Obsah

1. Deti a rodina.....................................................................................................2
2. História ústavnej starostlivosti o opustené deti vo svetle dejín.........4
3. Obec Valaská.....................................................................................................8
4. Vznik dojčenského ústavu..............................................................................9
5. Súčasnosť Dedského domova vo Valaskej................................................13
6. Projekt rozvoja Dedského domova vo Valaskej.......................................15
7. Projekt rozvoja v oblasti starostlivosti o deti........................................16
8. Model Dedského domova rodinného typu..................................................17
9. Záver..................................................................................................................20
10. Použitá literatúra............................................................................................20

Deti a rodina

Rodina je pre vyvíjajúce sa deti najvýznamnejším výchovným prostredím, v ktorom trávia najviac času a od ktorého veľmi závisí, akými ľuďmi budú v dospelosti. Mnohí významný pedagógovia a psychológovia neraz zdôrazňovali, že dieťa od narodenia do piatich rokov získava od okolitého sveta pre svoj rozum, cit, vôľu, charakter zásobu skúseností, záujmy a návyky oveľa viac ako od piatich rokov do konca života. Väčšina rodín sa usiluje podľa svojich možností a schopností utvárať pre deti čo najlepšie podmienky na ich duševný, telesný a sociálny rozvoj, zapája ich do rôznych činností, vštepuje im isté návyky, zvyky a citové postoje. Poskytuje im také vedomosti o veciach, javoch, ľuďoch, zásadách spolunaží-vania, kultúry spoločenského správania a morálke, aké má sama. Vhodné a na podnety bohaté rodinné prostredie je základňou, na ktorej sa budujú racionálne motívy a aktivity dieťaťa pri určovaní a plnení osobných alebo spoločenských cieľov. Dynamický rozvoj každej spoločnosti však prináša so sebou niektoré javy, ktoré sú v rozpore so spoločenskými cieľmi a úlohami.

Aj v našej spoločnosti jestvujú rodiny, ktoré sa dostatočne nestarajú o svoje deti, neplnia si rodičovské povinnosti. A práve z takýchto rodín pochádza väčšina detí, ktorým sa poskytuje špeciálna forma výchovy, viac alebo menej odlišná od rodinnej výchovy - náhradná rodinná výchova formou ústavnej starostlivosti.

Predmetom práce je problematika ústavnej starostlivosti o opustené deti a genéza Detského domova vo Valaskej. Vo svojej práci by som chcela poukázať na problémy, ktoré bolo potrebné riešiť, ako aj na problémy, ktoré bude nevyhnutné riešiť v blízkej, či neďalekej budúcnosti, negatívne ale aj pozitívne prvky v starostlivosti o opustené deti, ktoré priniesol proces transformácie dojčenských ústavov na detské domovy.

Práca je rozdelená do štyroch kapitol v ktorých je postupne spracovaná história ústavnej starostlivosti o deti z pohľadu svetových dejín, dejín na území Slovenska a transformačných procesov, ktoré prebiehajú po roku 1989. Genéza vývoja ústavnej starostlivosti o opustené deti je dokumentovaná na vývoji Detského domova vo Valaskej a je spracovaná nielen ako historický dokument, ale taktiež ako koncepcia rozvoja detského domova do budúcna.

Vypracovanie záverečnej práce sa opiera o odborné literárne pramene, archívne materiály, zákony, vyhlášky, prednášky z predmetu dejín sociálnej práce, rozvojové programy Detského domova vo Valaskej, ako aj o osobné skúsenosti z práce riaditeľky uvedeného detského domova. Hlavným zdrojom informácií o histórii Detského domova vo Valaskej boli pre mňa informácie od dlhoročnej bývalej riaditeľky detského domova, MUDr. Ďurišovej, ktorej touto cestou ďakujem za ochotu a porozumenie s akým sa myšlienka vypracovať krátku históriu Detského domova vo Valaskej u nej stretla.

