ÚVOD

Prioritné postavenie rodiny v procese výchovy detí je nepopierateľné. V rodine sa kladú základy výchovy dieťaťa, na ktoré potom nadväzuje pôsobenie ďalších výchovných činiteľov. Rodina svojim dlhodobým, dá sa povedať celoživotným ovplyvňovaním svojich príslušníkov je jedným z najvýznamnejších činiteľov formovania človeka.
Rodina, v zastúpení rodičov a ich detí, čelí mnohým výchovným a iným problémom hlavne v období nástupu detí do školy. Pôsobenie rodinnej výchovy na osobnosť budúceho žiačika je nesporné už v predškolskom období. Neskôr, v období školského veku dieťaťa, s ním rodičia prekonávajú množstvo prekážok, pomáhajú mu riešiť s odstupom času už zdanlivé problémy, ktoré so sebou školská dochádzka prináša.

V prvej kapitole som sa zamerala na stručné definovanie všeobecných pojmov výchova a osobnosť. Druhá kapitola vymenúva základné metódy výchovy, ktoré je možné aplikovať, a to tak rodičom ako i učiteľom, či vychovávateľom. Obsahom tretej kapitoly, ako už z jej názvu vyplýva, je práve rodina a rodinná výchova a ich definície, charakteristiky a znaky, ktorými sa vyznačujú. V nasledujúcich podkapitolách som sa zamerala na stručnú prezentáciu jednotlivých typov a funkcií rodiny, ako i metód a zásad rodinnej výchovy. Jadro práce tvorí práve vplyv rodinnej výchovy na formovanie osobnosti žiaka. Snažila som sa poukázať aspoň na niektoré výchovné problémy, s ktorými sa rodičia u dieťaťa stretávajú, ako i na niektoré možné dôsledky nesprávneho výchovného pôsobenia zo strany rodičov.

1. POJEM VÝCHOVA A OSOBNOSŤ
Výchova človeka je jednou z najdôležitejších spoločenských úloh. Prebieha v ľudskej spoločnosti, to znamená, že o nej hovoríme iba v súvislosti s človekom. Ide o cieľavedome organizovaný proces, v ktorom sa vedome a zámerne sleduje nielen to, aby si vychovávaní osvojili isté poznatky, vedomosti a zručnosti, ale aby sa u nich v procese výchovy rozvíjali aj isté schopnosti a dobré návyky, vlastnosti a city (napr. pozornosť, pamäť, záujmy, potreba vzdelávať sa, pracovitosť, usilovnosť, pevná vôľa, vytrvalosť, láska k práci, vlasti a pod.).

A preto, môžeme výchovu definovať ako „cieľavedomé, uvedomelé, zámerné a plánovité utváranie osobnosti človeka podľa určitých vopred prijatých vzorov alebo cieľov, ktoré sa realizujú v intenciách spoločenských záujmov a potrieb.“ (ROZINAJOVÁ, H.: Pedagogika pre rodičov. Martin, Osveta 1988, s. 13)

Osobnosť človeka teda nepredstavuje sklad nejakých izolovaných funkcií a vlastností, ale predstavuje „celistvosť najvyššieho stupňa“, t.j. dynamický súhrn všetkých vlastností a duševných funkcií, ktorý sa prejavuje v každodennej činnosti. Proces utvárania osobnosti dieťaťa a dospievajúceho je štadiálny. Každé štádium sa vyznačuje určitými typickými vekovými osobitosťami, ktoré síce individuálne variujú, ale napriek tomu si zachovávajú celkový ráz. Každé predchádzajúce štádium je prípravou na štádium nasledujúce. Štádiá sa od seba navzájom odlišujú, a preto je dôležité poznať ich nielen z genetického hľadiska, ale aj z hľadiska praktického a psychologicko-pedagogického.

2. METÓDY VÝCHOVY
M. Zelina uvádza nasledovný prehľad delenia metód výchovy:
• metóda požiadaviek,
• metóda presvedčovania,
• metóda precvičovania,
• metóda povzbudzovania,
• metóda kladného vzoru, príkladu.
Z iného pohľadu sa metódy výchovy delia na:
slovné (vysvetľovanie, presvedčovanie, sugerovanie),
názorné (demonštrácia, ukážky, príklady),
činnostno-praktické (cvičenie, nácvik, výcvik, tréning),
hodnotiace metódy (odmena, trest, povzbudenie).
J. Grác delí metódy výchovného pôsobenia na:
objasňovanie – klarifikácia,
presvedčovanie – persuázia,
ukazovacie – demonštrácia,
príkladovanie – exemplifikácia,
cvičenie – excercitácia,
zhodnocovanie – valorizácia. (ZELINA, M.: Stratégie a metódy rozvoja osobnosti dieťaťa. Bratislava, Iris 1996, s, 20-21)
Z uvedených metód, ktorá je zároveň azda i najpôsobivejšia, rodičia
najviac využívajú metódu kladného príkladu a metódu hodnotenia formou odmeny a trestu. Jej výchovný program spočíva v tom, že pozitívne hodnotenie správania dieťa povzbudzuje a negatívne hodnotenie tlmí jeho nežiadúce prejavy. Trest i odmena majú byť spravodlivé, primerané a odôvodnené v konkrétnej výchovnej situácii. Dôležitým momentom vo výchove je i autorita rodičov.

