ÚVOD

Prioritné postavenie rodiny v procese výchovy detí je nepopierateľné. V rodine sa kladú základy výchovy dieťaťa, na ktoré potom nadväzuje pôsobenie ďalších výchovných činiteľov. Rodina svojim dlhodobým, dá sa povedať celoživotným ovplyvňovaním svojich príslušníkov je jedným z najvýznamnejších činiteľov formovania človeka.
Rodina, v zastúpení rodičov a ich detí, čelí mnohým výchovným a iným problémom hlavne v období nástupu detí do školy. Pôsobenie rodinnej výchovy na osobnosť budúceho žiačika je nesporné už v predškolskom období. Neskôr, v období školského veku dieťaťa, s ním rodičia prekonávajú množstvo prekážok, pomáhajú mu riešiť s odstupom času už zdanlivé problémy, ktoré so sebou školská dochádzka prináša.

V prvej kapitole som sa zamerala na stručné definovanie všeobecných pojmov výchova a osobnosť. Druhá kapitola vymenúva základné metódy výchovy, ktoré je možné aplikovať, a to tak rodičom ako i učiteľom, či vychovávateľom. Obsahom tretej kapitoly, ako už z jej názvu vyplýva, je práve rodina a rodinná výchova a ich definície, charakteristiky a znaky, ktorými sa vyznačujú. V nasledujúcich podkapitolách som sa zamerala na stručnú prezentáciu jednotlivých typov a funkcií rodiny, ako i metód a zásad rodinnej výchovy. Jadro práce tvorí práve vplyv rodinnej výchovy na formovanie osobnosti žiaka. Snažila som sa poukázať aspoň na niektoré výchovné problémy, s ktorými sa rodičia u dieťaťa stretávajú, ako i na niektoré možné dôsledky nesprávneho výchovného pôsobenia zo strany rodičov.

1. POJEM VÝCHOVA A OSOBNOSŤ
Výchova človeka je jednou z najdôležitejších spoločenských úloh. Prebieha v ľudskej spoločnosti, to znamená, že o nej hovoríme iba v súvislosti s človekom. Ide o cieľavedome organizovaný proces, v ktorom sa vedome a zámerne sleduje nielen to, aby si vychovávaní osvojili isté poznatky, vedomosti a zručnosti, ale aby sa u nich v procese výchovy rozvíjali aj isté schopnosti a dobré návyky, vlastnosti a city (napr. pozornosť, pamäť, záujmy, potreba vzdelávať sa, pracovitosť, usilovnosť, pevná vôľa, vytrvalosť, láska k práci, vlasti a pod.).

A preto, môžeme výchovu definovať ako „cieľavedomé, uvedomelé, zámerné a plánovité utváranie osobnosti človeka podľa určitých vopred prijatých vzorov alebo cieľov, ktoré sa realizujú v intenciách spoločenských záujmov a potrieb.“ (ROZINAJOVÁ, H.: Pedagogika pre rodičov. Martin, Osveta 1988, s. 13)

Osobnosť človeka teda nepredstavuje sklad nejakých izolovaných funkcií a vlastností, ale predstavuje „celistvosť najvyššieho stupňa“, t.j. dynamický súhrn všetkých vlastností a duševných funkcií, ktorý sa prejavuje v každodennej činnosti. Proces utvárania osobnosti dieťaťa a dospievajúceho je štadiálny. Každé štádium sa vyznačuje určitými typickými vekovými osobitosťami, ktoré síce individuálne variujú, ale napriek tomu si zachovávajú celkový ráz. Každé predchádzajúce štádium je prípravou na štádium nasledujúce. Štádiá sa od seba navzájom odlišujú, a preto je dôležité poznať ich nielen z genetického hľadiska, ale aj z hľadiska praktického a psychologicko-pedagogického.

2. METÓDY VÝCHOVY
M. Zelina uvádza nasledovný prehľad delenia metód výchovy:
• metóda požiadaviek,
• metóda presvedčovania,
• metóda precvičovania,
• metóda povzbudzovania,
• metóda kladného vzoru, príkladu.
Z iného pohľadu sa metódy výchovy delia na:
slovné (vysvetľovanie, presvedčovanie, sugerovanie),
názorné (demonštrácia, ukážky, príklady),
činnostno-praktické (cvičenie, nácvik, výcvik, tréning),
hodnotiace metódy (odmena, trest, povzbudenie).
J. Grác delí metódy výchovného pôsobenia na:
objasňovanie – klarifikácia,
presvedčovanie – persuázia,
ukazovacie – demonštrácia,
príkladovanie – exemplifikácia,
cvičenie – excercitácia,
zhodnocovanie – valorizácia. (ZELINA, M.: Stratégie a metódy rozvoja osobnosti dieťaťa. Bratislava, Iris 1996, s, 20-21)