História ústavnej starostlivosti o opustené deti vo svetle dejín

História starostlivosti o opustené deti siaha hlboko do dejín ľudskej civilizácie a zrejme nikto nevie s určitosťou povedať, kde pramenia jej korene.

Postoj spoločnosti k opusteným deťom nebol vždy zameraný na ich ochranu a náklonnosť k nim. Po celý starovek, ale i stredovek ľudia v najširších vrstvách obyvateľstva (možno s výnimkou najvyšších vrstiev) narodenie dieťaťa neprijímali tak citovo zainteresovane ako dnes a usmrcovanie novonarodených detí bolo bežným javom.

Dôvodom na usmrtenie dieťaťa bolo ohrozenie samotnej existencie rodičov, starších detí či rodinného spoločenstva ako celku. Podľa prírodnej zákonitosti platnej pre spoločnosť od praveku mal život dospelého prednosť pred životom dieťaťa a život dieťaťa staršieho pred životom mladšieho. Ak sa dieťa narodilo v období veľkého nedostatku a strádania, bolo odložené, ponechané bez pomoci na opustenom mieste alebo usmrtené.

Ďalším dôvodom pre usmrtenie dieťaťa hneď po narodení bola jeho choroba alebo postihnutie. V Sparte deti patrili štátu a po narodení bolo dieťa prehliadnuté a na základe tejto prehliadky bolo rozhodnuté, či bude dieťa žiť alebo bude odložené a ponechané svojmu osudu. V Aténach otec rozhodoval o opustení, predaní alebo obetovaní dieťaťa. V Ríme bola otcovská moc absolútna. Otec sám rozhodoval o osude dieťaťa, nemusel sa nikomu zodpovedať. Narodené dieťa položili k nohám otca, keď ho zdvihol a položil na kolená, uznal mu právo na život. Ak nie, dieťa bolo usmrtené.

Dobové zvyky a morálka umožňovali ďalšiu formu likvidácie detí, ktorou bola pomsta nepriateľovi. Znamenalo to vyvraždenie jeho detí s cieľom úplnej likvidácie rodu.
Z uvedeného je zrejmé, že v tomto období neexistovali siroty, opustené a choré deti, ktoré by vyžadovali starostlivosť spoločnosti.

Obrat v ponímaní dieťaťa, ako rovnoprávnej ľudskej bytosti, nastal až v 4. storočí, keď v zmysle rímskeho zákona z roku 374 sa usmrtenie dieťaťa považovalo v antickej spoločnosti za vraždu. Zákony na ochranu dieťaťa v rannom stredoveku neboli ani tak motivované staros- tlivosťou o dieťa samé ako skôr starostlivosťou o dušu rodičov, ktorí by sa vraždou dieťaťa dopustili hriechu.

Cirkev sa od svojho vzniku snažila zabezpečiť starostlivosť o nechcené deti, najmä narodené mimo manželstva. 0V kostoloch boli umiestnené zvláštne nádoby, do ktorých mohli nevydaté matky odložiť svoje dieťa. Útulky pre odložené deti sa začali zriaďovať pri kláštoroch.

Prvý útulok pre opustené deti, o ktorom sa zachovali písomné záznamy a ktorý je možné považovať za predchodcu novodobých domovov pre opustené deti bol zriadený v roku 335 v Carihrade. O zriadení tzv. nálezinca v Miláne existujú písomné záznamy z roku 787. V roku 1198 pápež Inocent III. zriadil pri nemocnici Svätého ducha v Ríme sirotinec, ktorý položil základy nového smeru vo vtedajšej starostlivosti o opustené a odmietnuté deti. Tento sirotinec bol vybavený zvláštnou otáčavou schránkou - tornom, do ktorej bolo možné vložiť nechcené dieťa. Veľkosť schránky obmedzovala rozmery dieťaťa, čím bolo zabezpečené prijímanie detí len do určitého veku. Je zaujímavosťou, že idea torno-sirotincov vydržala v Európe až do polovice 20. storočia.

