Hluchoslepé dieťa

Moja seminárna práca sa dotýka najnovšej publikácie autoriek, Márie Podhájeckej a Jany Šarišskej - „Dievča, ktoré videlo dotykom a počulo srdcom“, v ktorej rozoberajú problematiku komunikácie hluchoslepých jedincov. Kniha ma zaujala príťažlivým spracovaním bohatej, u nás pomerne neznámej, problematiky prežívania hluchoslepého dieťaťa vo svete, ktorého veľkosť a možnosti predstavuje priestor, ktoré je dieťa schopné obsiahnuť rozpažením rúk.
Autorky sa zamerali na prvopočiatky výchovy a vzdelávania hluchoslepých jedincov, ktoré spadajú do obdobia roku 1837, kedy prvou úspešne systematicky vychovávanou a vzdelávanou hluchoslepou osobou bola Laura Dewey Bridgmanová. Jej vzdelávanie s viditeľnými a trvalými pokrokmi vyvrátilo dovtedy prevládajúcu predstavu o tom, že hluchoslepí jedinci sú nevzdelávateľní.
Publikácia sa opiera o získanú korešpondenciu, fotodokumentáciu a materiály z Perkinsovho inštitútu pre nevidiacich v Bostone, kde bolo Laure, od jej ôsmych rokov, poskytnuté špeciálne vyučovanie, s cieľom umožniť rozvoj jej osobnosti a všetkých jej oblastí, cez sociálno-emocionálnu a kognitívnu oblasť, až po komunikačnú, motorickú a pracovnú oblasť.

Aby sme pochopili vážnosť problematiky komunikácie hluchoslepých, je nutné si uvedomiť niekoľko charakteristík hluchoslepých detí, a síce, že deti s takýmto kombinovaným postihnutím majú v dôsledku dvojitého zmyslového poškodenia veľmi malé alebo nedostatočné podnety zo svojho okolia. Dieťa si neuvedomuje, že sú okolo neho ľudia, vyznačuje sa pasivitou. Svet je pre neho prázdny a bezpredmetný. Nezaškolený hluchoslepí jedinci sa vyznačujú tým, že nehovoria, nepočujú, nevidia, len ojedinele si nájdu vlastný spôsob komunikácie, majú problémy s chôdzou, s jemnou a hrubou motorikou. Neudržiavajú čistotu, neovládajú sebaobslužné činnosti, nereagujú na sociálne stimuly, sú autoagresívni, sami sa stimulujú stereotypnými činnosťami, nenapodobňujú.

Úvod publikácie je venovaný príčinám, ktoré najmä v minulosti spôsobovali hluchoslepotu. Sú to úrazy a ochorenia, hlavne rubeola, šarlach, zápal mozgových blán, kongenitálne poruchy sluchu a zraku, katarakty.
V publikácii spomínaná Laura Bridgmanová získala zrakové a sluchové postihnutie, ako i stratu čuchu a chuti v dôsledku prekonania šarlachu v útlom detstve. Veľmi skoro prestala na základe chýbajúcej sluchovej kontroly rozprávať, stratila schopnosť ovládať svoju artikuláciu a jazyk, zvuk neodpovedal myšlienke.
Jej prvotná komunikácia sa pohybovala na úrovni gest a signálov, formou potľapkaní po hlave, chrbte, pleci, hladením, buchnutím a presúvaním z miesta na miesto. Začala používať vlastný prirodzený jazyk, v ktorom mala pre každého člena rodiny určený zvláštny posunok. Táto komunikácia bola samozrejme nepostačujúca, pretože sa vzťahovala len na konkrétne osoby, predmety a situácie. Neumožňovala jej v širších súvislostiach komunikovať, prijímať dostatočné množstvo žiadúcich informácií, čo spôsobovalo nepochopenie sveta naokolo, jeho metamorfóz a zákonitostí, podľa ktorých sa riadi príroda a jej živly. Nepoznanie pomenovaní vecí viedlo k chýbajúcej slovnej zásobe, a následnej nemožnosti si čokoľvek zdôvodniť a vysvetliť.

Tento deficit sa začal výrazne prejavovať v jej siedmych rokoch poruchami správania a agresiou, ktoré boli zamerané na okolité – nepochopené prostredie.
Jej špeciálna edukácia započala 4.októbra 1837, kedy bola Laura prijatá do Perkinsovoho inštitútu pre nevidiacich v Bostone, Massachusetts, USA. Vo výučbe bol využívaný, pre ňu absolútne nepostrádateľný a obzvlášť citlivý hmat, ktorý jej umožňoval príjem informácií vo forme otrasov, dotykov, vibrácií, pohybu a prúdenia vzduchu.
Bola vzdelávaná prostredníctvom Howeovej reliéfnej abecedy (neskôr známej ako bostonské a nakoniec newyorské písmo), kde boli jednotlivé písmená predtlačené na kovovom podklade do istej hĺbky a výšky. Neskôr edukácia prebiehala pomocou daktylnej (prstovej) abecedy, ktorá je využívaná i u nepočujúcich. Ide o dohodnuté formy zloženia a polohy prstov jednej alebo obidvoch rúk, ktorými sú vyjadrené jednotlivé písmená (hlásky) abecedy. Písať sa naučila hranatým rukopisom pomocou dosky so žliabkami, ktorý bol neskôr jej najpoužívanejším komunikačným prostriedkom. Kombináciou písmen mohla vyjadriť akékoľvek svoje myšlienky, nálady a stavy.

Pomocou taktilno-kinestetických spôsobov sa u nej podarilo dosiahnuť určitý lingvistický stupeň, pričom bola uplatňovaná koaktívna činnosť, t.j. technika pomáhajúca dieťaťu pri učení sa novej aktivity, kedy je táto aktivita realizovaná učiteľom (vychovávateľom, rodičom) spoločne s rukami, ramenami alebo nohami postihnutého.
Najväčším problémom, ktorého zdolanie predstavovalo rozhodujúci krok vpred, bolo naučiť Lauru pomenovania jednotlivých vecí a významové obsahy slovies a ostatných slovných druhov. Musela pochopiť, že každý predmet, ktorého sa dotkla má svoje špecifické a nezameniteľné pomenovanie. Od toho sa potom odvíjalo jej ďalšie pochopenie jednoduchých viet vyjadrujúcich dej, stav a pod.

Jej edukačný program sa skončil vo veku 23 rokov. Získala v ňom poznatky zo zemepisu, dejepisu, telocviku, náboženstva, astronómie, filozofie i hudby. Nadobudla nové a vylepšovala si už nadobudnuté zručnosti: šitie, pletenie, háčkovanie, vykonávanie domácich prác, osvojila si kódex slušného správania sa. Po celý život si viedla korešpondenciu, napísala tri básne, čítala Bibliu a knihy napísané slepeckým reliéfnym písmom a neskôr, sama pomáhala pri vzdelávaní hluchoslepých detí, bola im citovou oporou.

V priebehu jej života boli pod vplyvom rôznych činiteľov a za rôznych podmienok vyvinuté rôzne stratégie komunikácie. Prekonala niekoľko komunikačných úrovní, kým prešla ku jazyku čítania a písania. Pomocou predmetovo-činnostných aktivít sa dopracovala až k slovu a k avokálnej slovnej reči. Napriek tomu, že žila vo svete bez zvukov, farieb, vôní a chutí sa neprejavovala pasivitou a nečinnosťou, ktorú by sme u takto kombinovane postihnutých predpokladali, ale podaním priateľskej a odbornej pomocnej ruky si vytvorila schodné cesty komunikácie s okolitým svetom.