Zákony učenia

Ďurič uvádza 4 zákony učenia:

Zákon motivácie
Zákon spätnej informácie
Zákon transferu
Zákon opakovania


1. ZÁKON MOTIVÁCIE

Školské učenie je cieľavedomé, a preto nemôže existovať bez psychickej aktivity učiaceho sa ( žiaka ). Takúto aktivitu vyvoláva predovšetkým stav motivácie. Mnohí autori tvrdia, že motivácia ja podstatou učenia, spolu so schopnosťou učiť sa. Motiváciu učenia zabezpečujú motívy, ktoré vyvierajú z potrieb človeka. Podnet, ktorý sa zakladá na potrebe niečo robiť, aby sa uspokojila potreba, sa nazýva motivácia. Motívy sú v podstate pohnútky k činnosti. Vznikajú na základe vnútorných potrieb, ktoré podnecujú osobnosť k ich uspokojeniu a na základe podnetov, ktoré podnecujú osobnosť v činnosti v určitom smere. Tie podmety, ktoré majú motivačný účinok nazývame incentívami , čiže pobádaniami. Zvyknú sa nazývať aj vonkajšími motivačnými činiteľmi. Čím silnejšia je potreba, tým väčšia ja motivácia a tým vytrvalejšia je činnosť vedúca k uspokojovaniu potreby. Motivácia môže byť vnútorná a vonkajšia.

Vnútorná sa chápe ako stav , ktorý „núti“ jedinca niečo robiť, alebo niečomu sa učiť pre vlastné uspokojenie, pre vlastný zážitok. Osoba, ktorá je do učenia vnútorne motivovaná, ochotne sa učí pretože samo učenie ju teší a jeho výsledok je uspokojuje. Pre školské učenie má vnútorná motivácia veľký význam. Táto vnútorná motivácia je oveľa dôležitejšia pre učenie sa, pretože popud k učeniu vychádza priamo z učenca- žiaka – a je preto pre neho zaujímavejšia, má pre to väčšiu trpezlivosť.

Vonkajšia motivácia v učení sa poníma ako stav, keď jednotlivec sa učí nie z vlastného záujmu, ale pod vplyvom vonkajších motivačných činiteľov. Je zrejmé, že vonkajšia motivácia v učení má nižšiu hodnotu ako motivácia vnútorná. V škole sa učia žiaci často pod vplyvom vonkajšej motivácie. Vonkajšia motivácia často vedie k situácii, keď učivo, ktoré sa treba naučiť je veľmi neobľúbené a tak sa stáva, že navodí frustrujúcu bariéru. Pre prekonávaní frustrujúcej bariéry príjemný zážitok nevzniká zo samotného procesu učenia, ale z dosiahnutého cieľa. Pre takejto motivácie sa potom neraz stáva, že „šikovný“ žiak druhý raz obíde samotný proces učenia a snaží sa dosiahnuť vytýčený cieľ podvádzaním, opisovaním, alebo inými problematickými formami správania. Napriek vyššej hodnote vnútornej motivácie nemôžeme v učení zanedbať ani motiváciu vonkajšiu- túto má v rukách učiteľ. U väčšiny žiakov sa dá dosiahnuť, aby potreba učiť sa vznikla pod vplyvom vnútornej motivácie, sú však žiaci, u ktorých sa treba snažiť pomocou vonkajšej motivácie, vonkajšia motivácia sa môže premeniť na vnútornú. Zvnútornenie vonkajšej motivácie predpokladá isté podmienky :

1- Vývinové osobitosti žiakov. Motivácia a vývinové osobitosti musia byť zosúladené. Ak je úloha nad sily učiaceho sa, alebo ak je cieľ príliš vzdialený, vonkajšia motivácia sa nezvnútorní.
2- Minulá skúsenosť- učenie je najviac ovplyvňované predchádzajúcou skúsenosťou, bez jaj rešpektovania nie je možné motivovať žiaka do ďalšieho učenia sa
3- Sebarealizácia. Bez rešpektovania túžby seba realizácie nieje možné žiaka motivovať do ďalšieho učenia sa.
4- Ašpiračná úroveň- pod ňou rozumieme to, čo jedinec očakáva v učení v oblasti svojich úspechov.
5- Záujmy- Poznanie záujmov žiaka poskytuje významné prostriedky pre motiváciu. Žiaci sú viac motivovaní do učenia v tých predmetoch o ktoré majú záujem.
6- Znalosť výsledkov výkonu v učení. Ak žiaci poznajú dosiahnutú úroveň v učení, stáva sa táto znalosť silným motivačným činiteľom pre ďalšie etapy učenia
7- Stanovenie cieľov- presné a jasné čiastkové ciele, ktoré sa žiak snaží dosiahnuť, sa stávajú silnou motiváciou.
8- Tendencia dokončiť úlohu- pri riešení úlohy vzniká v osobnosti “napätý systém“, ktorý je zameraný na dosiahnutie daného cieľa. Akonáhle sa cieľ dosiahne, napätie sa uvoľní.
9- Odmena a trest- odmenu považujeme za pozitívnu a trest za negatívnu motiváciu.
10- Úspech, neúspech- zážitok úspechu v učení motivuje žiaka prežiť pocit úspechu a preto vynakladá väčšie úsilie v učení.
2.ZÁKON SPATNEJ INFORMÁCIE