Významnú úlohu v starostlivosti o opustené deti v minulosti zohrali taktiež kláštory, prijímajúce do opatery všetky osoby, ktoré to potrebovali a medzi nimi aj opustené a nájdené deti. Spravidla zabezpečovali takýmto deťom dôstojné živobytie a vzdelanie v prísne religióznom duchu. Až postupne, najmä v období po reformácii, sa vyčlenili samostatné zariadenia pre deti.

Prvé ucelenejšie pedagogické idey v oblasti starostlivosti o opustené deti vytvárali v 18. storočí diela Pestalozziho a Vierthalera. Pestalozziho ústavná výchova, aj napriek neúspechom ním založených chudobincov, presiahla význam ojedinelých pokusov o pomoc opusteným deťom. Už v tom období vo výchove podčiarkoval význam citovej, mravnej a pracovnej výchovy. Zdôrazňoval, že prirodzený a harmonický rozvoj osobnosti dieťaťa nevyhnutne vyžaduje výchovný vplyv rodiny.
Gradácia úsilia o ochranu opustených a odvrhnutých detí v európskych štátoch je zaznamenaná v 19. storočí, v období tzv. manufaktúrneho kapitalizmu, v ktorom boli tieto deti zneužívané ako lacná pracovná sila. Deti opustené a deti zanedbávané rodinou sa umiestňovali v ústavoch - chudobincoch, ktoré boli väčšinou zriaďované dobročinnými spolkami a oduševnenými jednotlivcami, ktorí často nedostatok pedagogického vzdelania kompenzovali láskou a obetavosťou.

Sociálne a pedagogické problémy tých čias sa pokúsil prakticky riešiť angličan Róbert Owen, majiteľ bavlnárskej továrne, ktorého sociálny a kultúrny program ochrany detí z výchovného domova nemá v danej dobe obdobu. Sociálne a kultúrne postavenie detí zlepšoval obmedzením zamestnania detí pod 10 rokov. Pre deti do 10 rokov zriadil materskú školu a školu. Po dovŕšení desiateho roku deti pracovali v továrni a ďalej sa vzdelávali vo večernej škole. Od piatich do desiatich rokov sa všetky deti bez rozdielu pohlavia a sociálneho postavenia učili čítať, písať, základné počtárske úkony, rozširovali si poznatky zo zemepisu, dejepisu a prírodopisu. Výchova a vyučovanie sa mali čo najužšie spájať so všetkými prácami a telesnou výchovou. Príčinou neúspechu jeho sociálneho programu však bolo utopistické ponímanie zákonitostí vývoja spoločnosti.

Až pochopenie skutočnosti, že dobročinnosť, oduševnenie a humanitné cítenie nemôžu v tak zložitej a citlivej otázke, akou starostlivosť o opustené deti nesporne je, suplovať úlohu spoločnosti, priviedlo koncom 19. storočia k zriaďovaniu ústavov pre opustené deti štátnymi územno-správnymi orgánmi. Možno konštatovať, že práve v tomto období sa začali formovať novodobé základy pre ďalší vývoj ústavnej starostlivosti o opustené deti, vývoj, v ktorom tie- to deti nebudú úplne odkázané na milodary a dobročinnosť, ale hlavnú mieru zodpovednosti za ich osudy ponesie celá spoloč.

Obec Valaská

Na západ od Breznianskej kotliny tiahne sa tesný Prielom valaštiansky, ohraničený zo severnej strany strmými svahmi Ždiaru, Ždiarika, Kopy, Vrškov, ktoré vrchy a pahorky sú poslednými výbežkami rázsochy odbočujúcej z Nízkych Tatier na Čertovicu a tiahnúcej sa medzi Hronom a Štiavničkou. Z južnej strany sú to miernejšie svahy Čachov, Lipová, Húšťavka a Chvatimech, ktoré sú časťou predhoria Slovenského Rudohoria. Tieto protiľahlé svahy tvoria Hronskú dolinu zvanú Prielom valaštiansky. Na pravom brehu Hrona, na úpätí spomenutých pahorkov, na strednej terase, ktorá sa mierne zvažuje k Hronu, rozkladá sa pôvodná obec Valaská. Prvá zmienka pochádza z 1.pol. 15.stor. V tom období patrila k Ľupčianskemu panstvu. Neskôr bola dosídlená valachmi. Okrem pastierstva a chovu dobytka, obyvateľov obce v minulosti zamestnávala i práca na pílach a v železiarskych závodoch na okolí. S rozvojom železiarstva na Horehroní v 18.stor. úzko závisí založenie osady Piesok, kde bol vybudovaný strojársky závod. Pre zamestnancov z okolitých závodov vyrástlo po oslobodení rozsiahle sídlisko, nachádzajúce sa na ľavom brehu Hrona na miernom svahu pahorku hrb, ktoré tvorí novú časť Valaskej.

