3.3.Definícia rodinnej výchovy
Rodinná výchova je chápaná ako spoločensko-historický jav, ktorý nadobúda v období zvyšovania vedecko-technickej úrovne stále väčší význam. Prihliada na potreby dnešnej doby i na perspektívne potreby spoločnosti. Realizuje sa na základe zložitého komplexu podnetov (osobnosť rodičov, spôsob rodinného života, rodinná atmosféra, rodinné prostredie), ktoré majú socializačno-výchovné účinky.

„Rodinnú výchovu môžeme chápať ako proces odovzdávania spoločensko-historických skúseností s cieľom pripraviť mladú generáciu na usporiadaný rodinný život a na prácu v nových spoločenských podmienkach.“ (ROZINAJOVÁ, H.: Pedagogika pre rodičov. Martin, Osveta 1988, s. 14)
V minulosti sa deti vychovávali spontánne v rodinnom prostredí, pričom prevládala funkcionálna, mimovoľná výchova, ktorú postupne doplňovala intencionálna, cieľavedomá rodinná výchova, ďalej cieľavedomá školská výchova a napokon aj rozličné vplyvy okolitého prostredia.
Súčasná rodinná výchova je poznačená prakticizmom, uskutočňuje sa bez vymedzenia výchovných cieľov. Jej obsah určujú prevažne iba skutky dieťaťa, na ktoré rodičia bezprostredne reagujú. Výchova by sa však mala oveľa viac zameriavať na perspektívu, nemala by mať teda len náhodný charakter.

3.3.1.Metódy a zásady rodinnej výchovy

Ak má byť rodinná výchova úspešná, musí v sebe zahŕňať isté metódy a zásady, musí sa opierať o poznatky z pedagogiky aj psychológie a o konkrétne výchovné ciele. Cieľom rodinnej výchovy je vychovať z dieťaťa mravného a charakterného človeka, ktorý sa bude vedieť pozitívne uplatniť v osobnom, rodinnom a spoločenskom živote, i v spoločensky prospešnej pracovnej oblasti.
Metódy výchovy úzko súvisia so zásadami výchovy. „Kým zásady vyjadrujú najvšeobecnejšie zákonitosti výchovného procesu a sú najvšeobecnejšími smernicami pre výchovnú prácu, a preto môžu určovať konkrétne postupy a prostriedky výchovnej práce, metódy ukazujú najúčelnejšie výchovné postupy a im zodpovedajúce prostriedky pri realizácii konkrétnych výchovných úloh. Pritom sa metódy ako najúčinnejší spôsob výchovného pôsobenia musia opierať o zásady.“ (BAKOŠ, Ľ.: Teória výchovy. Bratislava, SPN 1967, s.116)

Existuje sedem nasledovných zásad rodinnej výchovy, ktoré treba vo výchove uplatňovať:
1.)zásada cieľavedomosti,
2.)zásada samostatnosti, aktívnosti a uvedomelosti,
3.)zásada spojenia kolektívnej a individuálnej výchovy,
4.)zásada vyzdvihovanie kladných a potláčania záporných čŕt dieťaťa,
5.)zásada postupnosti, primeranosti a náročnosti,
6.)zásada spojenia výchovy s prácou a so životom,
7.)zásada jednoty výchovných vplyvov a požiadaviek.

3.3.2. Typy rodinnej výchovy
Pri formovaní osobnosti dieťaťa sa môže uplatňovať niekoľko typov rodinnej výchovy:
•autoritatívna výchova – ktorá sa opiera o absolútnu poslušnosť detí a neobmedzenú vládu rodičov pomocou rozkazov, príkazov a zákazov,
•nadmerne zhovievavá výchova – ktorá je opakom autoritatívnej,
•krajne náročná výchova – vychádzajúca z prehnaných nárokov, ktoré sú kladené rodičmi na dieťa,
•degradujúca až brutálna výchova – spočívajúca v neustálom podceňovaní dieťaťa a vedúca k depresii a agresii dieťaťa,
•priveľmi úzkostlivá výchova – zakladajúca sa na nedôvere rodičov v sily a schopnosti dieťaťa, čo vedie k nesamostatnosti dieťaťa,
•výchova bez lásky – v ktorej rodičia neprechovávajú k dieťaťu žiadny citový vzťah,
•preferujúca výchova – kedy rodičia uprednostňujú niektoré zo svojich detí vychádzajúc z podobnosti dieťaťa na rodiča, nadania dieťaťa, z jeho vzhľadu, prítulnosti a pod.
•laxná výchova – ide o ľahostajnosť a chlad rodičov k dieťaťu, k jeho prejavom, konaniu a správaniu,
•pedocentrická výchova – v ktorej sa dieťa stáva stredobodom pozornosti, záujmu a ochoty zo strany rodičov,
•patologická výchova – ktorá je zabezpečovaná patologickým rodičom (alkoholik, narkoman, delikvent, psychopat).