Prof. Mudr. et PhDr. Miloš Sovák, DrSc. sa narodil 15.4.1905 v Bechyně, okres Tábor a zomrel v nedožitých 85 rokoch, 29.9.1989. Bol odborným lekárom, defektológom, špeciálnym pedagógom a logopédom. Je zakladateľom odboru špeciálnej pedagogiky, k čomu ho viedlo jeho pôvodné vzdelanie lekára, otorinolaryngológa a foniatra, v rámci ktorého dospel k názoru, že podstatnou súčasťou starostlivosti o chorých, t.j. predovšetkým o postihnutých poruchami medziľudskej komunikácie, je rehabilitácia komunikačných porúch, snaha o ich kompenzáciu a zaradenie postihnutých do spoločnosti nepostihnutých ľudí.
Prof. Sovák bol i starostlivým otcom rodiny, ktorý mal zmysel pre krásu života a vedel sa z neho tešiť. Prekvital optimizmom a pozitívnym pohľadom na svet, mal rád hudbu a výtvarné umenie.

Prof. Sovák navštevoval táborské gymnázium, kam denne z Bechyně dochádzal. Po jeho absolvovaní sa zapísal na štúdium na Lekárskej fakulte Karlovej Univerzity v Prahe. Na tejto fakulte patril k vynikajúcim študentom, absolvoval ju v roku 1930. Neskôr, v roku 1948 úspešne absolvoval i Filozofickú fakultu pražskej Karlovej Univerzity. Po ukončení vojenskej prezenčnej služby nastupuje v roku 1931 ako hospitant na ušnú, nosnú a krčnú kliniku prof. Přecechtěla, ktorý bol považovaný za najvyššiu celebritu fakulty tej doby. Na klinike si veľmi skoro osvojil odbor otorinolaryngológia vrátane operativity. Už vtedy bol okúzlený tajomstvami skrývajúcimi sa za procesmi medziľudskej komunikácie.
V roku 1932 sa stal prvým asistentom prof. MuDr. M.Seemanna na jeho foniatrickom oddelení kliniky. Tomuto odboru sa spočiatku venoval veľmi aktívne a s plným nasadením. Dokladom toho sú jeho prvé vedecké práce, ktoré sa týkali výskumu vegetatívnych reakcií u postihnutých poruchami plynulosti reči, predovšetkým u koktavých. V roku 1933 zistil v práci „Poměry sympatických reflexu u koktavých“, že u 84,6% koktavých (a u detí dokonca u 88.4%) dochádza k zmenám reaktibility vegetatívnej nervovej sústavy.

Svoj záujem venoval i ďalším funkciám, podieľajúcim sa na procese komunikácie, t.j. predovšetkým hlasu, ale i sluchu. Už v roku 1945 vydáva svoju monografiu o mechanizmoch tvorby ľudského hlasu na podklade, vtedy veľmi moderného, laryngostroboskopického vyšetrenia. Táto monografia je dvojdielna. Jej prvý diel nazvaný „Kmitání hlasivek ve světle laryngostroboskopie“ s podtitulom „Fyziologická studie fonačního mechanismu“ pojednáva veľmi široko a zasvätene o fyziologických mechanizmoch tvorby hlasu.

Na podklade svojich laryngostroboskopických štúdií dospel Sovák k rade ďalších poznatkov o tvorbe hlasu, ktoré boli na svoju dobu avantgardné a ďaleko predbiehali vtedajší stav znalostí. Dodnes sú tieto publikácie, ktoré vydal takmer pred 60 rokmi, žiadaným zdrojom poznatkov.
Mimoriadne boli znalosti prof. Sováka a jeho vzdelanie v oblasti neurofyziológie. To predznamenalo jeho postoj k poruchám vývoja reči u detí a k poruchám reči. Výsledky jeho štúdií mechanizmov tvorby reči a jeho objavy, súvisiace s úlohou hemisferálnej dominancie tak vo vývoji reči, ako i v patogenéze ich porúch, sú medzinárodne známe, rovnako ako rešpektovanie významu ľavorukosti vo vývoji reči s možnými dôsledkami vo vývoji porúch plynulosti reči, predovšetkým koktavosti. (Jeho monografia „Lateralita jako pedagogický problém“ podnietila uzákonenie možnosti písať a kresliť v škole aj ľavou rukou.)
Prof. Sovák sa snažil uplatniť všetky poznatky, ktoré mal v tej dobe k dispozícii, s tým, že určité preferoval, ako napríklad Pavlova. Najviac literárnych údajov a vlastne zhrnutie Pavlovho učenia obsahuje kniha „Uvedení do logopedie“ (1980). Sovák sa snažil prostredníctvom Pavlovho učenia vytvoriť vedeckú základňu logopédie. Domnieval sa, že vyhovuje po stránke metodologickej i gnozeologickej. Sovák mal veľmi blízko k prácam prof. Hrbku, ktorého považoval za završiteľa Pavlovho učenia.

