Charakteristika posunkovej reči
Posunkovú reč možno považovať za reč výlučne situačnú, ktorá sa uplatňuje v konkrétnom prostredí, za prítomnosti spolubesedníkov. Je to reč konverzačná, dialogická. Řeháková radí posunkový jazyk medzi jazyky zmiešané, spájajúce prirodzený jazyk alebo aspoň jeho prvky s umelou sústavou značiek v jeden celok. (Řeháková, 1985-86, s. 192.)
Komunikácia posunkami je verbálnou avokálnou komunikáciou, je materializáciou, t.j. vonkajším vyjadrením samostatného jazyka s vlastnou morfológiou, syntaxou, sémantikou a pragmatikou. (Groma, Dočkal, 1992, s. 3.) Pre zaradenie posunkovej reči do systému ľudskej komunikácie nemôže byť určujúca jej vizuálno-motorická modalita. Lingvistická komunikácia obsahuje a zároveň predpokladá morfológiu, syntax, sémantiku, lexiku, štylistiku, fonetiku a pragmatiku dorozumievacej formy. Existenciu týchto jazykových štruktúr nachádza v posunkovom jazyku Lloyd, Klima a Bellugiová.
Posunková reč je maximálne úsporná. Jazykovedná teória hovorí, že výpoveď má zložku informačnú a pragmatickú. Informačná zložka je vlastne jadrová, ktorá prináša nové informácie. Pragmatická zložka je tá, ktorou sa nadväzuje na predchádzjúci kontext, na situáciu, a ktorou sa pôsobí na adresáta. V posunkovom jazyku sa pragmatické časti osobitne obyčajne neexplikujú, ale sa hovoria iba jadrá informácií, a preto je posunková reč taká úsporná. (Csonka)

Obtiažnosť skúmania posunkového jazyka vyplýva z praktickej nemožnosti plynulého zaznamenávania zdelení v posunkovej reči. Jazyk je systém znakov, “kód” slúžiaci k dorozumievaniu v určitom etnickom spoločenstve (národ, kmeň a pod.). Je uložený v pamäti príslušníkov tohoto spoločenstva, a preto nie je prístupný priamemu pozorovaniu. O jeho existencii a vlastnostiach získavame obraz len nepriamo, skúmaním konkrétnych zdelení, realizovaných pomocou tohoto jayzka. (Erhart, 1984, s. 7.)

Posunok
Posunok je základnou a samostatnou významovou a lexikálnou jednotkou posunkového jazyka, tj. je nostiteľom významu. Je to ucelená štruktúra pohybov, prezentovaná rukami a realizovaná simultánne. Posunkový význam možno vyjadriť uceleným posunkom jednej alebo obidvoch rúk. Aktivita a intenzita činnosti rúk závisia okrem iného od temperamentu hovoriaceho, od jeho komunikačných schopností, motorických zručností a momentálneho psychického stavu.
Je nutné zabezpečit obsah posunkov ako pojmov reči. Tak ako existuje holý verbalizmus – slová bez obsahu, tak isto môže byť, a určite existuje posunok bez dostatočného obsahu, rozvíjajúceho logické myslenie. (Neubauer, 1990, s. 433-444.)

Posunky, v ktorých je zakomponovaný emocionálny komponent, sú posunkované v oblasti srdca, napr. láska, srdce, rád, ľúbiť, priateľ,…
Posunky so zafixovaným racionálnym, resp. kognitívnym významom, sa posunkujú v oblasti hlavy, pri čelovej a spánkovej časti (vedieť, učiť sa, rozumieť, zabudnúť, zapamätať si, nápad, neviem, študent, hlúpy, múdry,…). (Csonka, 1998, s. 24.)