FUNKCIE VOĽNÉHO ČASU
Niektorí autori vymedzujú tri, iní i viac funkcií:
- Čáp určil tri základné funkcie – odpočinok, zábava, rozvoj osobnosti
- Holinová uvádza štyri základné funkcie – reprodukcia pracovnej sily, všestranný rozvoj osobnosti, uspokojovanie životných potrieb a plnenie spoločenských úloh
- Masarik a kol. vymedzil :
1, aktívny oddych: rekreačná činnosť, relaxácia a regenerácia duševných a telesných síl, kompenzácia pracovného zaťaženia v škole
2, rozvoj a formovanie schopností, nadania, talentu – zabezpečenie mnohostrannej kultivácie osobnosti
3, sebarealizácia v oblasti potrieb a záujmov
4, socializácia: osvojovanie sociálnych spôsobilostí, komunikácie a návykov, kompenzácia nedostatkov sociálneho a rodinného prostredia
5, prevencia voči negatívnym prejavom správania - Kratochvílová odporúča rešpektovať a realizovať predovšetkým:
1) zdravotno-hygienickú funkciu
2) formatívno výchovnú funkciu
3) sebarealizačnú funkciu
4) socializačnú funkciu
5) preventívnu
Napriek tomu, že výpočet a charakteristika funkcií nie je jednotná, uvádzané funkcie sledujú jediný cieľ, z ktorého vyplývajú čiastkové úlohy zamerané na kultiváciu osobnosti.
Pri práci s deťmi a mládežou odporúčame používať nasledovné funkcie:
Výchovno–vzdelávacia funkcia - voľný čas je relatívne dostupný priestor pre výchovu a vzdelávanie, predstavuje príležitosť pre získanie množstva informácií zo všetkých oblastí spoločenského života, kultúry, vedy, techniky, prostredníctvom médií odbornej literatúry a účasti na voľnočasových aktivitách a podujatiach. Proces vzdelávania môžeme realizovať formou skupinovej práce, tiež individuálne prostredníctvom konzultácií, poradenskej činnosti, individuálnej prípravy na súťaže, olympiády, stredoškolskú odbornú činnosť. Obsah a zameranie výchovného pôsobenia by mali rešpektovať potreby a záujmy jednotlivcov i výchovných skupín, potreby spoločnosti i prognostické programy.
Rekreačno-relaxačná funkcia pri formovaní osobnosti musíme mať na zreteli i psychohygienické zásady a zásady pre udržanie fyzického zdravia. So zreteľom na odstránenie pracovného vypätia, stresovej záťaže v škole, či na pracovisku je potrebné do denného programu vhodne zaraďovať relaxačné cvičenia, rekreačný pobyt na čerstvom vzduchu, vychádzky, výlety, v prípade potreby i rehabilitačné cvičenia. Telovýchovne, športové i turistické činnosti kompenzujú pomerne dlhé sedenie na vyučovaní a sú pre zdravý vývin detí a mládeže nepostrádateľné. Dieťa okrem organizovanej činnosti potrebuje i neorganizované spontánne aktivity v spoločnosti svojich súrodencov, či rovesníkov, alebo čas na individuálny oddych, čítanie, či počúvanie hudby.
Sociálna funkcia - socializácia je proces, v rámci ktorého sa jednotlivec adaptuje do sociálneho prostredia, poznáme ho, kooperuje s nim, a stáva sa jeho súčasťou. Človek je bytosťou bio-psychosociálnou, preto potrebuje žiť v rôznych formálnych i neformálnych skupinách. Jednotlivé typy výchovno-vzdelávacích zariadení plnia sociálnu funkciu rôznym spôsobom a v rôznej miere. Deti si osvojujú formy spoločenského správanie, primeranú sociálnu komunikáciu, formujú sa vzťahy na rôznej úrovni, usilujú sa o včlenenie do sociálnej komunity. Osobitný význam má pre deti z malopodnetného prostredia a z rodín, ktoré žijú na úrovni sociálnej odkázanosti. Pedagóg má možnosť eliminovať nedostatky rodinného prostredia, ponúkať aktivity, kde by všetky deti mohli prezentovať svoje schopnosti, zručnosti i úspechy do takej miery, aby získali primeraný sociálny status.
Sebarealizačná funkcia – Záujmová činnosť vo voľnom čase umožňuje vo väčšej, či menšej miere uspokojovať potreby, záujmy ale aj sebarealizáciu. Želateľné sebauplatnenie obsahuje niekoľko aspektov – sebapoznávanie, sebaformovanie, autoregulácia, autokultivácia, s osobitným zreteľom na náročnosť pri plánovaní s prihliadnutím na hornú hranicu možností. Aktivity slúžia osobnosti k vytváraniu vnútornej harmónie v súlade s harmóniou vonkajšieho prostredia.
Preventívna funkcia – okrem priameho výchovného pôsobenia čoraz častejšie ovplyvňujú deti a mládež sociálno - patologické javy. V snahe znížiť ich účinnosť v pedagogickej praxi sa rozpracovávajú rôzne programy prevencie, ktoré sa tradične chápu v troch rovinách:
- Primárna prevencia, ktorá je určená celej populácii, je zameraná na skúmanie príčin drogovej závislosti a s ňou spojenej kriminality, i dôsledkom týchto javov. Keďže má veľa spoločného s poruchami socializácie považujeme za významné ovplyvňovanie jedincov prostredníctvom efektívnej výchovnej skupiny, racionálneho využívania voľného času, záujmovej činnosti
- Sekundárna prevencia je zameraná na rizikové skupiny a jednotlivcov, u ktorých sa predpokladá, že sa stanú nositeľmi protispoločenskej činnosti
- Terciálna prevencia predstavuje liečenie, prípadne proces resocializácie s cieľom zabrániť recidíve. Prevencia je zameraná na sociálne prostredie, na odstránenie príčin nevhodného správania
Z hľadiska pedagogiky voľného času má mimoriadny význam primárna prevencia. Dobrou organizáciou spontánnych i vopred pripravovaných aktivít vyplývajúcich z projektov môžeme zabrániť prvému kontaktu s drogou, prejavmi sociálneho i antisociálneho správania.
