1. Úvod

„Najťažší spôsob riadenia spoločnosti je demokracia. Nič jednoduchšieho však zatiaľ ľudstvo nevymyslelo.“ Takto charakterizoval demokraciu Winston Churchil, jeden z najvýznamnejších politikov 20 storočia.

Slovensko je v súčasnosti viacerými pokladané za demokratickú krajinu. Bolo takou vždy? Ako sa vyvíjala spoločnosť posledných šesťdesiat rokov? Aké okolnosti mali rozhodujúci vplyv?

Vytvorenie reformného krídla komunistickej strany, Pražská jar zastavená vojskami Varšavskej zmluvy, Charta 77, perestrojka ústiaca do „nežnej revolúcie“... Všetky tieto pojmy spája snaha o zmenu spoločenského a politického systému. Pokus vzoprieť sa komunizmu.

Práve ten je často nelichotivo charakterizovaný. No nájdu sa aj takí, čo ho velebia. Preto som sa rozhodla utvoriť si vlastnú predstavu na základe prečítania viacerých kníh a rozhovormi s rozdielne politicky orientovanými ľuďmi.

Môj projekt sa zaoberá práve vývojom demokracie na Slovensku od roku 1945. Vzhľadom k tomu, že bolo od roku 1918 súčasťou Československa, je nevyhnutné ho skúmať ako celok.

Podľa slovníka cudzích slov je demokracia jednou z foriem vlády zaručujúca občanom slobodu a rovnoprávnosť. Na ich dosiahnutie je potrebný dlhý čas. Na Slovensku tento proces trval skoro šesť desaťročí, čo je porovnateľné s ľudským životom. Ku koncu oboch by mal čakať dôstojný a pokojný odpočinok. Nesmieme však zaspať na vavrínoch, pretože demokracia sa vyvíja zároveň so spoločnosťou!

2. Popis politickej situácie

2.1. Nástup komunistickej strany k moci

Po skončení druhej svetovej vojny sa Československo, ako jedna z krajín strednej a východnej Európy, dostala pod sféru vplyvu Sovietskeho zväzu. Spočiatku vývoj prebiehal demokraticky. Z exilu sa vrátila londýnska vláda spolu s prezidentom Benešom a v máji 1946 prebehli prvé povojnové voľby za účasti viacerých politických strán. V parlamente však získala väčšinu komunistická strana, ktorá svoje pozície rýchlo využila. Vo februári 1948 ukončila preberanie moci v štáte a zostavením vlády pokojnou cestou prebrala moc.

Najvyššie štátne orgány – prezident, parlament a vláda sa dostali do rúk komunistov.30. mája zvíťazila v parlamentných voľbách s jednotnou kandidátkou KSČ. Prezident Beneš odmietol podpísať novú ústavu a 2.júna abdikoval. Novým prezidentom sa stal Klement Gottwalda a novým predsedom vlády Antonín Zápotocký.

Komunistický režim zakrátko zlikvidoval všetky zárodky občianskej spoločnosti: Poštátnili sa podniky a zdruštevnila pôda. Vykonávali sa „očisty“ vo všetkých inštitúciách. Znakom kvalifikácie sa stal členský preukaz KSČ. Bolo vykonštruovaných viacero súdnych procesov, často s rozsudkom smrti. Ďalším tŕňom v oku bola cirkev. Likvidovali sa kláštory a mnohí cirkevní hodnostári boli uväznení. V tejto situácii sa rozrástla emigrácia, ktorej sa komunisti pokúšali zabrániť uzavretím hraníc. Slovenská otázka bola úplne potlačená.

Po vzniku Československej socialistickej republiky sa zrušil Zbor povereníkov, čím stratili slovenské orgány všetky kompetencie. Ekonomická závislosť na Moskve sa zabezpečila založením Rady vzájomnej hospodárskej pomoci vo februári 1948. K vojenskému podriadeniu došlo v roku 1955 na báze Varšavskej zmluvy. Zavedené plánované hospodárstvo nemohlo dlho fungovať. Veľmi rýchlo sa objavila stagnácia a už od konca 50. rokov bolo zrejmé, že krajiny sovietskeho bloku výrazne ekonomicky a životnou úrovňou zaostávajú za ostatnou Európou.
„Tak sa skončilo krátke povojnové obdobie, charakterizované pokusom o reštauráciu demokratického politického systému. ´Riadená demokracia´ sa zmenila na diktatúru jednej politickej strany. Víťazstvo komunistov a zavŕšený štátny prevrat spôsobili nielen nastolenie komunistickej totality, ale aj definitívne podriadenie Česko-Slovenska mocenským záujmom Sovietskeho zväzu.“ ( Kováč, D.: Dejiny Slovenska, Nakladatelství lidové noviny, Praha 2000, s. 259. )

