Sémantika
Sématnika je samostatná jazykovedná disciplína, skúmajúca vzťahy a súvislosti medzi pomenovaním a jeho významom, tj. skúma vzťah medzi slovom, a tým, aký ono má význam. (Mistrík, 1984, s. 72.)
V jazykovede je známy tzv. sémantický trojúholník, ktorý názorne vyjadruje sémantické súvislosti slova. Jeho autormi sú Ogden a Richards a vznikol na základe teórie o jazykovom znaku. Mistrík o jazykovom znaku uvádza, že ľudia pri dorozumievaní používajú slová – za každým z nich je konkrétna vec, avšak vyvolaná predstava o tej-ktorej veci sa nemusí u všetkých hovoriacich zhodovať. Význam slova nie je priamo vec skutočnosti (denotát) a pomenovanie, materiálna forma (designátor) neoznačuje túto vec bezprostredne, ale vyjadruje istý význam, istý obsah (designát), ktorý je odrazom označenej veci vo vedomí hovoriaceho. Dráha vec-pomenovanie patrí do oblasti onomaziológie, dráha pomenovanie-význam do oblasti semaziológie.
Pomenovanie, slovo v sémantickom trojúholníku posunkového jazyka zastupuje manuálna štruktúra, ktorá vyjadruje význam, obsah. (Csonka, 1987-88, s. 235.)

Neverbálna komunikácia
Sémantika rečového prejavu je dopĺňaná motorickou zložkou, ktorá je človeku prirodzená (mimika, gestá, plastika tela, tj. proxemika a posturika). Tieto tri základné podsystémy prvkov kinetického systému sa navzájom dopĺňajú, suplujú alebo striedajú, a tak tvoria spolu konzistentný výrazový komplex, ktorým sa skvalitňuje sémantika posunkovej výpovede.
Neverbálna komunikácia teda nadväzuje na jazykovú formu, ale v jej meta- alebo paralingivistickej rovine. Neverbálna komunikácia je nadstavou verbálnej – lingivsticej formy. Prenášaju sa ňou emócie, nie myšlienkové konštrukcie. Prozódia, mimika, gestá, pohyb tela teda nemajú lingvistický obsah.

Sématnická parafázia (mimetická deskripcia) – ide o opisnú metódu, ktorá sa uplatňuje v prípadoch, kedy treba utvoriť príležitostné slová, neologizmy na pomenovanie nových alebo špeciálnych javov, napr. namiesto slova čučoriedky sa opisom povie, že ide o malú bobuľku, od ktorej je čierny jazyk (ikonografický posunok + jedenie + jazyk + čierny). (Csonka a kol., 1985, s. 15.) Jej korene treba hľadať v modalite posunkového jazyka, vyznačuje sa vysokou variabilitou, často jedinečnou až neopakovateľnou. V kontexte posunkového prejavu je porozumiteľná bežne tomu, kto posunkovú reč ovláda a dokáže v nej sám komunikovať.
Synkretizmy – sú pre posunkovú reč osobitne príznačné. Z obsahového hľadiska ide o viacvýznamové posunky, napr. organizácia – sociálny – socializmus, hodnota – cena – cenný, obchod – predmet – vec,… V hovorenom jazyku majú takúto povahu homonymá, tj. slová, ktoré sú formou totožné, no svojím lexikálnym alebo gramatickým významom sú rozdielne.

Znaková tolerancia – ustálená možná odchýlka v prevedení znaku, typická najmä pre počujúcich, komunikujúcich v posunkovom jazyku. Kažký znak má určitú možnú znakovú toleranciu, ktorá dovoľuje zkrátenie i odlišnosti posunku, avšak niekedy i celkom nepatrná a pre počujúcich nepostrehnuteľná zmena pohybového vzorca znamená zásadnú zmenu významu zdelenia, výpovede. (Řeháková, 1985-86, s. 281.)

Rozsah posunkového jazyka
Podľa Neubauera je rozsah posunkovej reči najmenej 20 tisíc posunkov. (Neubauer, 1990, s. 441.). Kouřil uvádza, že posunkami je možné vyjadriť až 700 tisíc významov, pričom posunkový jazyk konfrontuje so slovenčinou, v ktorej šesťzväzkový slovník slovenského jazyka obsahuje iba 140 tisíc slov. (Csonka, 1987-88, s. 230.) Rovnaký údaj uvádza i Mistrík. (Uherík, 1990, s. 71.)