Obec Valaská leží na 19o35" východnej zemepisnej dĺžky a na 48o49" severnej zemepisnej šírky. Nadmorská výška je medzi 477m /Loziny/ a 515m /Závoz/.
Celý chotár obce Valaskej patrí k povodiu rieky Hron. Z ľavej strany priberá v toku Čierny Potok a Čierny Hron. Z pravej strany Štiavničku a Hnusnô. Väčšinu chotára tvoria pasienky, lúky a polia, miestami i porasty a lesy. Kedysi pozemky tvorili pomerne veľké par- cely, no rastom obyvateľstva drobili sa medzi dedičov.

Podnebie Valaskej je časťou podnebia Horehronia, ktoré má horský ráz. Rovnobež- níkový smer doliny mocne ovplyvňuje podnebie. Na podnebie Valaskej má veľký vplyv aj jej poloha na rozhraní troch dolín: hronskej, čiernohronskej a bystrianskej. Tu sa stretávajú vetry zo všetkých troch dolín. Na teplotu majú vplyv aj snehové zrážky v Nízkych Tatrách, kde už v septembri zvykne napadnúť sneh, čo sa prejavuje chladnými večerami, z jari a v jeseň častými mrazmi (publikácia, 500 rokov obce Valaská).

Vznik dojčenského ústavu Valaská

V peknom prostredí, na ľavom brehu rieky Hron, kde je rozpoložená tzv. Nová Valaská, bol 1.augusta 1956 založený dojčenský ústav, predchodca dnešného Detského domova vo Valaskej. Prvý záznam, ktorý sa týka dojčenského ústavu bol z roku 1966 v miestnej kronike obce Valaská.

Dojčenský ústav mal 21 pracovníc. Z toho boli pracovnice hospodárske, zdravotné sestry a pomocné pracovnice. Hlavnou sestrou bola Reginová. V tom čase mal ústav 43 postelí. Od založenia ústavu 1.VIII.1956 dal ústav 72 detí na osvojenie. Deti prijímal väčšinou z okresu Lučenec, Rimavská Sobota, Prievidza, Banská Bystrica. Celou svojou činnosťou prispieval k znižovaniu dojčenskej úmrtnosti, ktorá bola jedným z meradiel kultúrnosti národa. Do roku 1960 bol ústav krajský, od tohoto roku prešiel pod správu Okresného ústavu národného zdravia v Banskej Bystrici. Riaditeľkou ústavu bola MUDr. Ružena Ďurišová (Kronika obce Valaská).

Detský domov vo Valaskej teda vznikol 1.8.1956 ako dojčenský ústav. Bol umiestnený v spoločnej budove s obecnými jaslami a poskytoval kapacitu pre 42 detí. Priestorovo bola budova rozdelená na tri oddelenia, z ktorých jedno patrilo jasliam a dve dojčenskému ústavu. Budova bola naďalej majetkom obce, čiže v správe miestneho národného výboru, no priamym nadriadeným orgánom ústavu bol Okresný ústav národného zdravia v Banskej Bystrici. Orga- nizačne ústav spadal pod Ministerstvo zdravotníctva SSR a jeho plný názov bol Krajský doj- čenský ústav vo Valaskej.