2.2. Prvé kritické ohlasy

Voči otvorenej a bezohľadnej diktatúre narastal pozvoľna prirodzený odpor. Aj nová generácia komunistov začína prejavovať nespokojnosť a objavujú sa snahy reformovať systém. Už v roku 1949 začal pracovať vysielač Biela légia, ktorý vyzýval na nenásilný odpor voči režimu. Štátna bezpečnosť ho však veľmi skoro odhalila a jeho aktivistov postavila pred súd. Zo zahraničia prichádzala pomoc v podobe správ a komentárov rozhlasových staníc. Najvýznamnejšou bola Slobodná Európa financovaná vládou USA. Aj v katolíckej cirkvi vznikali ohniská odporu z ktorých sa neskôr vyvinula tzv. tajná cirkev. No podmienky na organizovanie masovejšieho odporu boli veľmi nepriaznivé.

2.3. Slovenský začiatok Pražskej jari

Neúspešné ekonomické reformy a odhaľovanie Stalinových zločinov podporovali tendencie namierené proti stalinizmu. Prvé náznaky obrodeného procesu sa začali prejavovať už od roku 1963, keď sa Alexander Dubček stal prvým tajomníkom Ústredného výboru KSS.

Najdôležitejšie udalosti, ktoré napokon vyústili do „pražskej jari 1968“ sa dohrali už počas roku 1967. „Významnou udalosťou sa stal IV. zjazd Zväzu česko-slovenských spisovateľov, ktorý sa konal 27.-29. júna 1967. Na zjazde spisovatelia vystúpili ako tlmočníci nespokojnosti celej spoločnosti a ako formulátori základných požiadaviek občanov Československa. Volali po návrate ku kultúrno-civilizačnej európskej sféry a žiadali zrušenie cenzúry. V referátoch a diskusných príspevkoch Milana Kunderu, Pavla Kohouta, Ivana Klímu, Ludvíka Vaculíka, Václava Havla a iných sa žiadala otvorenosť v kultúrnej sfére i v celej spoločnosti a odstránenie pretrvávajúceho dogmatizmu. Vedúci komunistický činitelia sledovali priebeh zjazdu s nevôľou. Nasledovala tvrdá kritika všetkých, ktorí žiadali demokratizáciu života spoločnosti a obnovenie občianskych slobôd a zrušenie cenzúry.“ ( Kováč, D.: Dejiny Slovenska, Nakladatelství lidové noviny, Praha 2000, s. 281.-282.)

Niektorí boli vylúčení z KSČ a Literárni noviny vydávané Zväzom spisovateľov neskôr zanikli. Materiály zjazdu sa však uverejnili.
V ďalšom časopise Kultúrny život sa neprestali objavovať články kritizujúce stav spoločnosti. Odpor vyvrcholil návštevou prezidenta Antonína Novotného na Slovensku. Svojím protislovenským centralistickým správaním pobúril celú verejnosť. Neskôr ho verejne kritizoval Alexander Dubček. „ slovenská otázka sa stala poslednou rozbuškou, ktorej odpálenie uvoľnilo cestu k Pražskej jari“ (Kurál, V., ed.: Československo roku 1968, Praha 1993, s.22. )

V decembri 1967 sa konali v Bratislave študentské demonštrácie namierené proti režimu a prezidentovi. Polícia proti ním nezasiahla. Bolo však jasné, že sa schyľuje k dráme.

Nespokojnosť sa prejavila aj medzi komunistami, bolo jasné, že už nepomôžu kozmetické úpravy, ale len zásadná reforma systému a strany. Komunistická strana sa rozdelila na dva prúdy – dogmatikov a reformistov.

