Výchova v každom kúte sveta je problematická pre každého jedinca, na ktorého sa výchovné pôsobenie upriamuje. Každý z nás je akýmsi účastníkom výchovy, pričom musí plniť rôzne úlohy a zohľadňovať spoločenské požiadavky doby, v ktorej žije. Výchova sa rozvíja, je dynamická, stále viac zložitejšia so zreteľom na presne stanovený cieľ výchovného pôsobenia. Stáva sa čoraz viac neoddeliteľnou súčasťou kultúry spoločnosti.

Výchovné pôsobenie začína už v útlom detstve, keď dieťa spoznáva svet zmyslami a uvedomuje si už určité zákonitosti vo svojom okolí. S jeho výchovu je veľmi spätý jazyk, ktorým komunikujú jeho najbližší. Výchovný proces v súčasných podmienkach vychádza z nadradeného postavenia vychovávateľa. Vychovávaný sa priúča pravidlám správania sa voči najbližším osobám, (rodinné prostredie), neskôr rešpektovaniu sa navzájom v školskom kolektíve, plneniu úloh s uvedomovaním si zreteľa na svoj budúci vývoj, potrebnosť znalostí, ktoré behom svojho života získava. Rozvoj ľudskej osobnosti neskôr pokračuje uvedomovaním si samého seba, svojej úlohy, svojho aktuálneho pôsobenia a spoločenského statusu, svojho zamerania na cieľ, ktorý chce dosiahnuť, ktorý je preň dôležitý. Teda jedinec s osobnosťou na určitej úrovni už nie je úplne odkázaný na výchovné pôsobenie rodičov a pedagógov v školskom prostredí, ale dokáže už do väčšej miery realizovať a rozvíjať svoje získané a rozvinuté schopnosti, či rodený

talent a iné vlastnosti tvoriace jeho osobnostnú stránku samým sebou. Nevyhnutná je ale vždy výchova v rodine, ktorá určí orientáciu, ktorá bude do značnej miery ovplyvňovať jeho budúci vývoj. Vychovať alebo vybudovať si dobrú osobnosť je pracná duševná činnosť pre obe strany výchovného procesu, vychovávaného – žiaka, dieťaťa ako objektu výchovy a na druhej strane učiteľa, rodiny ako subjektov výchovy. Výchova zahrňuje množstvo lásky, úcty voči človeku, solidarity. Vychovávateľ má vo výchovnom procese úlohu veľmi zodpovednú a samozrejme aj veľmi náročnú, a to vštepiť dieťaťu návyky, vzdelanie, spôsoby ako vykonávať širokú škálu pracovných, vzdelávacích úloh, no musí vedieť i rozvíjať jeho vlastnosti charakteru, do čo najpozitívnejšej miery. Som presvedčený, že takejto zodpovednej a vzdelanej osobnosti rozvinutej po všetkých stránkach, by každé jedno dieťa nenašlo, čo v skutočne sebe má...

Ale ruka špecializovaného pedagóga je nevyhnutnosťou. Napríklad je zasa úlohou pedagóga riešiť, do akej miery mu jeho profesia dovoľuje, problémy dieťaťa, s ktorými si samo nevie dať rady alebo sú to problémy, ktoré v jeho veku by dokázalo samo len veľmi ťažko vyriešiť. Rád by som sa vrátil do svojej mladšej školskej doby, keď ako dieťa, by som sám nevedel nájsť cestu k vyriešeniu svojho problému. No pedagóg mi vedel pomôcť osvetliť problémovú stránku, ktorá brzdila môj duševný rozvoj, a tak som len tápal v ďalšej nekonečnej spleti svojich „školských problémov“. Niekedy sa pedagóg nemusí dieťaťu vyjadrovať slovami, ale pomôže viac, keď mu bude príkladom v určitých situáciách, ktoré by mohli byť preň veľmi ponaučné, ba by tieto situácie otvorili dieťaťu novú cestu, otvorili oči, či „upravili už vyšľapanú cestičku“ po ktorej by mohlo ďalej kráčať.

Vieme, že človek je tvor učenlivý, tvor, ktorý sa snaží všetku svoju prácu racionalizovať, snaží sa všetko pochopiť a v tom je zabezpečené aj jeho prežitie. Ale aby vývoj človeka a spoločnosti mohol pokračovať, potrebuje nevyhnutne niekoho, kto by dokázal úspešne sprostredkovať už získané informácie a poznatky, pomôcť nájsť spôsoby samostatného riešenia problémov a učenia sa ako takého pre duševnú a telesne rozvinutú osobnosť, a to je veľmi zodpovedná úloha. Viem, že čím ďalej bude doba napredovať, či v technickej, hospodárskej alebo rôznej inej oblasti spoločenského života, tým viac bude nevyhnutné vytvárať vyrovnané, vyspelé, slobodné a solidárne osobnosti, ktoré sa budú vedieť aktívne angažovať do dynamického života v spoločnosti s neustále rozvíjajúcou sa kultúrou.