, že nemusia ani vzbudzovať pozornosť. Avšak pri patologickej neplynulosti reči sú nápadné. Základom kvalitatívneho kritéria delenia neplynulosti reči sú jej príčiny.
O vývinovú (normálnu) neplynulosť reči ide vtedy, ak sa:
•prejavuje v období intenzívneho vývinu jazykového systému dieťaťa, a to do veku šesť až sedem rokov,
•s pribúdajúcim vekom zmenšuje spolu so zdokonaľovaním jazykového systému.
Výskyt balbuties

Zajakavosť vzniká najčastejšie medzi 3. – 6. rokom dieťaťa. Myslenie dieťaťa je totiž lepšie vyvinuté ako jeho rečové prejavy. Pomerne viac rozumie reči svojho okolia, ako je schopné samo sa rečovo vyjadriť, preto dochádza k nezrovnalostiam, ktoré sa prejavujú zajakavosťou. Sú to fyziologické nedostatky, ktoré si dieťa neuvedomuje a postupne ich prekonáva. Závisí potom od výchovného prostredia dieťaťa, či spomínané nedostatky zmiznú, alebo sa zmenia v neurotizovanú reč – zajakavosť.

Artikulovaná reč je schopnosť špecificky ľudská. Reč, ako každá iná funkcia organizmu, môže byť porušená. Zajakavosť nie je návyk ani zlozvyk a nepostihuje len deti podpriemerne nadané, ale vyskytuje sa u detí s rôznym stupňom inteligencie, väčšinou však u chlapcov. Udáva sa, že chlapci sa zajakávajú 3x až 10x častejšie ako dievčatá. Je predpoklad, že to súvisí s tým, že u dievčat dochádza k myelinizácií vlákien centrálnej nervovej sústavy skôr ako u chlapcov, a že dievčatá začínajú hovoriť skôr a lepšie ako chlapci.

Pokiaľ ide o výskyt zajakavosti, všeobecne sa udáva okolo 0,5 až 1,5 % v intaktnej populácií. V obdobiach fyziologických ťažkostí vo vývine reči – predškolský vek, obdobie vstupu do školy a v puberte – zákonite možno pozorovať tendencie zvýšenia frekvencie výskytu balbuties. V ostatných obdobiach bol zistený pokles. (Lechta, 1990)
Štatistické prehľady v rôznych štátoch, ako aj u nás, vykazujú rozdielne výsledky. Príčinou toho je nedostatok jednotných kritérií.

Sovák uvádza, že zajakavosť postihuje 0,5% detí predškolského veku, počas školskej dochádzky sa počet zajakavých zvyšuje až na 1,5% a po absolvovaní školskej dochádzky počet opäť klesá na 0,5%. (Sovák, 1978)
Najpresnejší bude údaj, týkajúci sa detí v školskom veku, kedy je možné zachytiť takmer všetky zajakavé deti.
U detí predškolského veku môžu byť výsledky skreslené. Príčinou je skutočnosť, že pozornosti uniknú deti, ktoré materskú školu nenavštevujú, alebo deti, postihnuté slabšou formou zajakavosti, ktoré sa podvedome vyhýbajú verbálnemu kontaktu. (Peutelschmiedová, 1988)
U dospelých zajakavých je presnejšie zisťovanie výskytu zajakavosti ešte obtiažnejšie. Počet tých, ktorí sa po predchádzajúcich neúspešných pokusoch o nápravu zajakavosti ešte raz pokúsia vyhľadať pomoc, je minimálny.

Príčiny zajakavosti
Zjednodušene je možné povedať, že existujú koncepcie, vysvetľujúce vznik zajakavosti z orgánového, psychického a psychosomatického hľadiska. Väčšina autorov však zdôrazňuje multikauzalitu, v rámci ktorej zohrávajú dôležitú úlohu faktory dedičnosti, rané poškodenie nervovej sústavy a psychické faktory. Prostredie, v ktorom dieťa žije, môže tieto faktory zosilniť, respektíve zoslabiť.

Okolnosti spôsobujúce zajakavosť môžu byť vonkajšie a vnútorné. Vonkajšie okolnosti majú obyčajne pôvod spoločenský a prejavujú sa vo forme akútnych traum, alebo traum chronických. Vnútorné faktory vzniku zajakavosti sú dispozície, teda súhrn vnútorných faktorov, ktoré spôsobujú neurózu reči. Zajakavosť vzniká u traumatizovaných detí, ktoré majú k zajakavosti preddispozície. Zajakavosť môže vzniknúť aj u zdravého dieťaťa, keď naň zapôsobí neúmerne silný podnet, prípadne prekonaním infekčných chorôb, ktoré oslabujú činnosť mozgovej kôry.
Pozorovaním zajakavých detí Sabadoš zisťuje, že sú zajakavé deti, ktoré:
1. si uvedomujú svoje nedostatky a za svoju reč sa hanbia,
2. sa preniesli cez psychické traumy a napriek svojim rečovým nedostatkom sarozprávajú s kolektívom žiakov,
3. sa uchyľujú k tichým zábavám, najmä k čítaniu,
4. radšej mlčia, sú tichými poslucháčmi a pozorovateľmi,
5. namiesto reči si pomáhajú posunkami. (www.dieta.sk)
U mnohých detí sa vyskytujú silné tonické a klonické kŕče. Tieto často súvisia so súčinnosťou nôh, trupu, rúk, hlavy, so súhybmi tváre a pod.