3. RODINA A RODINNÁ VÝCHOVA
Rodinu možno charakterizovať ako primárnu, neformálnu a intímnu sociálnu skupinu a základnú spoločenskú jednotku, ktorá je často považovaná za kolísku ľudstva a výchovy. Je to prvé sociálne prostredie, ako i výchovná inštitúcia prvoradého významu, v ktorej sa jedinec ocitá. Rodina je spoločensky schválená forma partnerských vzťahov dvoch rovnoprávnych, rovnocenných a milujúcich sa ľudí, spojená pevným príbuzenským a pokrvným zväzkom.
Jej znakom je intímne spolužitie v jednej domácnosti, spolupráca, pomoc a kooperácia jej členov. Atmosféra rodinného prostredia je daná vzájomnými vzťahmi medzi rodičmi a ostatnými členmi rodiny. Dieťa sa formuje podľa rodinných vzťahov, podľa rodinného prostredia, v ktorom vyrastá. To, čo dieťa v rodine vidí, to aj napodobňuje. Dospelí, najmä rodičia sú preň vzorom v akomkoľvek konaní.

3.1.Typy rodiny
Rozlišujeme štyri typy rodín:
1.základný (primárny) typ – je tvorená rodičmi a nedospelými deťmi,
2.dvojgeneračná rodina – tvoria ju starí rodičia, rodičia a nedospelé deti alebo rodičia a dospelé deti,
3.orientačný (východiskový) typ – je to rodina, v ktorej sa človek formuje a rastie,
4.reprodukčná (sekundárna) rodina – ide o novozaloženú rodinu, od ktorej sa čaká potomstvo.

3.2.Funkcie rodiny
Rodina je historická kategória a jej formy a funkcie podmieňuje charakter existujúcich výrobných a spoločenských vzťahov, ako aj úroveň kultúrneho rozvoja spoločnosti. A naopak, rodina zase pôsobí na život spoločnosti – rodí deti, fyzicky, mravne a esteticky pôsobí na svojich členov.
Úloha rodiny vyplýva z potrieb dieťaťa i dospelého jedinca. Reprezentujú ju základné funkcie rodiny:
a)biologická funkcia rodiny – t.j. reprodukcia, rozmnožovanie a prinášanie nového potomstva. Z hľadiska zachovania ľudského rodu je to významná, dokonca ústredná funkcia.

b)výchovná funkcia - biologicko-reprodukčná schopnosť je prirodzenou stránkou rodičovstva. Aj zviera je schopné splodiť potomka, no zušľachťovať ho výchovou a prostredím je schopný iba ľudský rodič. Na sebavýchove a sebazdokonaľovaní sa môže zúčastňovať len človek, je to výsledok jeho výchovy.
c)emocionálna funkcia – je ovplyvnená intenzitou a hĺbkou vzájomného vzťahu medzi manželmi, ktorý poznačuje celú rodinnú atmosféru, a ktorá sa prenáša na deti ako model emocionálno-etických a estetických prejavov medzi mužom a ženou a ich vzájomnej komunikácie. Citové vzťahy v rodine sú kritériom jej stability, mravnosti a kultúrnosti.
d)ekonomická funkcia – rodina hospodári podľa vlastného rozpočtu, ktorý závisí od príjmov jednotlivých jej členov a z ktorého si kryjú potreby v oblasti výživy, odievania, bývania a uspokojovania iných potrieb.
e)ochranná funkcia – rodina zabezpečuje duševný a telesný rozvoj jej členov, stará sa o chorých, je oporou v rôznych životných situáciách.
Dané funkcie rodiny sa napĺňajú v rámci interakcie rodičov a ich detí.
V priebehu historického vývoja spoločnosti prešla rodina rôznymi vývinovými štádiami, jej funkcie sa interpretovali rozlične, dôraz sa kládol vždy na inú oblasť, niektoré charakteristiky rodiny zanikali a vznikali nové.
3.3.Definícia rodinnej výchovy
Rodinná výchova je chápaná ako spoločensko-historický jav, ktorý nadobúda v období zvyšovania vedecko-technickej úrovne stále väčší význam. Prihliada na potreby dnešnej doby i na perspektívne potreby spoločnosti. Realizuje sa na základe zložitého komplexu podnetov (osobnosť rodičov, spôsob rodinného života, rodinná atmosféra, rodinné prostredie), ktoré majú socializačno-výchovné účinky.

