Charakteristika posunkovej reči
Posunkovú reč možno považovať za reč výlučne situačnú, ktorá sa uplatňuje v konkrétnom prostredí, za prítomnosti spolubesedníkov. Je to reč konverzačná, dialogická. Řeháková radí posunkový jazyk medzi jazyky zmiešané, spájajúce prirodzený jazyk alebo aspoň jeho prvky s umelou sústavou značiek v jeden celok. (Řeháková, 1985-86, s. 192.)
Komunikácia posunkami je verbálnou avokálnou komunikáciou, je materializáciou, t.j. vonkajším vyjadrením samostatného jazyka s vlastnou morfológiou, syntaxou, sémantikou a pragmatikou. (Groma, Dočkal, 1992, s. 3.) Pre zaradenie posunkovej reči do systému ľudskej komunikácie nemôže byť určujúca jej vizuálno-motorická modalita. Lingvistická komunikácia obsahuje a zároveň predpokladá morfológiu, syntax, sémantiku, lexiku, štylistiku, fonetiku a pragmatiku dorozumievacej formy. Existenciu týchto jazykových štruktúr nachádza v posunkovom jazyku Lloyd, Klima a Bellugiová.
Posunková reč je maximálne úsporná. Jazykovedná teória hovorí, že výpoveď má zložku informačnú a pragmatickú. Informačná zložka je vlastne jadrová, ktorá prináša nové informácie. Pragmatická zložka je tá, ktorou sa nadväzuje na predchádzjúci kontext, na situáciu, a ktorou sa pôsobí na adresáta. V posunkovom jazyku sa pragmatické časti osobitne obyčajne neexplikujú, ale sa hovoria iba jadrá informácií, a preto je posunková reč taká úsporná. (Csonka)

Obtiažnosť skúmania posunkového jazyka vyplýva z praktickej nemožnosti plynulého zaznamenávania zdelení v posunkovej reči. Jazyk je systém znakov, “kód” slúžiaci k dorozumievaniu v určitom etnickom spoločenstve (národ, kmeň a pod.). Je uložený v pamäti príslušníkov tohoto spoločenstva, a preto nie je prístupný priamemu pozorovaniu. O jeho existencii a vlastnostiach získavame obraz len nepriamo, skúmaním konkrétnych zdelení, realizovaných pomocou tohoto jayzka. (Erhart, 1984, s. 7.)

Posunok
Posunok je základnou a samostatnou významovou a lexikálnou jednotkou posunkového jazyka, tj. je nostiteľom významu. Je to ucelená štruktúra pohybov, prezentovaná rukami a realizovaná simultánne. Posunkový význam možno vyjadriť uceleným posunkom jednej alebo obidvoch rúk. Aktivita a intenzita činnosti rúk závisia okrem iného od temperamentu hovoriaceho, od jeho komunikačných schopností, motorických zručností a momentálneho psychického stavu.
Je nutné zabezpečit obsah posunkov ako pojmov reči. Tak ako existuje holý verbalizmus – slová bez obsahu, tak isto môže byť, a určite existuje posunok bez dostatočného obsahu, rozvíjajúceho logické myslenie. (Neubauer, 1990, s. 433-444.)

Posunky, v ktorých je zakomponovaný emocionálny komponent, sú posunkované v oblasti srdca, napr. láska, srdce, rád, ľúbiť, priateľ,…
Posunky so zafixovaným racionálnym, resp. kognitívnym významom, sa posunkujú v oblasti hlavy, pri čelovej a spánkovej časti (vedieť, učiť sa, rozumieť, zabudnúť, zapamätať si, nápad, neviem, študent, hlúpy, múdry,…). (Csonka, 1998, s. 24.)
Sémantika
Sématnika je samostatná jazykovedná disciplína, skúmajúca vzťahy a súvislosti medzi pomenovaním a jeho významom, tj. skúma vzťah medzi slovom, a tým, aký ono má význam. (Mistrík, 1984, s. 72.)
V jazykovede je známy tzv. sémantický trojúholník, ktorý názorne vyjadruje sémantické súvislosti slova. Jeho autormi sú Ogden a Richards a vznikol na základe teórie o jazykovom znaku. Mistrík o jazykovom znaku uvádza, že ľudia pri dorozumievaní používajú slová – za každým z nich je konkrétna vec, avšak vyvolaná predstava o tej-ktorej veci sa nemusí u všetkých hovoriacich zhodovať. Význam slova nie je priamo vec skutočnosti (denotát) a pomenovanie, materiálna forma (designátor) neoznačuje túto vec bezprostredne, ale vyjadruje istý význam, istý obsah (designát), ktorý je odrazom označenej veci vo vedomí hovoriaceho. Dráha vec-pomenovanie patrí do oblasti onomaziológie, dráha pomenovanie-význam do oblasti semaziológie.
Pomenovanie, slovo v sémantickom trojúholníku posunkového jazyka zastupuje manuálna štruktúra, ktorá vyjadruje význam, obsah. (Csonka, 1987-88, s. 235.)