Za spomenutie stojí i Sovákov prístup k bilingvizmu, t.j. dvojjazyčnej výchove od narodenia, v úplne prirodzenom prostredí, vo väzbe na určité osoby, najčastejšie na rodičov hovoriacich dvoma jazykmi. Táto dvojjazyčná výchova je prirodzená a podložená skúsenosťami mnohých krajín. Sovák vychádzal z prác Penfielda a Robertsa, ktorí rozlišovali dve metódy učenia sa jazykov: tzv. priamu, a teda materskú, kedy sa nevyskytuje žiadne prekladanie z jazyka do jazyka. Druhá metóda, tzv. nepriama, vychádza z toho, že až po zafixovaní materinského jazyka sa ďalším učením, cez tento materinský jazyk, učí jazyk ďalší.
Zaujímavý je aj jeho globálny pohľad na človeka s postihnutím. Upozorňuje, že človek sa stane defektným len za určitých okolností a len za určitých okolností sa záležitosť osobná stáva záležitosťou spoločenskou.

Paradigmy

Vzhľadom k jeho pôvodnej profesii lekára mu bola veľmi blízka somatopatologická paradigma. Preto zpočiatku zotrvával v tradičnom dualizme, i keď pre pedopatológiu prevzal sovietsky termín defektológia a pre nápravnú pedagogiku termín špeciálna pedagogika. Podstatná pre jeho teoretický systém bola kategória defektu, ale predovšetkým kategória defektivity (Sovák 1959), ktorú chápal ako dôsledok defektu hlavne v oblasti sociálnej a edukačnej. Kategóriou defektivity vytvoril predpoklady pre postupné odpútavanie sa špeciálnej pedagogiky od medicíny.
Pre tento proces mal zásadný význam rozvoj pedagogických poznatkov, ako i rozvoj sústavy špeciálnych škôl v priebehu 50. a 60. rokov. Vznikli druhé významné paradigmy: školskej inštitucionalizácie a inštrumentalizácie. Pod ich vplyvom Sovák pretvoril v priebehu 60.-70. rokov svoju koncepciu na jednotlivý odbor, ktorý označil ako špeciálnu pedagogiku. Do nej zaradil defektológiu ako jej nedeliteľnú súčasť.

Organizačná činnosť profesora Sováka

Prof. Sovák presadil a zaistil celoštátnu poradenskú starostlivosť o osoby s poruchami sluchu a bezplatné prideľovanie slúchadiel. Československo sa zaradilo na štvrté miesto na svete, kde táto akcia prebiehala.
Z jeho podnetu bola zriadená škola pre nedoslýchavých a škola pre chybne hovoriacich. Založil Českú logopedickú spoločnosť. Organizoval logopedické kurzy pre učiteľov, založil Logopedický ústav hlavného mesta Prahy, stal sa prvým vedúcim katedry špeciálnej pedagogiky na Pedagogickej fakulte Karlovej Univerzity.
Prednášal v rôznych českých mestách: Praha, Ústí nad Labem, Plzeň, České Budejovice, Ostrava, Liberec, Uherské Hradiště, Karlove Vary, Kladno, Olomouc, Cheb, Jihlava, Znojmo, Brno,... Od roku 1951 decentralizoval akciu prideľovania slúchadiel i na Slovensko a zahájil prípravu logopedických asistentov pre organizáciu logopedickej starostlivosti na Slovensku kurzom v Bratislave. Nasledovali Ďalšie kurzy a semináre v Košiciach, Kremnici, Prešove, Trenčíne, Žiline, Martine, Trnave, Banskej Bystrici, Levoči, Piešťanoch, Michalovciach, Nových Zámkoch,...