1.VYMEDZENIE ZÁKLADNÝCH POJMOV

1.1. Sociálna komunikácia
Slovo „komunikácia“ je odvodené od latinského tvaru „communico, communicare“ , čo znamená „zdeľovať, oznámiť niečo, spoločne sa radiť, dorozumievať sa“. Komunikácia je predovšetkým výmena informácii medzi biologickými systémami, avšak používa sa aj na pomenovanie dopravných prostriedkov (napr. komunikácia letecká, železničná, cestná) alebo telekomunikačných prostriedkov (napr. telefón, rozhlas, televízia, ďalekopis, atď.).
Slovo „sociálna“ výraz „komunikácia“ upresňuje a naznačuje, že ide o komunikáciu medzi ľuďmi, a to predovšetkým prostredníctvom používania kovenčných symbolov ako výsledku spoločenského konsenzu. V takomto poňatí komunikovať znamená vymieňať si informácie v sociálnom kontakte.

1. 2. Metakomunikácia
Počas komunikácie si nevymieňame len informácie, ale odovzdávame si navzájom aj kľúče k ich pochopeniu, k objasneniu, ako im rozumieť. Naznačenie, akým spôsobom prijať správu, čiže to, čo je nad komunikáciou, alebo komunikácia o komunikácii sa nazýva metakomunikácia. Metakomunikácia teda určuje ako rozumieť obsahu vyjadrovaného (napr. ako ocenenie, či kritiku, iróniu alebo vážnu výpoveď). Nesprávne vnímanie metakomunikačných faktorov môže viesť k nedorozumeniam a celkovo negatívne ovplyvniť sociálnu komunikáciu.
Skutočný význam oznámenia teda utvárajú tieto faktory:
•verbálny alebo neverbálny obsah (čo sa hovorí),
•kontext situácie (za akých okolností sa hovorí),
•citový a hlasový prízvuk (akým „tónom“ sa hovorí),
•mimická a pantomimická akcentácia (ako sa hovoriaci „tvári“),
•akcentácia konaním (čo a pri hovorení robí).

2. VÝVOJ ĽUDSKEJ KOMUNIKÁCIE

Ľudská komunikácia sa vyvinula počas fylogenézy, antropogenézy a ontogenézy človeka v závislosti na procese utvorenia druhej signálnej sústavy, ktorá umožnila človeku abstraktne myslieť a orientovať sa podľa „signálov signálov“, t.j. slova, reči. V začiatkoch, bola po mnohé stáročia jediným zdrojom dorozumievania sa mimoslovná reč. Neskôr sa od nej človek začal odkláňať v prospech hovoreného slova. Prísnu kontrolu pohybu začal považovať za prejav civilizovanosti, a naopak, vzrušené a nekontrolované gestá za znak primitivity, ospravedlniteľný len u detí a necivilizovaných národov.
Prvopočiatočná a najstaršia forma sociálnej komunikácie bol dyadický priamy rozhovor realizovaný za fyzickej prítomnosti obidvoch komunikantov, s častým uplatnením veľkého množstva mimojazykových výrazových prostriedkov. Vyššou formou komunikácie bol neskôr skupinový rozhovor za fyzickej prítomnosti všetkých jeho účastníkov. So vzrastom civilizácie úmerne vzrastá počet foriem sociálnej komunikácie. Nové formy sa rozširujú jednak pokiaľ ide o spôsoby prenášania informácií (písmo, telefón, rozhlas, televízia,...) a jednak pokiaľ ide o formy zoskupenia účastníkov dorozumievania sa (rečník-poslucháči, herci-diváci, autor-čitatelia,...).

2.1. Ľudská komunikácia versus komunikácia zvierat
V porovnaní s komunikáciou zvierat, ktorá vychádza z vrodených inštinktov a podmienených reflexných reakcií prvej signálnej sústavy, je ľudská komunikácia ako prostriedok vedomého pôsobenia subjektu omnoho zložitejšia a pestrejšia.