Riaditeľom a zároveň lekárom dojčenského ústavu bol menovaný v roku 1956 MUDr. M.Lukáš. O deti sa staral kolektív zložený z detských sestier a sanitárok, nad ktorými mala dozor vrchná sestra. Pracovníčky sa okrem uspokojovania základných potrieb, zdravotnej starostlivosti a výchovnej starostlivosti podieľali aj na nahrádzaní rodinného prostredia. Po materiálno-technickej stránke zabezpečovala chod ústavu správkyňa. V jej pracovnej náplni bolo taktiež dozerať na činnosť dvoch upratovačiek, kuchárky, práčky a kuričky.

Dôvodom na umiestnenie dieťaťa do ústavu v tom čase bola indikácia zdravotná alebo sociálna. Zo sociálnych príčin boli uprednostňované tie deti, pri ktorých bolo bezprostredne ohrozené zdravie alebo život. Veková skladba detí bola od 0 do 1 roku veku. Po dovŕšení prvého roku deti odchádzali do vlastných rodín, tých bola väčšina, do náhradných rodín, do detských domovov alebo do zdravotných sociálnych zariadení.

1. mája 1960 bol menovaný za nového riaditeľa dojčenského ústavu MUDr. A.Jelínek a od 1. novembra 1961 MUDr. Ružena Ďurišová. Kapacita dojčenského ústavu ostala 43 detí. Činnosti spojené s personalistikou a ekonomickým zabezpečením prevádzky dojčenského ústavu, ako aj evidenciu pohľadávok zo strany rodičov umiestnených detí zabezpečovali pracovníci OÚNZ.

Od 1. marca 1973 bola budova majetkom OÚNZ, ktorému ju bezplatne daroval Miestny národný výbor vo Valaskej, vrátane pozemku.

Nakoľko do zariadenia boli vo väčšine prípadov umiestňované deti priamo z pôrodnice, bolo treba zmeniť zloženie a kvalifikáciu pracovníkov. Postupne boli sanitárky nahradené detskými sestrami. Pracovný kolektív sa stabilizoval a tvorili ho vrchná sestra, 15 detských sestier, jedna rehabilitačná sestra, správkyňa, 2 upratovačky, jedna kuchárka, práčka, šička, kurička a jedna sociálna sestra, ktorá štyri hodiny denne spracovávala sociálnu agendu a štyri hodiny pracovala ako detská sestra na oddelení.

Na začiatku kalendárneho roku bola každej sestre pridelená téma, ktorú mala spracovať a určený termín kedy ju prednesie kolegyniam. Touto formou sa vzájomne obohacovali a rozširovali si svoje poznatky a skúsenosti najmä z oblasti zdravotníctva.

Spolupráca žien nekončila po uplynutí pracovnej doby. Schádzali sa pri rôznych poduja- tiach, navštevovali divadelné predstavenia, zúčastňovali sa brigád. Samozrejmosťou boli oslavy príchodu nového člena rodiny, či to už bolo dieťa alebo nový pracovník. V neposled- nom rade sa oslavovali životné jubileá a odchody zamestnancov zo zamestnania. Všetky tieto akcie pomáhali vytvárať dobré vzťahy na pracovisku.

Vnútorne bol ústav diferencovaný na dve skupiny, podľa veku detí, a to pre deti do 6-tich mesiacov a od 6-tich mesiacov do jedného roku veku. V prvej skupine sa zabezpečovali základné životné potreby. V druhej skupine sa už kládol dôraz aj na výchovnú starostlivosť. O deťoch sa viedli záznamy: Neuropsychický vývoj dieťaťa. Každá sestra mala pridelené dieťa a mesačne vyhodnocovala jeho neuropsychický a celkový vývoj. Pri postihnutých deťoch sa činnosť ešte rozšírila o rehabilitačné cvičenia.

