C Oba predchádzajúce typy sluchových postihnutí sa môžu kombinovať do formy zmiešanej. Postihnuté môže byť vnímanie hlbokých i vysokých tónov v rôznych kombináciách postihnutia vzdušného i kostného vedenia. Pre takto postihnutého je porozumenie reči horšie o to, že nedoslýchavý podľa stupňa svojho postihnutia počuje nielen málo (postih kvantity), ale i deformovane (postih kvality).

Je nutné upozorniť i na nedoslýchavosť nepoznanú, ktorá je závažným pedagogickým problémom. Dieťa, ktoré od narodenia zle počuje nevie, čo je to dobre počuť, a teda samé nezistí, že má sluchovú vadu. A preto, že z toho, čo sa mu hovorí mnoho nepochopí, alebo pochopí nesprávne, pokladá sa takéto dieťa za neposlušné, slabomyseľné, oligofrenické alebo za dieťa s poruchou správania. Ak ostávajú takéto nedoslýchavé deti medzi počujúcimi, majú obvykle horší prospech ako ich počujúci spolužiaci.

Stupne nedoslýchavosti
Sluch sa postupne začína zhoršovať od 25. roku života a v starobe sa prejavuje stareckou nedoslýchavosťou. Sluchové poruchy majú širokú škálu, od slabej k ťažkej nedoslýchavosti až k hluchote. Minimálne straty nezbadá ani postihnutý, ani jeho okolie.
Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) v roku 1980 určila medzinárodnú škálu stupňov sluchových porúch (nepoužíva sa termín „nedoslýchavosť“):
- ľahká sluchová porucha – 26-40 dB
- stredná sluchová porucha – 41-55 dB
- stredne ťažká sluchová porucha – 56-70 dB
- ťažká sluchová porucha - 71-91 dB
- veľmi ťažká sluchová porucha – viac ako 91 dB
- úplná strata sluchu.2

Sovák rozlišuje stupne nedoslýchavosti podľa vzdialenosti, z ktorej
dieťa reč určite počuje, na:
ľahkú nedoslýchavosť – pri ktorej nemá postihnutý nápadnejšie problémy v priamom dorozumievacom styku, počuje reč i zo vzdalenosti väčšej ako sú 3 metre. Nemôže však sledovať reč v hluku alebo reč tichú a šepot.
strednú nedoslýchavosť – pri ktorej ostáva schopnosť sledovať hovorenú reč z bežnej konverzačnej vzdialenosti, t.j. 1-3 metre, avšak len za výhodných akustických podmienok, v opačnom prípade porozumenie reči zlyháva
ťažkú nedoslýchavosť – pri ktorej dieťa počuje hlasitú reč zo vzdialenosti menšej ako je 1 meter, čo je však vzdialenosť menšia, ako je vzdialenosť potrebná na bežný rozhovor
veľmi ťažkú nedoslýchavosť – pri ktorej postihnutý počuje hlasitú reč len z tesnej blízkosti pri uchu, a to značne deformovanú. Sluch nestačí pre bežný dorozumievací styk.3

Vývin reči a jazykové roviny
U sluchovo postihnutých ide zvyčajne o vývin reči obmedzený (najmä u nepočujúcich detí), prerušený (pri strate sluchu do určitého veku), príp. oneskorený (u nedoslýchavých detí).
Vývin reči má odlišnú genézu, ktorá sa prejavuje v tempe vývinu reči, v kvantite aj kvalite reči po stránke obsahovej, zvukovej a pragmatickej. Vývin reči u nedoslýchavých detí závisí od veku, v ktorom k zhoršeniu počutia došlo, od stupňa a typu nedoslýchavosti ako aj od pridružených prípadných postihnutí.
Do 20. týždňa nebadať rozdiely vo vývine počujúcich a sluchovo postihnutých detí . Od 24. týždňa sa zvukové prejavy sluchovo postihnutých detí nevyvíjajú a po 18. mesiacoch nastáva onemenie dieťaťa, ak sa mu neposkytne špeciálna výchova. Preto treba do 20. týždňa poskytnúť dieťaťu slúchadlo a poučiť matku o zásadách „home trainingu“. Nedoslýchavé dieťa, ktoré je včas vybavené moderným a dobre prispôsobeným slúchadlom sa za pomoci rodiny a logopéda naučí hovoriť pomerne ľahko.