Senzomotorika predstavuje spojenie motoriky a vnímania prostredníctvom zmyslov. Motorika, vnímanie, predstavy i myslenie sú teda navzájom úzko späté. Senzomotorické aktivity umožňujú dieťaťu skúmať svoje bezprostredné okolie.

Motorika
Učenie sa prostredníctvom pohybu je dieťaťu vlastné a prirodzené.
Svetlíková rozdeľuje pohyb (motoriku) do troch širokých kategórií:
•stabilitu (ovládanie častí tela, keď sa dieťa naučí napr. sedieť, stáť),
•lokomóciu (napr. lezenie, plazenie, chôdza),
•základné manipulačné schopnosti (napr. uchopenie, pustenie predmetov). (Svetlíková, 2000, s. 43.)

Vnímanie taktilných, vibračných a motorických pocitov cez zmyslové analyzátory.
Strata funkcie jedného zmyslového orgánu (alebo celého analyzátora) nemusí povzbudzovať a zväčša ani nepovzbudzuje činnosť iného analyzátora, skôr naopak, takúto činnosť „brzdí“.

Zrak – je hlavným zdrojom predstáv jedinca o okolitom svete. Zrakom sa dieťa oboznamuje s tvarom, farbou a veľkosťou predmetov, pozoruje činnosť vo svojom životnom prostredí. Zrak sa stáva kompenzačným zmyslom pre sluch. Zrakové vnímanie kompenzuje vnímanie sluchové a umožňuje odzeranie.
H.R. Myklebust skúmal vizuálne nedostatky detí vo vnímaní farieb. Zistil, že 7% detí, ktoré nepočuli od raného detstva, mali niektorú z chýb vo vnímaní farieb (toto percento je len o niečo vyššie ako u normálnej populácie). Nepredpokladá sa teda, že hluchota by mala významnejší vplyv na schopnosť vnímať farby.
Gessel hovorí o spomalení maturačného procesu niektorých vizuálnych funkcií u nepočujúcich detí, napr. v priestorovej orientácii, odhade vzdialenosti alebo hĺbkovom vnímaní. (Uherík, 1990, s. 119.)
Solovjev uvádza, že procesy zrakového vnímania sa u nepočujúcich detí rozvíjajú podľa zákonitostí všeobecne platných pre vývin normálnych počujúcich detí. Do 7 roku je však tento vývin pomalší a zrýchľuje sa až v ďalších rokoch. Zložitejšie formy vnímania, ktoré si vyžadujú presnú diskrimináciu, sa tak oneskorujú viac ako formy jednoduchšie. (Uherík, 1990, s. 120.)

Hmat – tvoria kožné a motorické pocity. Sú to spojené receptory v koži, vo svaloch a zhyboch ruky. Hmatom si sluchovo postihnuté dieťa dopĺňa informácie a poznanie, ktoré získalo prostredníctvom zrakového analyzátora. Hmat má dôležitý význam pri tvorení hovorenej reči a kontrolovaní pocitov.

Taktilno-vibračné pociťovanie – je druhom kožného pociťovania. Sú to vlastné kontaktné pocity, ktoré vznikajú pri priamom dotyku pokožky s predmetom (pocity dotyku, tepla, chladu, bolesti, vibrácie). Rozvíjanie vibračnej citlivosti u sluchovo postihnutých detí má veľký význam pri tvorení a rozvíjaní ich rečových schopností (cez pomocné artikulačné znaky).

Kinestetické pocity – vznikajú pri pohyboch tela, jeho jednotlivých častí, rúk, hlavy a pod. Kinestetická citlivosť sa rozvíja pri ohmatávaní predmetov spolu s citlivosťou taktilnou. Rozvíjanie kinestetickej kontroly je potrebné pri osvojovaní si športovej a pracovnej činnosti. Dieťa by sa malo naučiť pohyby analyzovať, diferencovať a vedieť ich neskôr správne použiť. Kinestetické podnety vznikajú aj pri hovorení (vychádzajú z artikulačných orgánov).