V tomto období sa deti po dosiahnutí jedného roku veku buď vracali priamo do rodín, alebo boli premiestňované do Detského domova v Jesenskom. Realizovali sa aj osvojenia, a to v prípade, že rodičia neprejavili o dieťa záujem jeden rok. Výnimkou boli postihnuté deti, nachádzajúce sa v zariadení. Tieto deti však bolo možné umiestniť na žiadosť Dojčenského ústavu len po dovŕšení tretieho roku do Ústavov sociálnej starostlivosti.

Zaujímavým postrehom z tohoto obdobia v porovnaní s dnešným dňom je, že rodičia mali v minulosti väčší záujem o svoje deti ako dnes, čo sa prejavovalo, podľa výpovedí starších pracovníčok ústavu tým, že vtedy boli návštevy detí oveľa častejšie v porovnaní s dneškom. Taktiež v posledných rokoch sociálne indikácie vysoko prevyšujú zdravotné, pričom výrazne narastá počet detí rómskeho pôvodu.

Súčasnosť Detského domova vo Valaskej

V súčasnom období deti do Detského domova je možné prijať iba na základe právoplatného rozhodnutia súdu o nariadení ústavnej výchovy alebo rozhodnutia o okamžitom umiestnení dieťaťa do starostlivosti nahrádzajúcej starostlivosť rodičov dovtedy, kým nerozhodne súd. Nie je možné prijať dieťa do detského domova na základe žiadosti rodičov alebo žiadosti dieťaťa, čím sú chránené práva a právom chránené záujmy dieťaťa.

V súčasnosti je kapacita detí v zariadení 43 miest. Ich počet sa pohybuje z dôvodu odchodu detí do náhradnej rodiny, späť do vlastných rodín alebo príchodu nových detí. V Detskom domove sa priemerne nachádza 42 detí vo veku od siedmych dní do siedmich rokov veku, z toho osem detí sa nachádza v náhradných rodinách, kde čakajú na rozhodnutie súdu o ich zverení do náhradnej rodinnej starostlivosti.

Tieto deti sú rozdelené do troch oddelení. V prvom oddelení sú deti do jedného roka. V druhom oddelení sú deti dvojročné, deti s ľahkým a stredným mentálnym postihom a deti ťažko postihnuté ležiace, ktoré neustále poškodzujú sami seba. Sú evidované v poradovníku do ústavov sociálnej starostlivosti. V treťom oddelení sú deti vo veku od jedného do šiestich rokov. Medzi nimi sa nachádzajú deti zdravé, s ľahkou mentálnou retardáciou a strednou mentálnou retardáciou.

Pedagogicko-výchovnú a zdravotnú opateru zabezpečuje 21 pracovníkov (vrchná sestra, sociálna pracovníčka, 17 detských sestier a dve vychovávateľky).

Zdravotná opatera maloletých detí je v kompetencii vrchnej sestry, ktorá zabezpečuje hlavne styk s detským lekárom, neurológom a psychológom. V spolupráci so sociálnou pracovníčkou zabezpečuje taktiež špeciálne vyšetrenia, resp. konzultácie týkajúce sa mentálneho vývoja niektorých detí. Počet zamestnancov sa stabilizoval na 32. Prevádzku detského domova zabezpečuje 10 pracovníkov (ekonómka, hospodárka, kurič-údržbár, 2 kuchárky, 2 upratovačky, 2 práčky a šička pracujúca na polovičný pracovný úväzok). Kolektív uzatvára riaditeľka detského domova.

Zrušením vekového ohraničenia pre deti umiestnené v detskom domove sa Detský domov dostane do tak zložitej situácie v akej ešte detský domov nebol od svojho vzniku. Vo všeobecne známej neutešenej hospodárskej situácii štátu, ktorý nemá na dotačnú politiku potrebné zdroje, je postupne potrebné prebudovať bývalý dojčenský ústav, ktorý zabezpečoval sociálnu a zdravotnú starostlivosť deťom vo veku od 0 do 1 roku, na detský domov zabezpečujúci starostlivosť o deti vo veku od 0 do 25 rokov. To pre nás značí doslovne ústav postupne prebudovať pre potreby starších detí, podstatne zmeniť prevažne zdravotne orientovanú starostlivosť o deti na pedagogicko-výchovnú, čo prinesie zásadné zmeny v zložení pracovného kolektívu alebo jeho rekvalifikáciu.