„Rodinnú výchovu môžeme chápať ako proces odovzdávania spoločensko-historických skúseností s cieľom pripraviť mladú generáciu na usporiadaný rodinný život a na prácu v nových spoločenských podmienkach.“ (ROZINAJOVÁ, H.: Pedagogika pre rodičov. Martin, Osveta 1988, s. 14)
V minulosti sa deti vychovávali spontánne v rodinnom prostredí, pričom prevládala funkcionálna, mimovoľná výchova, ktorú postupne doplňovala intencionálna, cieľavedomá rodinná výchova, ďalej cieľavedomá školská výchova a napokon aj rozličné vplyvy okolitého prostredia.
Súčasná rodinná výchova je poznačená prakticizmom, uskutočňuje sa bez vymedzenia výchovných cieľov. Jej obsah určujú prevažne iba skutky dieťaťa, na ktoré rodičia bezprostredne reagujú. Výchova by sa však mala oveľa viac zameriavať na perspektívu, nemala by mať teda len náhodný charakter.

3.3.1.Metódy a zásady rodinnej výchovy

Ak má byť rodinná výchova úspešná, musí v sebe zahŕňať isté metódy a zásady, musí sa opierať o poznatky z pedagogiky aj psychológie a o konkrétne výchovné ciele. Cieľom rodinnej výchovy je vychovať z dieťaťa mravného a charakterného človeka, ktorý sa bude vedieť pozitívne uplatniť v osobnom, rodinnom a spoločenskom živote, i v spoločensky prospešnej pracovnej oblasti.
Metódy výchovy úzko súvisia so zásadami výchovy. „Kým zásady vyjadrujú najvšeobecnejšie zákonitosti výchovného procesu a sú najvšeobecnejšími smernicami pre výchovnú prácu, a preto môžu určovať konkrétne postupy a prostriedky výchovnej práce, metódy ukazujú najúčelnejšie výchovné postupy a im zodpovedajúce prostriedky pri realizácii konkrétnych výchovných úloh. Pritom sa metódy ako najúčinnejší spôsob výchovného pôsobenia musia opierať o zásady.“ (BAKOŠ, Ľ.: Teória výchovy. Bratislava, SPN 1967, s.116)

Existuje sedem nasledovných zásad rodinnej výchovy, ktoré treba vo výchove uplatňovať:
1.)zásada cieľavedomosti,
2.)zásada samostatnosti, aktívnosti a uvedomelosti,
3.)zásada spojenia kolektívnej a individuálnej výchovy,
4.)zásada vyzdvihovanie kladných a potláčania záporných čŕt dieťaťa,
5.)zásada postupnosti, primeranosti a náročnosti,
6.)zásada spojenia výchovy s prácou a so životom,
7.)zásada jednoty výchovných vplyvov a požiadaviek.

3.3.2. Typy rodinnej výchovy
Pri formovaní osobnosti dieťaťa sa môže uplatňovať niekoľko typov rodinnej výchovy:
•autoritatívna výchova – ktorá sa opiera o absolútnu poslušnosť detí a neobmedzenú vládu rodičov pomocou rozkazov, príkazov a zákazov,
•nadmerne zhovievavá výchova – ktorá je opakom autoritatívnej,
•krajne náročná výchova – vychádzajúca z prehnaných nárokov, ktoré sú kladené rodičmi na dieťa,
•degradujúca až brutálna výchova – spočívajúca v neustálom podceňovaní dieťaťa a vedúca k depresii a agresii dieťaťa,
•priveľmi úzkostlivá výchova – zakladajúca sa na nedôvere rodičov v sily a schopnosti dieťaťa, čo vedie k nesamostatnosti dieťaťa,
•výchova bez lásky – v ktorej rodičia neprechovávajú k dieťaťu žiadny citový vzťah,
•preferujúca výchova – kedy rodičia uprednostňujú niektoré zo svojich detí vychádzajúc z podobnosti dieťaťa na rodiča, nadania dieťaťa, z jeho vzhľadu, prítulnosti a pod.
•laxná výchova – ide o ľahostajnosť a chlad rodičov k dieťaťu, k jeho prejavom, konaniu a správaniu,
•pedocentrická výchova – v ktorej sa dieťa stáva stredobodom pozornosti, záujmu a ochoty zo strany rodičov,
•patologická výchova – ktorá je zabezpečovaná patologickým rodičom (alkoholik, narkoman, delikvent, psychopat).
3.3.3.Vplyv rodinnej výchovy na osobnosť žiaka
Vstup do školy je významnou zmenou nielen v živote dieťaťa, ale aj v živote celej rodiny ako takej. Pre rodičov i pre žiaka nastáva nové, pomerne náročné plnenie školských povinností. Vstup do školy predpokladá u dieťaťa určitú telesnú vyspelosť i psychickú zrelosť, na ktorej sa svojím spôsobom podpisuje i rodina dieťaťa a jej výchova. Dieťa by malo pred vstupom do školy ovládať aspoň základné poznatky o prírode, ľuďoch a spoločnosti. Je dôležité, aby rodičia naučili dieťa správne vyslovovať slová a pomáhali mu kultivovať jeho slovný prejav, bez nedostatkov v gramatike.