Práve reformovaní hlásali „socializmus s ľudskou tvárou“. „Demokratizácia socializmu, či demokratický socializmus však boli v priamom rozpore so socializmom, chápaným ako diktatúrou; socializmus s ľudskou tvárou sa odvolával na tzv. buržoázny humanizmus, na tie ľudské práva a slobody, ktoré boli až dovtedy komunistickými ideológmi znevažované ako kapitalistický podvod na robotníckej triede. Takto vymedzovaný obrodný proces znamenal radikálnu požiadavku československej občianskej verejnosti, prekračujúc horizont iba akejsi „obrody“ jestvujúceho režimu...“ Novotný bol odvolaný z funkcie vedúceho tajomníka ÚV KSČ a nahradil ho Dubček, prvý Slovák na tomto poste.

2.4 Pražská jar

Občania už neboli ochotní čakať na demokratizáciu zhora, a tak vzniká celý rad reformistických organizácií. KAN – Klub angažovaných nestraníkov, K 231 – spolok bývalých politických väzňov odsúdených na základe paragrafu 231 – za rozvracanie republiky. Na Slovensku založil Emil Vidra Slovenskú organizáciu na obranu ľudských práv.

Vo februári 1968 začali opäť vychádzať Literárni listy. Bol to znak, že cenzúra fakticky stratila účinnosť. Hneď potom sa objavil manifest spisovateľa Ludvíka Vaculíka Dva tisíc slov. Výzva občanom, aby sa zapojili do prehĺbeného demokratizačného procesu.
Hlavný obrodný spoločenský prúd sa sústreďoval okolo reformovaných komunistov a Dubčeka. O situáciu v Československu sa pochopiteľne zaujímala aj Moskva. Svoju protiofenzívu, ktorej sa zúčastnilo 5 krajín Varšavskej zmluvy (VZ), zahájila listom z 15. mája 1968. Pod hrozbou invázie nariaďoval vedeniu KSČ, aby si obnovilo vedúcu úlohu a urobila v krajine poriadok. Ďalším vztýčeným prstom bolo akoby náhodné vojenské cvičenie spojeneckých armád VZ na území ČSR. Koncom júla sa v Čiernej nad Tisou (hranica ČSR a ZSSR) stretli delegácie komunistických strán oboch krajín. Predstavitelia KSČ odmietali obvinenia, že nastal odklon od socializmu.
Počas uvoľnenia tuhého komunistického režimu sa do povedomia dostala aj slovenská otázka. Federalizácia bola zahrnutá aj v Akčnom programe KSČ. Niektorí sa pridržiavali hesla „Najprv demokratizácia až potom federalizácia“. Vláda napokon prikročila ku konkrétnym krokom, ale československú federáciu vyhlásila až koncom októbra 1968 už počas okupácie. „V tejto situácii, pravdaže, nemohla vzniknúť skutočná, demokratická, ale iba formálna federácia. Takou aj česko-slovenská federácia zostala.“ ( Kováč, D.: Dejiny Slovenska, Nakladatelství lidové noviny, Praha 2000, s. 291. )

2.5 Okupácia vojskami Varšavskej zmluvy a normalizácia

Pre úplné potlačenie odporu neváhal Brežnev, vtedajší generálny tajomník UV KSSZ, použiť vojenskú silu. Tzv. Brežnevovou doktrínou z 3. augusta 1968 zabezpečil, že výdobytky socializmu musí brániť celá Varšavská zmluva. V noci 20.augusta 1968 o 23. hod. vstúpili vojská 5 štátov Varšavskej zmluvy do Československa.

Na mimoriadnom zjazde KSČ vo Vysočanoch bola vojenská okupácia krajiny veľmi tvrdo odsúdená. Charakteristický je viac-menej tichý odpor väčšiny národa. Česko-slovenská armáda ostala v kasárňach, na uliciach sa konali demonštrácie. Situácia vyústila 31. augusta k prijatiu tzv. Moskovského protokolu. Bol odsúhlasený zákon o opatreniach v médiách a podpísaná dohoda „o dočasnom pobyte“ sovietskych vojsk na česko-slovenskom území. Komunisti reformného hnutia boli postupne odstavení z funkcií. Dubčeka nahradil ďalší Slovák, Gustáv Husák, ktorý sa stal symbolom normalizácie a od roku 1975 aj prezidentom ČSSR. Potvrdila sa skutočnosť, že myšlienka reformácie komunistického systému je klamlivá.

