Čo by učiteľ mal a nemal robiť, aby u detí vypestoval umenie viest rozhovor, autorka zhrňuje do niekoľkých bodov:
1. dať deťom čas a priestor rozprávať
2. umožniť bezprostredne prevziať iniciatívu v rozhovore
3. neobmedzovať ich odpovede iba na reaktívne akty
4. kladne hodnotiť a povzbudzovať
5. pozitívne reagovať na snahu detí rozprávať.

Veľmi dôležitou úlohou učiteľa je vytvoriť pozitívne emocionálne prostredie v triede, v ktorom by boli deti uvoľnené a mali chuť rozprávať, čo prispeje k rozvoju poznania a myslenia. Pracovať by mali v malých, flexibilných skupinkách, pretože takto má každé dieťa väčšiu šancu prejaviť sa.

Autorka odporúča učiteľom, aby deťom dali možnosť rozprávať už od prvých dní v prvom ročníku a nezamerať sa hned a výlučne na zvládnutie písania a čítania. Toto tvrdenie odôvodňuje tým, že dobré zručnosti v ústnom jazyku uľahčia deťom proces učenia sa písať a čítať. Preto deti povzbudzujeme a vedieme k tomu, aby hovorili, vyjadrili sa, pričom používame aj vhodné pomôcky, ktoré motivujú a uľahčujú rozprávanie. Mohli by nimi byť napríklad kresby detí, obľúbené hračky, obrázky, neskôr koláže, komiksy, piktogramy, tabuľky a iné, pretože vyvolávajú dobrú náladu a podnecujú fantáziu.

Učiteľ volí vhodnú tému, o ktorej dieťa má chuť a je schopné hovoriť, pretože ak hovorí rado a nenútene, tým ľahšie prijme poučenie, ako rozprávať, ktorých chýb sa vyvarovať. Učiteľ opravuje rozprávanie detí opatrne, neprerušuje ich zakaždým. Musí voliť nenásilnú cestu, aby dieťa neznechutil, a ani nedokončuje myšlienky namiesto detí.

Častým problémom v škole je aj používanie dialektu, ktoré však neznamená, že žiak neovláda spisovný jazyk, ale je ním zvyknuté hovoriť. Učiteľ má preto žiakovi ukázať, pri ktorej situácii, adresátovi a zámere použiť správny druh vyjadrovania, ale nie zavrhnúť dialekt, aby ho nedostal do konfliktu hodnôt domov - škola.