Moja seminárna práca sa dotýka najnovšej publikácie autoriek, Márie Podhájeckej a Jany Šarišskej - „Dievča, ktoré videlo dotykom a počulo srdcom“, v ktorej rozoberajú problematiku komunikácie hluchoslepých jedincov. Kniha ma zaujala príťažlivým spracovaním bohatej, u nás pomerne neznámej, problematiky prežívania hluchoslepého dieťaťa vo svete, ktorého veľkosť a možnosti predstavuje priestor, ktoré je dieťa schopné obsiahnuť rozpažením rúk.
Autorky sa zamerali na prvopočiatky výchovy a vzdelávania hluchoslepých jedincov, ktoré spadajú do obdobia roku 1837, kedy prvou úspešne systematicky vychovávanou a vzdelávanou hluchoslepou osobou bola Laura Dewey Bridgmanová. Jej vzdelávanie s viditeľnými a trvalými pokrokmi vyvrátilo dovtedy prevládajúcu predstavu o tom, že hluchoslepí jedinci sú nevzdelávateľní.
Publikácia sa opiera o získanú korešpondenciu, fotodokumentáciu a materiály z Perkinsovho inštitútu pre nevidiacich v Bostone, kde bolo Laure, od jej ôsmych rokov, poskytnuté špeciálne vyučovanie, s cieľom umožniť rozvoj jej osobnosti a všetkých jej oblastí, cez sociálno-emocionálnu a kognitívnu oblasť, až po komunikačnú, motorickú a pracovnú oblasť.
Aby sme pochopili vážnosť problematiky komunikácie hluchoslepých, je nutné si uvedomiť niekoľko charakteristík hluchoslepých detí, a síce, že deti s takýmto kombinovaným postihnutím majú v dôsledku dvojitého zmyslového poškodenia veľmi malé alebo nedostatočné podnety zo svojho okolia. Dieťa si neuvedomuje, že sú okolo neho ľudia, vyznačuje sa pasivitou. Svet je pre neho prázdny a bezpredmetný. Nezaškolený hluchoslepí jedinci sa vyznačujú tým, že nehovoria, nepočujú, nevidia, len ojedinele si nájdu vlastný spôsob komunikácie, majú problémy s chôdzou, s jemnou a hrubou motorikou. Neudržiavajú čistotu, neovládajú sebaobslužné činnosti, nereagujú na sociálne stimuly, sú autoagresívni, sami sa stimulujú stereotypnými činnosťami, nenapodobňujú.
Úvod publikácie je venovaný príčinám, ktoré najmä v minulosti spôsobovali hluchoslepotu. Sú to úrazy a ochorenia, hlavne rubeola, šarlach, zápal mozgových blán, kongenitálne poruchy sluchu a zraku, katarakty.
V publikácii spomínaná Laura Bridgmanová získala zrakové a sluchové postihnutie, ako i stratu čuchu a chuti v dôsledku prekonania šarlachu v útlom detstve. Veľmi skoro prestala na základe chýbajúcej sluchovej kontroly rozprávať, stratila schopnosť ovládať svoju artikuláciu a jazyk, zvuk neodpovedal myšlienke.
Jej prvotná komunikácia sa pohybovala na úrovni gest a signálov, formou potľapkaní po hlave, chrbte, pleci, hladením, buchnutím a presúvaním z miesta na miesto. Začala používať vlastný prirodzený jazyk, v ktorom mala pre každého člena rodiny určený zvláštny posunok. Táto komunikácia bola samozrejme nepostačujúca, pretože sa vzťahovala len na konkrétne osoby, predmety a situácie. Neumožňovala jej v širších súvislostiach komunikovať, prijímať dostatočné množstvo žiadúcich informácií, čo spôsobovalo nepochopenie sveta naokolo, jeho metamorfóz a zákonitostí, podľa ktorých sa riadi príroda a jej živly. Nepoznanie pomenovaní vecí viedlo k chýbajúcej slovnej zásobe, a následnej nemožnosti si čokoľvek zdôvodniť a vysvetliť.
Tento deficit sa začal výrazne prejavovať v jej siedmych rokoch poruchami správania a agresiou, ktoré boli zamerané na okolité – nepochopené prostredie.
Jej špeciálna edukácia započala 4.októbra 1837, kedy bola Laura prijatá do Perkinsovoho inštitútu pre nevidiacich v Bostone, Massachusetts, USA. Vo výučbe bol využívaný, pre ňu absolútne nepostrádateľný a obzvlášť citlivý hmat, ktorý jej umožňoval príjem informácií vo forme otrasov, dotykov, vibrácií, pohybu a prúdenia vzduchu.
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie