Dieťa sa rytmicko-pohybovou výchovou učí:
- napodobňovaním vyjadrovať so zvukovými hračkami a nástrojmi tempo, rytmus a silu zvuku,
- reagovať pohybom na zvuk rytmických nástrojov,
- reagovať pohybom na rýchle a pomalé tempo hudby,
- spájať hudobno-pohybové hry s rytmizáciou riekaniek, pesničiek, s pohybovým vyjadrením,
- tanečné kroky. (Program výchovnej práce. 1995, s. 38-39.)

Spôsoby nacvičovania rytmu:
- tlieskanie pri riekankách a pesničkách,
- tanec podľa rytmu hudby,
- príslušné pohyby na bubnovanie (rýchle tempo – beh, pochodové tempo – pochod, pomalé tempo – chôdza, sekané tempo – poskoky, silné údery – drep, sed, ľah a pod.),
- vyklopávanie rytmu slov prstami na stôl, paličkami na bubon,
- vnímanie rytmu pulzu, slov,
- morzeovka (grafické vyjadrenie dlhého a krátkeho tónu).

Rytmicko-hudobná výchova
Zvuk vnímame ako mechanické kmitanie okolitého prostredia. Pravidelnými záchvevmi vznikajú tóny, nepravidelnými šumy. Kmitanie možno vnímať nielen sluchom, ale aj povrchom tela, kedy hovoríme o vibráciách. Tak je možné nízke tóny „počuť“ v bruchu a vysoké v hrudi. Spojením vnemov zvyškov sluchu a vibračného zmyslu vzniká pre sluchovo postihnuté deti možnosť úplného vnímania hudby. Sluchové vnemy detí sa odlišujú podľa stupňa sluchového postihnutia.
V hudobnej rečovej terapii, ktorá bola výrazne obplyvnená dánskym hudobným terapeutom C. Bangom, sa zvláštnosti hudby a reči (rytmus, dynamika, melódia, prízvuk,...) cielene používajú na naučenie alebo zlepšenie hlasnej reči. Pomocou hudobných nástrojov dieťa získava zmysel pre melódiu a rytmus. Konfrontácia s hudbou a tancom pre neho znamená objavovanie mnohorakosti komunikačných možností nad rámec hlasitej a ponkovej reči. Deti rozvíjajú svoj osobný prejav a komunikáciu, ktorých hodnota nie je meraná podľa hlasitých rečových schopností.
Konfrontácia s hudbou a tancom má nielen zlepšiť verbálnu rečovú techniku, ale aj podporiť celkovú osobnosť dieťaťa. Spoločný tanec a hudba obohacuje pocitový život a podporuje zvukové vedomie dieťaťa. (http://www.uni-klu.ac.at/fzgs/wambacher.pdf)

Cieľom rytmicko-hudobnej výchovy je rozvinúť u nepočujúcich cit pre rytmus a koordinovať hrubú a jemnú motoriku. To možno docieliť rytmickými pohybmi celým telom alebo len niektorými partiami tela. V rytmických cvičeniach sa dobre využívajú zvukové inštrumenty. S orffovými nástrojmi sa rytmus stáva súčasne viditeľným aj počuteľným. (Leonhardt, 2001, s. 145.)
Rytmicko-hudobnou výchovou sa sledujú aj všeobecné výchovné ciele: senzomotorické učenie, stimulácia a kognitívne obohacovanie osobnosti a rozvíjanie sociálnych kompetencií.
Rytmicko-hudobná výchova spája pohyb so senzorickým zážitkami do priestorovo-časových a medziľudských vzťahov, do elementárnej formy hudobných prejavov pomocou zvukov, intervalov a rytmu.

Nasadenie hlasu
Hlas a tzv. vitálne hlásky u sluchovo postihnutých detí sú často monotónne a ohraničené. Často chýba celá modulačná hojnosť (bohatosť, plnosť) detského hlasu. Avšak napriek tomu je možné pracovať na hlase hravo a senzomotoricky.
Dieťa držíme na kolenách, pohupovaním a spievaním „hijó, hijó na koníky“ sa ho snažíme povzbudiť k tomu, aby samo vyludzovalo hlas a zvuky. Pohybmi kolien sa dá dieťa podnietiť k tomu, aby natriasaním nasadilo hlas. Nasadenie hlasu je možné kontrolovať aj pomocou taktilného vnímania vibrácií na hlave, krku, hrudnej kosti a bránici.
Taktiež je možné zvládnuť podporu dýchania pomocou vibračného položenia rúk na hrudník a stálym, nie príliš silným tlakom viesť dieťa k výraznejšiemu hlasovému prejavu.

Hovorený jazyk je vzhľadom na pohybové aspekty výsledkom dýchacích pohybov, pohybov hrtana, mäkkého podnebia, čeľusti, jazyka a pier. Skoré fázy tzv. predrečového vývoja hlások majú senzomotorický charakter. Hravé pohyby v ústnej dutine vedú k hlasovej produkcii, ktorá sa opakuje a rôzne variuje.
K najdôležitejším telesným skúsenostiam skorého detstva patrí jedenie, pitie, sanie a cmúľanie. (http://www.8ung.at/wachkoma/basale2.htm)

Senzomotorické hry
Senzomotorické hry nachádzajú svoj konkrétny výraz v pedagogickej kategórii pohybových hier. Výchovné ciele sa v nich sprostredkúvajú cez vnímanie a pohyb, cez motoriku vcelku.
Senzomotorickou hrou sa z psychologického hľadiska zaoberala Millarová (1978). Možno ju rozdeliť po pohybovej stránke na:
a)„krútivé pohyby“, t.j. pohyby objavujúce sa pred nástupom úplnej vôľovej regulácie,
b)„bezúčelné“ náhle výbuchy činnosti bez zjavnej príčiny alebo s neadekvátne pôsobiacou príčinou,
c)„opakovaciu činnosť“, t.j. spontánne precvičovanie pohybov. (Svetlíková, 2000, s. 43.)
Senzomotorickú hru ako reakciu na vonkajší svet rozdeľuje na exploračnú, manipulačnú a precvičovaciu hru.