Mnoho dospelých detí alkoholikov má problémy chápať, čo sa to vlastne deje vo svete okolo. Tým, že nedôverujú ani sebe, ani iným, žijú podľa hesla: Ak si predstavím, že sa nič nedeje, možno to naozaj odíde. V konečnom dôsledku mnohí sa začnú tváriť, že isté veci sa naozaj nedejú.
2. Mlčanie
Pravidlo „nehovor!“ posilňuje mlčanie a utajovanie. Členovia alkoholickej rodiny sa naučia „neprať svoju spodnú bielizeň na verejnosti“; je im zakazované rozprávať sa o problémových situáciách navzájom medzi sebou alebo s inými ľuďmi mimo rodiny. Pravidlo mlčania tiež zakazuje aj hovorenie o svojich pocitoch a emóciách.
Alkoholické rodiny nehovoria o svojich skutočných problémoch a otázkach. Deti alkoholikov dorastú často do dospelosti bez toho, že by čo len raz boli hovorili o závislosti svojich rodičov aspoň s niekým, vrátane iného člena vlastnej rodiny.

Deti alkoholikov sú presvedčené, že ak by o probléme hovorili, že by to veci urobilo iba horšími. Prezradenie rodinného tajomstva by mohlo vyústiť do odvrhnutia: Kto by ich predsa mohol mať rád, ak by o nich vedel, že ich rodičia sa hrubo a často oplzlo hádajú, keď je otec (alebo dokonca – ešte horšie – matka) opitý, alebo že otec je násilný, keď je opitý? Ďalším dôsledkom by mohlo byť, že ak by sa o veci hovorilo, že by to rozhnevalo otca; a ak by potom pil ešte viac, dieťa by si mohlo myslieť, že je tomu tak preto, lebo ono to zapríčinilo tým, že všetko prezradilo. Dospelé deti alkoholikov totiž nie sú schopné naučiť sa, že nič, čo iný človek povie alebo urobí, nie je príčinou toho, že alkoholik pije. Alkoholik pije preto, lebo je chorý.

Ako by sa mohli dospelé deti alkoholikov oslobodiť od pravidla mlčania? TÝM, ŽE ZAČNÚ CESTU K UZDRAVENIU. Ako na to? Tak, že sa naučia trom veciam: ako rozpoznať a uznať závislosť vo svojej rodine; ako hovoriť o tom, čo sa v nich odohráva, a ako vyjadriť svoje pocity.
3. Neohybnosť
Alkoholické rodiny sú neohybné. A čím si viac budú zvykať na nepredvídateľné správanie alkoholika, tým sa budú stávať ešte neohybnejšími. Členovia rodiny platia veľkú cenu: ich vlastný úpadok, ktorý ide ruka v ruke s úpadkom alkoholika. Totiž nakoľko sú obeťami ustavičného obviňovania zo strany alkoholika za všetko možné a jeho pocitov spravodlivosti, cítia v sebe neustále pocit hanby a nenávidia sa. V konečnom dôsledku sa členovia rodiny alkoholika začnú cítiť bezmocní, zneužívaní, zraňovaní, odvrhnutí, osamelí a bez kontroly a možnosti čosi nejako ovplyvniť.

Neohybná štruktúra alkoholických rodín zabráni deťom emocionálne dospievať. Peter, 40-ročný muž vyrastajúci v alkoholickej rodine, ktorý celkom úspešne vykonáva svoje povolanie manažéra, hovorí: „Som dospelý človek, no keď som so svojimi rodičmi, cítim sa ako 5-ročný chlapec. Mám strach povedať, čo si myslím, trvať na svojich názoroch a postojoch. Keď som s nimi, cítim sa, ako keby som chodil po tenkom ľade, čakajúc, kedy čosi praskne.“ Paradoxom je, že hoci Peter sa cíti ako dieťa, keď je so svojimi rodičmi, zároveň cíti, že svoje detstvo nemal: nikdy nezakúsil slobodu a radosti, ktoré sú typické pre detský vek.
Pravidlo neohybnosti v alkoholickej rodine sa v dospelosti premení na potrebu mať všetko pod kontrolou. Neohybné pravidlá správania sú schopné udržovať si pod kontrolou nepredvídateľné situácie. Tieto pravidlá tiež podmínovávajú hravosť, spontánnosť a pocit skutočného šťastia.