K moci sa opäť dostalo konzervatívne krídlo komunistickej strany, pod heslom „normalizácii“ postupne likvidovali všetky výdobytky demokracie dosiahnutej v roku 1968.

Ako prvé sa snažili ovládnuť médiá. V spolupráci s novinármi ochotnými kolaborovať uverejnili vyhlásenie Do vlastných radov, ktoré kritizovalo protisovietske tendencie. Tvrdou cenzúrou boli odstavené alebo „znormalizované“ viaceré časopisy.
Drasticky sa obmedzili možnosti vycestovať do krajín demokratického sveta. Opäť sa vykonávali čistky a od členov sa požadovala absolútna vernosť a súhlas s udalosťami v auguste 1968. Za manifest neostalinizmu sa pokladá dokument - „Poučenie z krízového vývoja v strane a v spoločnosti po XIII. zjazde KSČ“. Akýsi súhrn poučiek hodnotiaci situáciu odmietal reformy a hlásil návrat k starým metódam.

KSČ si systematicky podriadilo aj vedu a kultúru. Za pomoci prisluhovačov z radov umelcov vydal dokument Za nové tvorivé činy socialistického umenia.

2.6 Opozičné aktivity počas normalizácie

Ani počas normalizácie sa niektorí nezmierili s daným stavom. Keďže nemali možnosť vystupovať na verejnosti, vyvíjali iné aktivity. Podnetom bolo podpísanie Záverečného aktu Konferencie o bezpečnosti národov a spolupráci v Európe 1.augusta 1975 v Helsinkách, keď sa Československo okrem iného zaviazalo dodržiavať ľudské práva. Na nasledujúcej konferencii KBSE v Belehrade roku 1977 sa ukázalo, že nebol zaznamenaný takmer žiadny pokrok. Na obranu ľudských práv vzniklo na Nový rok 1977 neformálne spoločenstvo, ktoré publikovalo Chartu 77.

Vyjadrovala sa ku spoločenskej situácii i politickým otázkam a upozorňovala na porušovanie ľudských práv v Československu. Prvými hovorcami boli filozof Ján Patočka, historik a politológ Jiří Hájek a spisovateľ Václav Havel. Na Slovensku tvorili jadro Charty 77 spisovateľ Dominik Tatarka a publicista Milan Šimečka. V apríli 1978 založili signatári Charty 77 Výbor na obranu nespravodlivo stíhaných. Proti režimu sa ozývali aj organizácie ochrancov prírody a životného prostredia. Po rokoch mlčania sa k slovu prihlásil Alexander Dubček Na Slovensku vzrastal odpor proti režimu v cirkvách, najmä v katolíckej. Ústrednou postavou bol biskup Ján Chryzostom Korec a právnik Ján Čarnogurský. Všetko tieto aktivity upriamovali pozornosť európskej verejnosti na situáciu v Československu.

2.7 „Zamatová revolúcia“

Predstavitelia KSČ nedôverovali reformným krokom, ktoré v ZSSR uskutočňovala KSSZ pod vedením Michaila Gorbačova. Zároveň opakovane vyhlasoval, že sa nemienia miešať do vnútorných záležitostí ostatných socialistických krajín. V publikácií Bratislava nahlas sa objavila kritika životného prostredia v hlavnom meste Slovenska, pričom zodpovednosť mali niesť vedúci stranícky a štátny činitelia. Aktivizovali sa aj reformní komunisti na čele s Dubčekom, ktorí v roku 1988 prevzal v Bologni cenu za životné dielo a postoje. Výmeny vo vedení strany už boli oneskorené a noví funkcionári nestíhali reagovať na zmeny v spoločnosti.
25. marca 1988 zorganizovala katolícka cirkev pokojnú sviečkovú demonštráciu v Bratislave. Na príkaz komunistickej vlády bola rozohnaná vodnými delami. Na to reagovali študenti demonštráciami v rôznych mestách Slovenska. V novinách sa začali objavovať kritické články, ktoré vládna moc len registrovala. V predvečer 17. novembra sa uskutočnila v Bratislave pokojná študentská demonštrácia.