Zákon spätnej informácie úzko súvisí so zákonom motivácie.
V učení je stanovený cieľ konfrontovaný s dosiahnutými výsledkami. Podľa Linharta ide o dvojakú konfrontáciu, o priebežnú a rezultatívnu, ktoré tvoria spätnoväzebný okruh v učení. Pre učenie človeka je typické, že spätné informácie o svojom výkone získava buď sám, alebo prostredníctvom vonkajších činiteľov ( učiteľ, experimentátor, stroj, program). Talyzinová zdôrazňuje, že pri riadenom učení spätná väzba má byť nositeľom informácií o tom :
- či žiak robí práve tú činnosť, ktorá mu je uložená,
- či postupuje správne,
- či spôsob postupu zodpovedá vytýčenému spôsobu postupu,
- či činnosť jedinca v učení je náležite zovšeobecnená, skrátená a osvojená.

V súčasnosti sa spätná informácia o dosiahnutým čiastkových výsledkoch uplatňuje v programovom učení.


3. ZÁKON TRANSFERU

Pod pojmom transfer sa v psychologickej literatúre rozumie proces, ktorého podstata spočíva v tom, že prv naučené formy správania ( vedomostí, zručností) vplývajú na učenie sa iným formám správania. Transfer sa uplatňuje vtedy, ak sa človek naučí úlohu A potom pristúpi k naučeniu sa úlohy B. Naučenie sa úlohy A, urýchli učenie sa úlohy B. V tomto prípade ide o pozitívny účinok transferu. Niekedy však učenie v úlohe A prekáža pri učení sa úlohy B. V takom prípade hovoríme o negatívnom účinku transferu, alebo o interferencii. Interferencia môže byť proaktívna, alebo retroaktívna. Ak ide o proaktívnu- predošlé učenie negatívne vplýva na učenie nasledujúce, pôsobí tu proaktívny últm- ide o negatívne pôsobenie útlmu smerom dopredu – v učení to znamená, že naučenie sa úlohy A prekáža v nasledujúcom učení úlohy B.

Retroaktívna- nasledujúce učenie spätne , negatívne vplýva na prv naučenú látku- hovoríme o retroaktívnom útlme. V oblasti učenia sa transfer delí na tzv. špecifický a nešpecifický. Špecifický transfer sa vyznačuje tým, že sa využívajú výsledky predchádzajúceho učenia na nasledujúce, ktoré sú obsahovo podobné. Nešpecifický transfer- od špecifického sa líši tým, že tu ide o prenos zručností, vedomostí a návykov z určitej situácie na inú, zdanlivo s ňou nesúvisiacu. NT má v živote jedinca, najmä v jeho výchove veľký význam. Najväčší význam sa mu však pripisuje v učení, lebo sa týka metód, spôsobov riešenia úloh, techniky učenia sa, emocionálneho prispôsobovania a podobne.


4. ZÁKON OPAKOVANIA

Nazýva sa tiež zákonom cviku a frekvencie. Frekvencia zvýrazňuje počet podnetov, ktoré sa učíme. Opakovaním istého druhu sa posilní spojenie medzi podnetom a reakciou a reakcia sa potom uchováva ako výsledok opakovania.

Opakovanie v učení je nevyhnutnou , a však nie je jedinou zákonitosťou. Bez vyššie uvedených troch zákonitostí ( motivácia, dôsledok, transfer), nemôže byť opakovanie efektívne.

Pre učenie žiakom odporúča Linhart tieto opatrenia:
•ak má opakovanie prehlbovať vedomosti, treba ho robiť rôznym spôsobom.
•opakovanie musí byť systematické
•aktívne opakovanie zabezpečuje kladný, špecifický i nešpecifický transfer
•efektívnosť učenia závisí aj od toho, ako často sa učivo opakuje
•aktívna účasť najvyšších psychických funkcií pri opakovaní
•rešpektovať psychohygienické zásady pri opakovaní
•motivovať učiaceho sa do aktívneho opakovania

Záverom treba dodať, že opakovanie je pre učenie nevyhnutné, že bez opakovania niet učenia. Opakovanie má byť aktívnym procesom a nie mechanickým bifľovaním. Motto- Opakovanie – matka múdrosti