Úvod 

Grécke dejiny sú už neodmysliteľné spojené s vojnami, dobývaním nových území, Homérovými eposmi, prepletené mytológiou i myšlienkovými koncepciami filozofov. Prvýkrát sa tak uplatnili nové názory na svet, na morálku, otázku dobrého života i na spôsob ako vychovávať zdravých a zdatných jedincov nielen v telesnej ale aj duševnej oblasti. Položili sa základy všetkých vied, metód ich poznávania a rozvíjania. 

Vo vesmíre vládli životné sily ohňa, zeme, vzduchu, vody, ktoré sa rozličným spôsobom spájali a prejavovali aj v charaktere človeka.  
 

1. Výchova a školstvo v starovekom Grécku 

V Homérovskom období (1 100 – 800 pred Kr.) sa  odlišnosťou vo výchovných metódach a názoroch na človeka prejavovali mestské štáty Sparta a Atény. Keďže vznikli v rôznych geografických a ekonomicko-politických podmienkach výchova mládeže zodpovedala ich štátnym zámerom.

1.1 Sparta 
  
Močaristé a neúrodné územie Sparty predurčilo jej hlavnú politiku, ktorá sa niesla v znamení zotročovania a obsadzovania susedných krajín. Prvoradou úlohou spoločnosti bolo vychovať tvrdého vojaka v rodinách i osobitných úradoch. Tomuto cieľu podriaďovali celý systém výchovy, už pri narodení selektovali zdravých chlapcov, ktorí boli vo veku siedmych rokov odňatí z rodín a odchádzali do táborov. Učili sa vojenskému umeniu a životu, chodili bosí, v mene vojenského výcviku znášali hlad, smäd, mráz i páľavu, pretože to bola jediná cesta ako vychovať odvážneho mládenca ochotného umrieť v boji. Emócie zostali stranou, plač či prejavy únavy, ľútosti sa nezhodovali s obrazom ideálneho vojaka.

Vojenskej výchovy a vzdelaniu sa pritom dostalo len kráľovským synom a deťom vplyvných rodín. Ujala sa teória podľa ktorej sa vlastnosti bojovníka nedali získať výchovou, pretože sa dedili a jedine udatný predok bol zárukou odvážnosti a majetkového bohatstva aj jeho ďalších generácií. Každý dobrý vojak sa mohol uchádzať aj o post v politike, učiteľ, ktorý ho pripravoval ho mal viesť k technickým zručnostiam, sprostredkovať mu vedomosti, ktoré dokázal žiak – vojak uplatniť na bojisku. Prínos učiteľa vo výchove v tomto období ešte nedocenili, pretože formovanie charakterov mládeže – budúcich vojakov sa odohrávalo a upevňovalo v bojových hrách, kryptách a vojnách.


1.2 Atény 

Atény vďaka výhodnej prímorskej polohe úrodnejšej pôde rýchlo napredovali v poľnohospodárstve, remeselnej výrobe i obchode, čo sa priaznivo prejavilo i v spoločenských pomeroch. Sociálna štruktúra Atén, ich rozvíjajúce sa hospodárstvo, reformy volebného práva i politická situácia si vyžadovali, aby sa vo výchove zdôrazňoval princíp „kalokagatie“- harmonickej výchovy smerujúcej ku kráse tela a duše, ktorá sa však vzťahovala len na slobodných občanov.

Postupne sa zakladali a rozširovali súkromne školy, do ktorých mali prístup aj deti pochádzajúce z nižších spoločenských vrstiev. Chlapci padlých vojakov mali umožnené bezplatné vzdelanie, kde sa prihliadalo na znalosť čítania, písania či plávania. Neskoršie nariadenia štátu uložili povinnosť navštevovať školu pre deti od siedmych rokov, aby im bolo poskytnuté elementárne, gymnastické a múzické vzdelanie.

V gramatických školách sa chlapci učili čítať, písať, počítať, kresliť, počítať, základy gramatiky gréčtiny. Vo veku 7 až 14 rokov navštevovali súčasne aj školu gitaristov, kde si upevnili svoje znalosti a zručnosti zo spevu, recitácie, tanca či ovládania hudobného nástroja. Priestor venovali učitelia aj poznatkom z dejepisu, zemepisu, mytológii, spoločenského správania a politiky. Telá si zdokonaľovali na ihriskách, kde strávili polovicu školského vyučovania. Vo veku 13 rokov boli schopní v palestre (zápasnícka škola) sa venovať behu, vzpieraniu, skokom, hádzaniu diskom, plávaniu...