Už v roku 1999 v Detskom domove previedli rad rekonštrukčných stavebných úprav, ktoré zabezpečili najnevyhnutnejšie podmienky pre opateru starších detí. Z príspevkov darcov a sponzorov, a taktiež s prispením nadriadeného orgánu, sa podarilo vypracovať projektovú dokumentáciu pre rozsiahlejšie stavebné úpravy, ktoré zabezpečia nevyhnutný komfort všetkým deťom umiestneným v detskom domove bez rozdielu veku.

Projekt rozvoja detského domova

V tejto kapitole sa nebude dať podrobne vylíčiť celá koncepciu rozvoja detského domova v budúcnosti, nakoľko táto je obsiahla a bude aktualizovaná v priebehu jej zavádzania do života detského domova. V krátkosti budú opísané ciele do budúcnosti, ktoré vytvoria z detského domova jednu veľkú rodinu, na ktorú bude každý rád spomínať a do ktorej sa každý bude rád vracať.

Vieme, že materské zaobchádzanie, podmienené faktickým materstvom s celou bohatou emociálnou základňou a spôsobom života v rodine, nie je nikdy možné v ústave nahradiť. Sú však presvedčení, že je možné, do istej miery, ho účinne zastúpiť dokonalou profesionalitou. V priebehu dospievania detí budú klásť dôraz na to, aby všetkým išlo hlavne o napodobenie materského prístupu v umelých podmienkach kolektívnej výchovy, o povýšenie strohej ošetrovateľskej a výchovno-pedagogickej techniky na premyslené, možno povedať až oduševnené zaobchádzanie s dieťaťom.

Koncepcia rozvoja detského domova vychádza z myšlienok, že každé dieťa je už od svojho narodenia neopakovateľná individualita.

Preto aby sa mohlo dieťa úspešne rozvíjať, je potrebné aby mu bolo porozumené, aby jeho signály boli zachytené a opätované, aby starostlivosť oň nebola jednostrannou manipuláciou, ale obojstrannou interakciou.

Projekt rozvoja v oblasti starostlivosti o deti

Už samotný pojem náhradná rodinná výchova naznačuje, že v detských domovoch treba utvárať takú atmosféru a taký vzťah medzi deťmi, vychovávateľmi a ostatnými zamestnancami, aby sa utvorili podmienky, ktoré by umožňovali harmonický rozvoj dieťaťa odkázaného na život mimo vlastnej rodiny. V spolupráci vychovávateľa s učiteľom, lekárom, psychológom alebo vedúcim záujmového krúžku možno pozitívne vplývať na telesné a duševné zdravie dieťaťa. To je prvá a základná podmienka činorodej práce dieťaťa v rôznych aktivitách, v ktorých si rozvíja svoje zmysly, osvojuje si nové poznatky, skúsenosti a návyky. Cieľavedomým pedagogickým pôsobením a zapájaním detí do výberových aktivít primeraných veku a stupňu vývinu si dieťa pestuje vôľu a rozvíja cit, čo je základom ďalšej sebavý- chovy, sebavzdelávania, ale aj vplývania na ostatných členov výchovnej skupiny. Úspešné plnenie úloh závisí od voľby výchovných metód, foriem a prostriedkov vo výchovnej práci v detských domovoch. Popri pozitívnom príklade, povzbudzovaní a dôvere majú významné miesto a opodstatnenie praktické cvičenia, lebo najviac pôsobia na sebavýchovu, na pestovanie citu pre povinnosť, zodpovednosť, vzťahu a úcty k ľuďom, k duchovným a hmotným spoločenským hodnotám.