Neverbálna komunikácia
Sémantika rečového prejavu je dopĺňaná motorickou zložkou, ktorá je človeku prirodzená (mimika, gestá, plastika tela, tj. proxemika a posturika). Tieto tri základné podsystémy prvkov kinetického systému sa navzájom dopĺňajú, suplujú alebo striedajú, a tak tvoria spolu konzistentný výrazový komplex, ktorým sa skvalitňuje sémantika posunkovej výpovede.
Neverbálna komunikácia teda nadväzuje na jazykovú formu, ale v jej meta- alebo paralingivistickej rovine. Neverbálna komunikácia je nadstavou verbálnej – lingivsticej formy. Prenášaju sa ňou emócie, nie myšlienkové konštrukcie. Prozódia, mimika, gestá, pohyb tela teda nemajú lingvistický obsah.

Sématnická parafázia (mimetická deskripcia) – ide o opisnú metódu, ktorá sa uplatňuje v prípadoch, kedy treba utvoriť príležitostné slová, neologizmy na pomenovanie nových alebo špeciálnych javov, napr. namiesto slova čučoriedky sa opisom povie, že ide o malú bobuľku, od ktorej je čierny jazyk (ikonografický posunok + jedenie + jazyk + čierny). (Csonka a kol., 1985, s. 15.) Jej korene treba hľadať v modalite posunkového jazyka, vyznačuje sa vysokou variabilitou, často jedinečnou až neopakovateľnou. V kontexte posunkového prejavu je porozumiteľná bežne tomu, kto posunkovú reč ovláda a dokáže v nej sám komunikovať.
Synkretizmy – sú pre posunkovú reč osobitne príznačné. Z obsahového hľadiska ide o viacvýznamové posunky, napr. organizácia – sociálny – socializmus, hodnota – cena – cenný, obchod – predmet – vec,… V hovorenom jazyku majú takúto povahu homonymá, tj. slová, ktoré sú formou totožné, no svojím lexikálnym alebo gramatickým významom sú rozdielne.

Znaková tolerancia – ustálená možná odchýlka v prevedení znaku, typická najmä pre počujúcich, komunikujúcich v posunkovom jazyku. Kažký znak má určitú možnú znakovú toleranciu, ktorá dovoľuje zkrátenie i odlišnosti posunku, avšak niekedy i celkom nepatrná a pre počujúcich nepostrehnuteľná zmena pohybového vzorca znamená zásadnú zmenu významu zdelenia, výpovede. (Řeháková, 1985-86, s. 281.)

Rozsah posunkového jazyka
Podľa Neubauera je rozsah posunkovej reči najmenej 20 tisíc posunkov. (Neubauer, 1990, s. 441.). Kouřil uvádza, že posunkami je možné vyjadriť až 700 tisíc významov, pričom posunkový jazyk konfrontuje so slovenčinou, v ktorej šesťzväzkový slovník slovenského jazyka obsahuje iba 140 tisíc slov. (Csonka, 1987-88, s. 230.) Rovnaký údaj uvádza i Mistrík. (Uherík, 1990, s. 71.)
Komunikačné bariéry
Vzhľadom k výpadu komunikačného kanála, tj. činnosti sluchového analyzátora, hovoríme u nepočujúcich o biologickej alebo biopsychickej bariére, ktorá ako makrobariéra značne obmedzuje a sťažuje proces komunikácie. Bariéry majú dynamický charakter, sú organicky pospájané, vzájomne sa ovplyvňujú, a tak vytvárajú predpoklady vzniku ďalších.
U nepočujúcich možno hovoriť o bariérach jazykových, sémantických, psychologických a vedomostných, ktoré ohrozujú kvalitu percepcie informácií. Odrazom komunikačných bariér je nesamostatná orálna forma rečového prejavu nepočujúcich, ktorá je obsahovo nedokonalá, verbálne chudobná, gramaticky nepresná, a v dôsledku toho v oblasti tektoniky textu nelogická. Väčšina nepočujúcej mládeže sa ústnou formou reči vyjadruje mechanicky osvojenými vetami a slovnými schémami, bez hlbšieho a racionálneho uvedomenia si vnútrovetných a medzivetných sémantických vzťahov.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Posunkový jazyk