Dôsledky zajakavosti
Ľudská reč je nástrojom myslenia a dorozumievania sa. Vyrástla z ľudského spoločenstva a slúži jeho potrebám. Dieťa sa stáva členom ľudskej spoločnosti vtedy, keď sa do nej zapája svojou rečou a udržuje sa v nej schopnosťou vzájomného dorozumievania sa.
Neurózy ako také postihujú celú osobnosť človeka. Sú výrazom poruchy sociálnych vzťahov. Pri neurózach reči je porušená schopnosť vzájomného sprostredkovania, a tým aj možnosť realizácie sociálnych vzťahov. (Baláž, 1980)

Zajakavý jedinec si uvedomuje svoju poruchu, a preto úzkostlivo sleduje svoju artikuláciu, snaží sa vyhnúť problémovým hláskam, alebo slovám. Pri dlhšie trvajúcej zajakavosti sa okrem strachu u jedinca objavuje úzkosť, búšenie srdca, chvenie končatín, potenie kedykoľvek má začať hovoriť.
Zajakavosť sa za určitých okolností zlepšuje alebo dokonca celkom mizne. Je tomu tak vtedy, ak zajakavý hovorí šeptom, pri speve, alebo naopak, ak artikuluje nemo, recituje – najmä v zbore, ak hovorí sám pre seba, alebo s ľuďmi dôverne známymi. Zajakavosť sa zhoršuje, ak je zajakavý nútený hovoriť s neznámymi ľuďmi, pri telefonovaní, hneve, pri vzájomnom predstavovaní sa. Vplyv emócií na poruchu je teda nesporný.
„Nemožno poprieť, že emócie sú viazané na samotný komunikačný akt, v ktorom poslucháč, či poslucháči predstavujú komunikačného partnera. Odtiaľto je teda známa logofóbia či sociofóbia, čo sú však výrazy veľmi nepresné. Zajakavý sa nebojí hovoriť a neobáva sa spoločnosti. Do emočného napätia ho privádza len nutnosť komunikovať. Nejde teda v pravom zmysle o logofóbiu či sociofóbiu, ale o komunikofóbiu.“ (Časopis lékařú českých, s. 121)
Neustály strach pred nutnosťou komunikácie postupne ovplyvňuje duševný život zajakavého a jeho postoj k spoločnosti. Postihnutý trpí pocitom menejcennosti a stáva sa samotárskym.
Rečové nedostatky, pre ktoré sa dieťa nemôže pohodlne zapojiť do kolektívu, sa nepriaznivo odrážajú aj v jeho psychike. Zajakavosť však nielen sťažuje dorozumievanie sa a spôsobuje traumy, ale záporne môže vplývať i na celkový charakterový vývin, čím vznikajú rôzne výchovné ťažkosti. Medzi zajakavými deťmi pozoroval Sabadoš deti precitlivelé, roztopašné, rozmaznané a nedisciplinované. Mnohé deti sa pomočujú, alebo sú inak neurolabilné.
Zajakavosť v určitých prípadoch vplýva na slabý rozvoj slovných výrazových prostriedkov a na zvýšenie štylistických nedostatkov. Často sa totiž stáva, že zajakavé dieťa má ťažkosti aj vtedy, keď má hovoriť o konkrétnych situáciách, ktoré vidí.

Nejde tu len o nedostatočné výrazové prostriedky, ale aj o nedostatočnú diferenciáciu. Dochádza k tomu tak, že v siedmych rokoch, pri začatí školskej dochádzky, sa dieťa stretáva s neúspechom vlastného príhovoru. Tým sa znižuje jeho motivácia k danej činnosti a postupne si dieťa netrúfa zaoberať sa myšlienkovo ani rečovo tým istým ako jeho kamaráti so správnym rečovým prejavom.
Zajakavosť sa javí ako mimoriadne komplikovaný pedagogický problém. Pri odstraňovaní sa nesmie zacieľovať len na rečový prejav dieťaťa, na jeho techniku reči, ale aj na jeho myslenie, na citovo – vôľovú oblasť, teda na celkovú osobnosť dieťaťa.
Je dôležité, aby lekár a pedagóg navzájom úzko spolupracovali. Urýchli a skvalitní sa tým liečebný proces a dostavia sa trvalejšie výsledky.

Zdroje:
BALÁŽ, J.: Komunikačné problémy detí s viacerými chybami. Bratislava, SPN 1980 -
DŽUBÁKOVÁ, M.: Zajakavosť a jej príčiny v predškolskom veku. Bratislava, SPN 1974 -
PEUTELSCHMIEDOVÁ, A.: Navodzovování měkké řeči u balbutika. Olomouc, Univerzita Palackého 1988 -
SOVÁK, M.: Logopedie. Praha, SPN 1972 -
SABADOŠ, P.: Výchova reči u zajakavých -
www.balbuticka.komunita.cz - www.balbuticka.komunita.cz
www.dieta.sk - www.dieta.sk

Koniec vytlačenej stránky z https://referaty.centrum.sk