Komunikácia vo vyučovacom procese

V nedávnej minulosti i súčasnosti akoby sa zabúdalo na správne vyjadrovanie sa, umenie rečniť. Zo škôl vychádzajú mladí ľudia, ktorí majú problémy komunikovať, viesť dialóg, ktorého zvládnutie je základom úspechu v každej oblasti života. Preto sa rečníckemu štýlu musíme venovať už pri výchove najmenších detí.

Autorka Jana Palenčárová v príspevku zdôrazňuje, že schopnosť komunikovať je možné rozvíjať správnym podnecovaním a pôsobením na žiaka, pričom učiteľ hrá v tomto procese veľmi dôležitú úlohu.

Hneď v úvode nastavila primárny problém, a to nedostatok komunikácie vo vyučovacom procese. Po príchode z materských skôl do tried prvého ročníka sa deti často ocitnú v prostredí, kde majú malú šancu prejaviť sa a byť vypočuté. Hovorí, že tento stav vzniká buď kvôli nedostatku času na vyučovacej hodine alebo kvôli veľkému počtu žiakov v jednej triede. Žiak prehovorí len v prípade vyvolania učiteľom, aj to sa od neho očakáva len stručne a presne zopakovať naučené základné informácie. Takýto prístup spôsobuje obmedzovanie rozvoja prirodzeného súvislého prejavu dieťaťa.

Výsledky rôznych novších i starších výskumov ukazujú, že asi 80% učiteľov používa direktívny štýl, ktorý sa prejavuje ako rozkazovanie, prednášanie, kritizovanie, organizovanie práce, a že učitelia rozprávajú na vyučovacej hodine príliš veľa, kým žiaci príliš málo. Detí sú nasledkom toho postupne prichádzajú o svoju typickú zvedavosť, sú utiahnuté, boja sa rozprávať, vyjadrovať svoje vlastné myšlienky, pocity, nevedia sa pýtať.

Až 75% komunikačných interakcií počas hodiny tvorí dialóg, ktorý začína a riadi učiteľ. Dialóg žiak - učiteľ predstavuje 22% a rozprávanie medzi žiakmi predstavuje len 3%.
Rozdiely sú aj medzi samotnými žiakmi, pričom tí úspešní rozprávajú viac na úkor pasívnejších, slabších žiakov.
Čo by učiteľ mal a nemal robiť, aby u detí vypestoval umenie viest rozhovor, autorka zhrňuje do niekoľkých bodov:
1. dať deťom čas a priestor rozprávať
2. umožniť bezprostredne prevziať iniciatívu v rozhovore
3. neobmedzovať ich odpovede iba na reaktívne akty
4. kladne hodnotiť a povzbudzovať
5. pozitívne reagovať na snahu detí rozprávať.

Veľmi dôležitou úlohou učiteľa je vytvoriť pozitívne emocionálne prostredie v triede, v ktorom by boli deti uvoľnené a mali chuť rozprávať, čo prispeje k rozvoju poznania a myslenia. Pracovať by mali v malých, flexibilných skupinkách, pretože takto má každé dieťa väčšiu šancu prejaviť sa.

Autorka odporúča učiteľom, aby deťom dali možnosť rozprávať už od prvých dní v prvom ročníku a nezamerať sa hned a výlučne na zvládnutie písania a čítania. Toto tvrdenie odôvodňuje tým, že dobré zručnosti v ústnom jazyku uľahčia deťom proces učenia sa písať a čítať. Preto deti povzbudzujeme a vedieme k tomu, aby hovorili, vyjadrili sa, pričom používame aj vhodné pomôcky, ktoré motivujú a uľahčujú rozprávanie. Mohli by nimi byť napríklad kresby detí, obľúbené hračky, obrázky, neskôr koláže, komiksy, piktogramy, tabuľky a iné, pretože vyvolávajú dobrú náladu a podnecujú fantáziu.

Učiteľ volí vhodnú tému, o ktorej dieťa má chuť a je schopné hovoriť, pretože ak hovorí rado a nenútene, tým ľahšie prijme poučenie, ako rozprávať, ktorých chýb sa vyvarovať. Učiteľ opravuje rozprávanie detí opatrne, neprerušuje ich zakaždým. Musí voliť nenásilnú cestu, aby dieťa neznechutil, a ani nedokončuje myšlienky namiesto detí.

Častým problémom v škole je aj používanie dialektu, ktoré však neznamená, že žiak neovláda spisovný jazyk, ale je ním zvyknuté hovoriť. Učiteľ má preto žiakovi ukázať, pri ktorej situácii, adresátovi a zámere použiť správny druh vyjadrovania, ale nie zavrhnúť dialekt, aby ho nedostal do konfliktu hodnôt domov - škola.
Cieľmi procesu pôsobenia učiteľa na rozvoj jazykových zručností dieťaťa sú také, aby dieťa:
- rozprávalo čisto, malo správnu výslovnosť,
- rozprávalo expresívne, vyjadrilo pocity, nálady, nebolo monotónne,
- rozprávalo efektívne v rôznych stiuáciách, a to s jednotlivcami i v malej skupine, a tak si rozvíjalo tzv. rečovú etiketu,
- používalo rozprávanie v integrácii so všetkými komunikačnými zručnosťami na vyjadrenie myšlienok a rozvíjanie poznania.

Autorka poznamenáva, že hodiny rozprávania však nemajú byť len nejaké cvičenia pobádajúce k rozprávaniu, päťminútové rozhovory na začiatku vyučovacích hodín alebo voľná zábava detí. Musí ísť jednoznačne o skĺbenie teórie a praxe, čo znamená, že deti si prostredníctvom rozhovorov upevnia nové poznatky, alebo na druhej strane, sa z rozhovorov vyvodí isté pravidlo. Toto motivuje deti, aby sa vyjadrovali jasne, komplexne, aby sa dostali na vyššiu úroveň a dôvorovali si.

V závere autorka vyjadruje vieru, že takýmto spôsobom deti budú vnímať jazyk ako neoceniteľný nástroj, ktorý slúži praktickým a estetickým cieľom, a čím lepšie ho zvládnu, tým ľahšie a presnejšie povedia, čo chcú, poslucháči ich lepšie pochopia.