3.KOMUNIKAČNÝ PROCES

3.1. Štruktúra komunikácie
Podľa O. Šoltysa je komunikačný akt možný jedine za predpokladu, že sa ho zúčastnia títo činitelia:
A eminent, resp. oznamovateľ, pôvodca – hovoriaci, alebo píšuci autor, od ktorého informácia vychádza,
B percipient, resp. adresát – poslucháč, alebo čitateľ, na ktorého sa informácia prenáša,
C komunikačný kanál, resp. kontakt – fyzický kanál a psychické spojenie medzi pôvodcom a adresátom, cez ktoré sa informácia sprostredkuje. Zastupuje ho i technické zariadenie, ktoré stojí medzi eminentom a percipientom ( telefón, javisko, kniha, pieseň, film,...), a ktoré môže predstavovať nepreniknuteľnú clonu, anulujúcu kontinuitu priestoru a času.
D kontext, resp. komunikačná situácia – súvislosti, v ktorých komunikačný akt prebieha, delí sa na jazykový a mimojazykový, čiže konsituáciu,
E informácia – oznámenie vybrané, usporiadané a pretvorené na informáciu,
F kód – množina symbolov a ich pravidiel, ktoré sú úplne alebo aspoň z väčšej časti spoločné pôvodcovi i adresátovi, t. j. je tu možné hovoriť o stupni synonymie jazykového kódu, ktorý podlieha zákonitostiam asimilácie alebo disimilácie medzi ľuďmi. Kódy sú podstate neúplné správy, reprezentujúce skrátené významy.
G psychický účinok prijatého oznámenia. Pri rozličných použitiach jazyka jedny zložky vystupujú do popredia, iné sú menej zreteľné, a to podľa toho, na ktorú z nich sa pri konkrétnom komunikačnom akte sústreďuje pozornosť komunikantov.
V procese komunikácie (najmä v škole) môžu vzniknúť aj rôzne deformácie, dochádza k tzv. pseudokomunikácii, čo má za následok dezorientáciu adresáta (žiaka), ktorý si často nemôže, alebo nevie overiť objektívnosť toho, čo sa mu ponúka.

3.2. Verbálna a neverbálna komunikácia
Na základe prostriedkov, ktoré sú v komunikácii použité na prenos informácií, ju môžeme rozdeliť na slovnú (verbálnu) a mimoslovnú (neverbálnu).
Verbálnou rečou vyjadrujeme predovšetkým faktické informácie (názov mesta, predpoveď počasia, základnú ideu umeleckého diela), ale zvyčajne sa pri ich portrétovaní nezaobídeme bez neverbálnej reči, ktorá je tiež nazývaná jazyk citov a reč tela. Slovná reč sa stala najvyspelejšou formou dorozumievania sa medzi ľuďmi, prostriedkom meziosobného správania, pričom zvyčajne prebieha v zhode s neverbálnou rečou. V takýchto prípadoch hovoríme o kongruentnej (súhlasnej) komunikácii. V opačnom prípade, keď si dve alebo viac správ, vyslaných na rôznych úrovniach protirečia, hovoríme o nesúhlasnej komunikácii.
Základnou formou verbálnej komunikácie je rozhovor. Rozhovor je zámerný jazykový styk, pri ktorom striedavo hovoria rôzne osoby, a ktorý prebieha v konkrétnej predmetnej a sociálnej situácii. Môže mať podobu doprevádzajúceho dorozumievania sa pri inej činnosti, napríklad pracovnej, alebo môže byť konverzáciou, ktorá má charakter nadväzovania kontaktu, žartovania, odreagovania, resp. môže mať ráz samostatnej činnosti, zameranej na dosiahnutie určitého cieľa či vyriešenie problému. Rozhovor je teda najbežnejším prípadom interpersonálnej komunikácie.

Vodítkom k rozlíšeniu významovej štruktúry rozhovoru môžu byť role, s ktorými účastníci do rozhovoru vstupujú. Medzi elementárne role patrí rola hovoriaceho a poslucháča i rola informátora a pýtajúceho sa, vyplývajúce z rôznych typov komunikačných aktivít.
Významová štruktúra rozhovoru má dve základné zložky: emocionálne sýtený situačný zmysel, určitá nálada rozhovoru a tematická zacielenosť rozhovoru.
Minimálnym vzťahovým kontextom, ktorý môže počas rozhovoru vzniknúť je spätná reakcia pôvodcu posudzovanej výpovede na ňou vyvolanú reakciu u príjemcu.

Neverbálny prejav je spontánnejší ako verbálny, jednoznačnejší, viac ovplyvnený emóciami, a preto menej kontrolovateľný. Neverbálna komunikácia variuje podľa toho, kde sa odohráva, kto vysiela a prijíma, aké sú vzťahy medzi komunikujúcimi, v akom čase sa odohrávajú, a ako dlho trvajú. Určujú ju tri základné dimenzie: telo, priestor a čas.
Väčšina sociálnej komunikácie prebieha v mimoslovnej rovine. Jednotliví autori uvádzajú, že iba 35% toho, čo má v komunikácii význam, zachytávame zo slov, zvyšok patrí jazyku tela. Albert Mehrabian uvádza, že iba 7% komunikácie patrí slovu, 38% zneniu hlasu a 55% neverbalite.

3.2.1. Kategorizácia neverbálnych komponentov
Neverbálne komponenty komunikácie možno rozdeliť na:
auditívne zložky, medzi ktoré patria sila, výška a zafarbenie hlasu, tempo a plynulosť reči, rytmus, podoby melodických intervalov, frekvencia a dĺžka páuz, množstvo slovných „barličiek“, sprievodné zvuky a pazvuky, zadrhnutia v reči, spôsoby frázovania, ako aj kvalita v artikulácii a odklony. Tieto zložky nazývame tiež paralingvistické charakteristiky reči.
vizuálne zložky, ktoré sú tvorené mimikou (výraz tváre), posturikou (postoj, držanie a poloha tela i jeho častí), proxemikou (vzájomná vzdialenosť komunikantov), kinezikou (pohyby celého tela alebo jeho končatín), haptikou (komunikácia pomocou dotykov, taktilného kontaktu), pohľadom a farbou, úpravou a vzhľadom (použitie artefaktov), grafikou, olfaktorikou (komunikácia prostredníctvom vôní a pachov) a gestikuláciou, s ktorou sa viaže jav nazývajúci sa interpersonálna ozvena, spočívajúci v mimovoľnom zrkadlení gesta, ale aj držania tela a výrazu tváre partnera v komunikácii.