17. novembra si študenti v Prahe pripomenuli 50 rokov od zásahu nacistov proti vysokým školám. Prejavili tiež nespokojnosť so stavom spoločnosti. Verejná bezpečnosť pokojnú demonštráciu brutálne napadla a viacerých zranila. Verejnosť zostala pobúrená a reagovala viacerými demonštráciami. Nespokojná občianska opozícia vedená disidentami, umelcami a študentmi zakladala koordinačné centrá. V Prahe Občianske fórum a v Bratislave Verejnosť proti násiliu. Sformulovali program, v ktorom žiadali slobodu tlače, svedomia, podnikania a iné občianske a demokratické slobody, zrušiť vedúcu úlohu KSČ, odideologizovať školstvo vedu a kultúru.

KSČ podľahla tlaku verejnosti. Postupne umožnila vstup do parlamentu nekomunistom. Zrušila vedúcu úlohu strany v ústave. Odstúpila federálna vláda a zostavením novej bol poverený Marián Čalfa. Do novej vlády sa dostali aj predstavitelia iných politických strán. 12. decembra odstúpil Gustáv Husák z funkcie prezidenta.

„V programovom vyhlásení novej vlády sa hovorilo o prechode Československa k parlamentnej demokracii a k trhovému hospodárstvu, žiadalo sa zrušenie Varšavskej zmluvy a odchod sovietskych okupačných vojsk z Československa. To už bol kvalitatívny skok vo vývoji revolúcie. Túto fázu ešte roku 1989 zavŕšilo zvolenie Alexandra Dubčeka za predsedu Národného zhromaždenia (28. decembra), a 29. decembra Václava Havla za prezidenta.“ ( Kováč, D.: Dejiny Slovenska, Nakladatelství lidové noviny, Praha 2000, s. 314.)

Nasledujúci vývoj bol rýchly. Sovietske vojská začali opúšťať územie Československa. 1. júla 1991 bola rozpustená Varšavská zmluva. V zahraničnej politike sa orientácia zmenila zo sovietskej na všesvetovú. V apríli 1990 sa prvýkrát stretli zástupcovia Československa, Maďarska a Poľska a dohodli založenie Vyšegrádskej zmluvy s cieľom dosiahnutia členstva v Európskej únii. Na novú kvalitatívnu úroveň sa dostali aj vzťahy štátu a cirkvi. Začali sa obnovovať diplomatické styky s Vatikánom. 7. mája sa podpísala v Bruseli zmluva o vzájomnej spolupráci Československa s Európskym hospodárskym spoločenstvom Československo sa oficiálne zaradilo medzi demokratické krajiny sveta. Nič na tom nezmenilo ani rozdelenie sa na dve republiky v roku 1993, kedy vznikla Slovenská republika a Česká republika.

3.Hodnotenie stavu demokracie

Po druhej svetovej vojne môžeme v stave demokracie nájsť niekoľko úrovní:

1.Obdobie 1945 – 1948: parlamentná demokracia, kde sú členovia volení v demokratických voľbách.

2.Obdobie 1948 – 1960: najtvrdšie obdobie diktatúry proletariátu. Komunistická strana zneužila svoju vedúcu úlohu a hrubým politickým terorom potlačila akékoľvek demokratické práva.

3.Obdobie 1960 – 1968: uvoľnenie politického teroru v dôsledku odhalenia kultu osobnosti. Komunistická strana začala pripúšťať miernu demokratizáciu života, čo v Československu vyvrcholilo Pražskou jarou.

4.Obdobie 1968 – 80. roky: normalizačné obdobie, v ktorom znovu komunistická strana využila svoje postavenie na likvidáciu opozície.

5.Obdobie 80.roky – 1989: uvoľňovanie demokratizácie až po príchod nežnej revolúcie.

6.Obdobie 1989 – súčasnosť: úplná demokratizácia života spoločnosti.

4.Záver

Naštudovaním historických faktografických materiálov som dospela k tomu, že demokracia je stav, ku ktorej spoločnosť musí dospieť. Jej kvalita a úroveň je daná morálnou, politickou, ekonomickou a vzdelanostnou vyspelosťou obyvateľstva. To čo je v jednej krajine považované za demokraciu sa v inej môže zdať ako totalitný systém. Preto je potrebné ju neustále obnovovať a dopĺňať.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Demokratizácia Slovenska