Už v predškolskom veku je nutné poskytovať dieťaťu priestor na samostatnú činnosť, čím ho rodičia pripravujú na prekonávanie ťažkostí, ktoré so sebou prináša vyučovanie, samostatné učenie, zaradenie do širokého detského kolektívu, podriadenie sa školskej disciplíne, školskému poriadku a pod. Je teda nutné pestovanie vôle, ktorú možno rozvíjať jedine a práve v konkrétnej činnosti. Vôľová činnosť predstavuje vedomé zameranie psychickej činnosti na dosiahnutie určitého cieľa. Treba mať ale na zreteli, že vôľa vypestovaná na základe tvrdej drezúry nikdy nebude slúžiť na dosahovanie spoločensky užitočných cieľov.
V predškolskom veku možno u niektorých detí vybadať určité vrodené schopnosti a nadanie, ktoré treba správnou výchovou rozvíjať. Na druhej strane, určité vlastnosti, schopnosti a zručnosti sa nevyskytujú u detí na rovnakej úrovni. Tieto rozdiely však možno správnym pedagogickým prístupom a taktom, ktorým by rodičia mali disponovať, a dobrou spoluprácou rodiny a školy postupne vyrovnať.

V mladšom školskom veku dieťa už vie posúdiť svoje činy a dodržať základné normy správania. Dôležitú úlohu tu zohráva rodinné prostredie. V rodine, kde vládnu otvorené, úprimné a čestné vzťahy, nachádza dieťa v správaní rodičov vzor pre seba a usiluje sa ho napodobňovať.
Rodičom neraz robí ťažkosti, ak dieťa trucuje, je vzdorovité, hnevlivé a posmievačné. Tieto prejavy nemožno riešiť iba bitkou alebo inými trestami. Oveľa účinnejšie je, ak rodičia pomôžu dieťaťu naučiť sa ovládať a pokúsia sa predchádzať situáciám, ktoré vyvolávajú jeho hnev alebo ho ponižujú. Dieťa treba poverovať len takými úlohami, ktoré je schopné zvládnuť. V opačnom prípade dieťa stráca zdravé sebavedomie.
K priestupkom mladších školákov patria aj občasné drobné detské krádeže. Dieťa má zatiaľ pomerne slabo vypestovaný vzťah k cudzím veciam. Pri takýchto priestupkoch musia rodičia vždy zohľadniť vek dieťaťa. Príliš tvrdé tresty vy mohli byť nielen nespravodlivé, ale mohli by prispieť aj k nepriaznivému osobnostnému vývinu dieťaťa. Je povinnosťou dospelého, aby pomohol dieťaťu prekonávať prekážky a správne ho usmerňoval.

Rodičia by mali u dieťaťa vypestovať uvedomelú disciplínu, ktorá nevychádza iba zo slepej poslušnosti alebo dokonca zo strachu pred trestom, ale predpokladá vnútorné presvedčenie a prirodzenú ochotu byť disciplinovaným. To možno dosiahnuť dobre organizovaným denným programom dieťaťa, primeranou autoritou rodiča (i učiteľa) a celkove zladeným systémom výchovných vplyvov. Dôležitú úlohu má i názorný príklad, poučovaním a prikazovaním rodič dospeje skôr k formalizmu ako k prirodzenému disciplinovanému správaniu. Dieťa síce bude ovládať mravné a spoločenské zásady správania, no bude v ňom rozpor medzi teóriou, ktorú si osvojilo, a jeho skutočným správaním a konaním.

