Bola vzdelávaná prostredníctvom Howeovej reliéfnej abecedy (neskôr známej ako bostonské a nakoniec newyorské písmo), kde boli jednotlivé písmená predtlačené na kovovom podklade do istej hĺbky a výšky. Neskôr edukácia prebiehala pomocou daktylnej (prstovej) abecedy, ktorá je využívaná i u nepočujúcich. Ide o dohodnuté formy zloženia a polohy prstov jednej alebo obidvoch rúk, ktorými sú vyjadrené jednotlivé písmená (hlásky) abecedy. Písať sa naučila hranatým rukopisom pomocou dosky so žliabkami, ktorý bol neskôr jej najpoužívanejším komunikačným prostriedkom. Kombináciou písmen mohla vyjadriť akékoľvek svoje myšlienky, nálady a stavy.

Pomocou taktilno-kinestetických spôsobov sa u nej podarilo dosiahnuť určitý lingvistický stupeň, pričom bola uplatňovaná koaktívna činnosť, t.j. technika pomáhajúca dieťaťu pri učení sa novej aktivity, kedy je táto aktivita realizovaná učiteľom (vychovávateľom, rodičom) spoločne s rukami, ramenami alebo nohami postihnutého.
Najväčším problémom, ktorého zdolanie predstavovalo rozhodujúci krok vpred, bolo naučiť Lauru pomenovania jednotlivých vecí a významové obsahy slovies a ostatných slovných druhov. Musela pochopiť, že každý predmet, ktorého sa dotkla má svoje špecifické a nezameniteľné pomenovanie. Od toho sa potom odvíjalo jej ďalšie pochopenie jednoduchých viet vyjadrujúcich dej, stav a pod.

Jej edukačný program sa skončil vo veku 23 rokov. Získala v ňom poznatky zo zemepisu, dejepisu, telocviku, náboženstva, astronómie, filozofie i hudby. Nadobudla nové a vylepšovala si už nadobudnuté zručnosti: šitie, pletenie, háčkovanie, vykonávanie domácich prác, osvojila si kódex slušného správania sa. Po celý život si viedla korešpondenciu, napísala tri básne, čítala Bibliu a knihy napísané slepeckým reliéfnym písmom a neskôr, sama pomáhala pri vzdelávaní hluchoslepých detí, bola im citovou oporou.

V priebehu jej života boli pod vplyvom rôznych činiteľov a za rôznych podmienok vyvinuté rôzne stratégie komunikácie. Prekonala niekoľko komunikačných úrovní, kým prešla ku jazyku čítania a písania. Pomocou predmetovo-činnostných aktivít sa dopracovala až k slovu a k avokálnej slovnej reči. Napriek tomu, že žila vo svete bez zvukov, farieb, vôní a chutí sa neprejavovala pasivitou a nečinnosťou, ktorú by sme u takto kombinovane postihnutých predpokladali, ale podaním priateľskej a odbornej pomocnej ruky si vytvorila schodné cesty komunikácie s okolitým svetom.