Pedagogika sa po stáročia usilovala o formuláciu základných pravidiel, ktoré by zaistili efektívnosť výučby. Tak postupne vznikal a rozvíjal sa systém pedagogických princípov (zásad), t. j. najvšeobecnejších noriem podmieňujúcich úspech pedagogickej práce. O ich formuláciu sa s úspechom pokúsili J. A. Komenský, J. H. Pestalozzi, A. Diesterweg, K. D. Ušinskij, H. Spencer a ďalší pedagógovia.

Pojem vyučovacej zásady

Podstatu vyučovacej zásady je správne chápať ako požiadavku. Vyučovacie zásady sú najvšeobecnejšie alebo najzákladnejšie požiadavky, ktoré v súlade s cieľmi výchovnovzdelávacieho procesu a jeho základnými zákonitosťami určujú jeho charakter.
Vzťahujú sa na všetky stránky výučby, t. j. na učiteľovu vyučovaciu činnosť, na formy výučby, metódy výučby a na materiálne didaktické prostriedky, ďalej na poznávaciu činnosť žiaka, na učivo atď.
Počet vyučovacích zásad nie je a nemôže byť raz a navždy stanovený, pretože zásady sa neustále vyvíjajú, menia sa a dopĺňajú s tým, ako rastú poznatky o vyučovaní. Stále je tu úsilie o najnovšie formulovanie a dotváranie zásad, napr. optimálnosť, tvorivosť, systémovosť, atď.
Vo vyučovaní sa zásady navzájom prelínajú a jedna druhú podporujú.
Rozlišujeme objektívnu a subjektívnu stránku vyučovacích zásad:
-objektívnou stránkou rozumieme to, že sú odvodené z objektívnych zákonitostí vyučovacieho procesu,
-subjektívnou stránkou rozumieme to, že ich uplatňovanie závisí od učiteľa, od jeho kvalifikácie, prípravy na vyučovanie, zodpovednosti za výsledky vyučovania a pod.

Na základe didaktických zásad sa stanovujú didaktické pravidlá, ktoré obsahujú pokyny pre správne a účinné vedenie výučby, špecifikujú a konkretizujú didaktické zásady. Sú menej všeobecné než zásady, lebo konkrétnejšie naznačujú postup k cieľu.

Zásada uvedomelosti a aktivity

Vyjadruje požiadavku, aby žiaci k učebnej činnosti pristupovali uvedomele a aby vlastnou aktívnou činnosťou získavali nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky.
Iba také vyučovanie a učenie je plnohodnotné, pri ktorom sa žiak stotožní s jeho úlohami a cieľmi, ak k úlohám, požiadavkám a cieľom nepristupuje formálne, z donútenia a ak je v tomto procese aktívny. Uvedomelosť neznamená iba to, aby žiak vedel, čo sa učí, prečo sa učí, ale predovšetkým to, aby si k tomuto vytvoril kladný vzťah. To predpokladá uvedomovať si cieľ, výsledok a metódy, ktoré k nemu vedú, vyvinúť úsilie na dosiahnutie cieľa, osvojovať si nové vlastnou činnosťou.
Uvedomele osvojené poznatky charakterizuje to, že sú hlboko pochopené a žiak na základe nich dokáže niečo urobiť- vysvetliť, inak formulovať, vie ich aplikovať v praxi.
Aktivita sa týka viacerých stránok – myšlienkovej (analýza, syntéza, systemizácia vedomostí, ich triedenie), citovej i vôľovej. Význam aktivity spočíva v tom, že rozvíja schopnosti žiakov, ich samostatnosť, iniciatívu a tvorivosť.
Uvedomelosť a aktivita sa musia prelínať celým vyučovacím procesom.
Uplatňovanie zásady uvedomelosti a aktivity si vyžaduje zo strany učiteľa:
-využívať vstupné a priebežné motivačné metódy,
-využívať predchádzajúce vedomosti a poznatky žiakov z mimoškolského, nezámerného učenia,
-uplatňovať adekvátne vyučovacie metódy vo vzťahu k obsahu a povahe učiva, ale aj k vekovým osobitostiam žiakov,
-uplatňovať aktívnu a tvorivú činnosť žiakov s využívaním problémových metód vyučovania,
-umožniť žiakov využívať získané vedomosti a zručnosti v konkrétnych činnostiach, v praktickej činnosti,
-umožniť žiakom realizáciu vlastných tvorivých a netradičných prístupov,
-sústavne kontrolovať a hodnotiť dosahované výsledky, na základe zisteného korigovať a usmerňovať ďalšie činnosti žiakov,
-klásť na žiakov primerané požiadavky,
-rešpektovať individuálne osobitosti žiakov.

Zásada názornosti

Vyjadruje požiadavku, aby žiak získaval nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky na základe konkrétneho zmyslového vnímania predmetov a javov.
Význam zásady názornosti vyplýva z podstaty poznávania ako procesu. Na začiatku poznávacieho procesu je priama zmyslová skúsenosť, potom sa tvoria predstavy, a až potom pojmy. Z konkrétnych operácií s vecami vznikajú myšlienkové operácie.
Voľba druhu názoru závisí od viacerých činiteľov:
-od vekových osobitostí žiakov (čím je ročník nižší, tým viac pozornosti treba venovať názornému vyučovaniu),
-od povahy učiva vyučovacieho predmetu,
-od fázy vyučovacieho procesu (inú funkciu má názor pri motivácii, inú pri vytváraní nových vedomostí a inú pri fixácii vedomostí a zručností a pod.).

Uplatňovanie názoru si vyžaduje venovať pozornosť aj psychologickým požiadavkám. Ide najmä o nasledovné:
-primeranosť názoru (množstvo pomôcok neznamená, resp. nemusí znamenať prínos pre pochopenie učiva, zanedbávanie názoru vedie zasa k nejasným vedomostiam, k nekonkrétnym predstavám), prílišné preceňovanie názoru brzdí rozvoj vyšších poznávacích procesov,
-ak má názornosť plniť ciele, potom podľa možností treba do procesu vnímania zapojiť čo najviac zmyslov,
-názor musí byť primeraný vyučovaciemu cieľu.

Funkciu názoru okrem učebných pomôcok a rôznej didaktickej techniky plnia:
-pozorovanie skutočných predmetov a javov,
-nepriamy názor (kresby, fotografie, diafilmy, filmy, atď.),
-názorné predstavy (vyvolané rozprávaním, príbehmi),
-vzťahové prežívanie (prežívanie vzťahov, citového napätia, odvahy, a pod.).