Model detského domova rodinného typu

Cieľom snaženia pracovníkov detského domova je teda poskytnúť deťom maximum takých podmienok a vzťahov, ktoré mu nahradia stratenú rodinu. Uspokojiť tieto náročné požiadavky vidia reálne vo vytvorení detského domova rodinného typu. Túto formu poskytovania náhradnej rodinnej starostlivosti si zvolili preto, lebo najviac zodpovedá predstavám o zabezpečení a výchove detí, ako aj ich príprave na samostatný život. Široká rekonštrukcia, ktorou detský domov prejde v blízkej budúcnosti môže, vytvoriť pri dostatočnom financovaní všetky podmienky na vybudovanie detského domova rodinného typu.

Samozrejme, že sa budú snažiť zabezpečiť pre deti profesionálnych rodičov a podľa možnosti vytvárať profesionálne rodiny. Dôraz však bude kladený na detský domov rodinného typu, nakoľko podľa ich skúseností nie je možné zabezpečiť náhradnú rodinnú starostlivosť všetkým deťom v profesionálnych rodinách.

Model detského domova rodinného typu, ktorý majú komplexne rozpracovaný, pred- pokladá vytvorenie samostatných buniek pre skupinu detí s vlastným sociálnym zariadením, kuchynkou a odkladacím priestorom. Každej skupine detí budú pridelení stáli výchovní pracovníci, úlohou ktorých bude deti nielen vychovávať, ale aj viesť k samostatnosti. Zamedzia rotácii výchovných pracovníkov, ktorá síce v dnešných podmienkach je nutným zlom, jej odstránením v budúcnosti však vytvoria tesnejšie vzťahy medzi deťmi navzájom a taktiež medzi deťmi a personálom. Nakoľko v detskom domove majú deti viac alebo menej mentálne postihnuté, vytváranie skupín bude zohľadňovať integráciu postihnutých detí do relatívne zdravého kolektívu. Kritériá zostavovania skupín sú taktiež predmetom vypracovaného projektu.

Úlohy, ktoré v blízkej budúcnosti čakajú sú náročné na každého pracovníka detského domova. Pevne však veria, že sa im ich podarí naplniť spoločnými silami a za pomoci štátnych dotácií a sponzorov v prospech opustených detí žijúcich v detskom domove.

Prevažná väčšina detí prichádza do detského domova z rodinného prostredia s narušeným zdravím, s nízkou úrovňou vôľových vlastností a elementárnych hygienických návykov. Každé dieťa má však právo na šťastie, neexistujú deti zlé, ale len deti nešťastné a opustené, ktoré potrebujú pomoc.

Budúcnosť detského domova všetci jeho pracovníci cítia v napĺňaní myšlienky jedného z prvých humanistov - praktikov, ktorý položil základy novodobého systému starostlivosti o opustené deti.

I keď dieťaťu chýba otec a matka - morálne a fyzicky, v jeho výchove však nesmie chýbať otcovská a materinská myseľ. Tú treba zabezpečovať úzkym vzťahom medzi vychovávateľom a deťmi, jeho ľudskou, citlivou a láskavou každodennou účasťou na ich živote, a to bez ohľadu na ich zanedbanosť a úbohosť.

Záver

Cieľ tejto práce bola úloha spracovať históriu a súčasnosť starostlivosti o opustené deti a na genéze bývalého Dojčenského ústavu vo Valaskej poukázať na procesy, ktoré prebiehali v opatrovníctve o opustené deti od vzniku dojčenského ústavu až po jeho transformáciu na detský domov a detský domov rodinného typu. Taktiež bolo poukázané na procesy, ktoré prebiehali v spoločnosti a ich vplyv na ústavné opatrovníctvo opustených detí, prínosy, ale aj nedostatky, ktoré priniesla zmena spoločenského a politického systému.

Okrem vyložene historických faktov, ktoré práca obsahuje, bola v krátkosti opísaná aj koncepcia ďalšieho rozvoja detského domova.

POUŽITÁ LITERATÚRA

Materiál, ktorý som použila nabola žiadna encyklopédia, ale moja maminka ktorá je riaditeľka dedského domova vo Valaskej. Za pomoc jej veľmi ďakujem.