Jedným z významných a neraz i závažných problémov u prváčikov je lateralita, t.j. uprednostňovanie ľavej alebo pravej ruky. Vo vyhranenej podobe sa tento problém prejavuje až po nástupe do školy, a to najmä v prípade ľavorukosti, kde je problémom predovšetkým sklon písma. Oveľa nebezpečnejšie sú však nežiadúce následky, ktoré sa objavujú pri násilnom nútení dieťaťa uprednostňovať pravú ruku. Časté a typické sú neurotické prejavy (napr. zajakavosť), strata sebavedomia, príp. fixácia niektorých negatívnych charakterových vlastností, ktoré majú korene v citovej sfére.

V niektorých rodinách sa stretávame s javom, kedy rodičia doslova lipnú na dobrých známkach svojich školopovinných detí. Inú známku ako jednotku neuznávajú a každú dvojku už pokladajú za neúspech. V záujme „vylepšenia“ prospechu dieťaťa mu zakazujú chodiť von medzi deti a nútia ho, aby sa neustále učilo. Je však takmer zákonité, že deti, ktoré nemajú možnosť vyšantiť sa, ktorých voľnosť a aktivita sa sústavne potláčajú prísnejšími normami, rozkazmi a zákazmi, bývajú nielenže nedisciplinovanejšie, ale vzniká i paradoxný jav, a síce, takéto dieťa sa ťažšie sústreďuje, býva nepokojné, neposedné a nervózne.
Na druhej strane má na neprospechu žiaka často svoj podiel nízka kultúrna úroveň rodiny, nedostatok rodičovskej lásky, psychická deprivácia, negatívny postoj rodičov k dieťaťu, či snaha rodičov zaradiť do školy ešte nezrelé dieťa. Ak sa nepodarí včas diagnostikovať možné príčiny, dieťa sa dostáva do situácie, ktorá môže ohroziť aj jeho zdravie. To sa v konečnom dôsledku prejaví poruchami reči, spánku, nočným pomočovaním, bolesťami brucha atď.

Puberta je obdobím, kedy rodičia môžu pomocou výchovy dotvárať osobnosť dieťaťa. Je to obdobie kritických postojov k dospelým a polemík s názormi rodičov. Rodičia by sa nemali vyhýbať – pre dospievajúcich výnimočne príťažlivým – diskusiám o podstate ľudského života, o spoločensko-politických javoch, o sebe i o protikladoch života. Dospievajúci si uvedomuje menšiu závislosť od dospelých a vyjadruje túžbu po osamostatnení. Proces osamostatňovania je prirodzený a rodičia by ho nemali ako zdanlivý prejav nevďačnosti brzdiť. V opačnom prípade môže z dieťaťa vyrásť nesamostatný, nerozhodný a na rodiča nezdravo citovo pripútaný človek.

ZÁVER
V závere práce by som chcela ešte raz zdôrazniť význam pôsobenia rodinnej výchovy na osobnosť žiaka. Rodina je jedinou výchovnou inštitúciou v našej spoločnosti, ktorá je právne zodpovedná za výchovu detí - žiakov a súčasne sa od jej dospelých príslušníkov nevyžaduje ani najzákladnejšie pedagogické vzdelanie.
Treba podotknúť, že v súčasnej dobe, kedy sme preťažovaní a zavaľovaní množstvom informácií, faktov, poznatkov a udalostí z celého sveta, majú rodičia čoraz menej času na výchovu svojich detí, na spoločne strávené chvíle. Avšak práve pre silné mediálne (niekedy až patologické) pôsobenie je význam rodiny, rodinnej výchovy ešte viac zdôrazňovaný. Je nutné vychovávať z detí – žiakov zodpovedné a charakterné osobnosti, ktoré by sa vedeli uplatniť nielen na trhu práce, ale i v osobnom a spoločenskom živote.

OBSAH
ÚVOD ...................................................................................................3
1.POJEM VÝCHOVA A OSOBNOSŤ ......................................................4
2.METÓDY VÝCHOVY ............................................................................5
3.RODINA A RODINNÁ VÝCHOVA .........................................................6
3.1.Typy rodiny .................................................................................6
3.2.Funkcie rodiny ............................................................................7
3.3.Definícia rodinnej výchovy ..........................................................8
3.3.1.Metódy a zásady rodinnej výchovy .......................................9
3.3.2.Typy rodinnej výchovy ..........................................................9
3.3.3.Vplyv rodinnej výchovy na osobnosť žiaka .........................10
ZÁVER .................................................................................................14

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Rodinná výchova a žiak