2.3 Náboženský charakter manželstva

Starý zákon nepozná mytologickú sakralizáciu manželstva a rodiny, čo však vôbec nevylučuje, že manželstvo a rodina sú vo vzťahu k Bohu. To vyplýva už zo skutočnosti, že obidve sú výslovne predstavované ako ustanovizne chcené Bohom. V tejto súvislosti je zvlášť významné, že neskôr proroci prirovnávajú zmluvu, ktorú Boh uzavrel s vyvoleným národom, k manželskému vzťahu medzi mužom a ženou. Prirovnanie sa presnejšie týka tohto bodu: Boh je ako verný ženích, ktorý neodmieta a neopúšťa svoj ľud, hoci sa tento zachoval ako neverná manželka a spáchal cudzoložstvo, keď sa navrátil k modlárstvu (Oz 1,3; Jer 3,1-13 ; Ez 16; Iz 54,4-10). Tu ide o niečo viac, ako len o náhodné objasnenie vzťahu zmluvy medzi Bohom a ľudom prostredníctvom manželského zväzku medzi mužom a ženou. Zmluva medzi Bohom a vyvoleným ľudom vrhá tak lúč svetla na manželstvo a manželstvo sa takto nachádza vo svetle Božej zmluvy. Skutočnosť, že týmto spôsobom sa manželstvo nachádza v znamení vyvolenia a požehnania, má svoje praktické dôsledky, z ktorých v určitom zmysle vyplýva sakrálny charakter starozákonného manželstva. Napr. manželstvo s pohanmi sa pokladá za nevhodné, ba niekedy sa priamo zakazuje (Dt 7,1-4; Ezd 9-10).
Z prirovnania medzi zmluvou Boha s vyvoleným ľudom a manželstvom tiež vyplýva, že monogamia je formou manželstva, ktorá naozaj zodpovedá Božej vôli.

2.4 Starozákonné morálne požiadavky týkajúce sa manželstva a rodiny

Manželská a rodinná mravnosť Starého zákona je mimoriadne vznešená, i keď to neznamená, že ju zachovávala väčšina národa.
Podávame súhrne jej základné body:

Starý zákon chráni manželstvo tým, že zakazuje a trestá cudzoložstvo. „Nescudzoložíš! Nepožiadaš manželku svojho blížneho!“ (Ex 20,14.17). Muž však spáchal cudzoložstvo len vtedy, keď mal nedovolený styk s vydatou alebo so zasnúbenou ženou. V takomto prípade ho stihol trest smrti (Lv 20,10; Dt 22,22). Rozvod sa trpel, a aby sa vyhlo väčším ťažkostiam, bol právne upravený (Dt 24,1-4). Tým však nebol zbavený kritiky: „Lebo nenávidím rozvod, vraví Jahve, Boh Izraela...“ (Mal 2,16).

Manželstvo má byť spoločenstvom lásky. Vyplýva to napr. zo spôsobu, akým sa predstavujú dobré starozákonne manželstvá, ako Izákovo manželstvo s Rebekou a Jakubovo s Ráchel. Neskôr starozákonné zjavenie často povzbudzuje k manželskej láske a hlavne vyzýva muža, aby rešpektoval svoju manželku. Máme o tom rukolapný dôkaz v Tobiášovej knihe, kde sa živým spôsobom osvetľuje manželská láska, ako aj láska rodičov a detí. Edna, svokra mladého Tobiáša, dáva mu dcéru Sáru so slovami: „pred Božou tvárou zverujem ti moju dcéru do opatery. Nezarmucuj ju, pokým budeš žiť“ (Tob 10,13).
Rodičia majú deti milovať a starať sa o ne. Aj v tomto bode ide nielen o výslovné povzbudenie, ale aj o príklady veľkej rodičovskej lásky. Pripomeňme si napríklad lásku patriarchu Jakuba voči svojím synom. Ďalej je to opäť kniha Kazateľ, ktorá nabáda rodičov k láske k deťom, ktorá môže byť aj zodpovedne prísna (Kaz 7,23n; 30,1-13).
Deti majú rešpektovať a milovať rodičov. Desatoro Božích prikázaní obsahuje tento príkaz: „Cti svojho otca i svoju matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dáva Pán, Tvoj Boh“ (Ex 20,12).