Gymnazióny boli určené len pre bohatších chlapcov, pretože sa vyučovanie sa spoplatnilo. Chlapcom sa dostalo aj vedomostí z oblasti politiky, filozofie, rečníctva a literatúry. Po ukončení štúdia (vo veku 18 –tich rokov) boli absolventi pripravení na prácu v štátnom aparáte. Mohli sa ešte vzdelávať prostredníctvom efébii, kde sa ich poznatky ešte rozšírili a vo veku 20 rokov sa z nich stali plnoprávni občania.

Naproti tomu výchova dievčat ostávala v rodinách, mali sa naučiť viesť domácnosť, ručné práce, spievať, zriedkavo sa učili čítať a písať. Museli sa zmieriť s úlohou dobrej matky a poslušnej manželky.

Výchova mládeže – chlapcov v tomto období si za cieľ vytýčila pripraviť chlapcov na verejný život, ktorý vyžadoval vzdelaných, mravných a fyzicky zdatných jedincov, občanov a vlastencov, znalých všetky oblasti umenia a kultúry. Bol to kult sily osobnosti, cieľavedomých vodcov ale aj utláčateľov otrokov, pretože im upierali ich základné ľudské práva. 

 
2. Výchova v znamení filozofov 
 
Už v 5 storočí pred Kr. vďaka rozvoju hospodárskeho, politického a kultúrneho života čoraz viac filozofov poukazuje na svet človeka, jeho život, pôvod, budúcnosť, poznávanie a odkrývanie aj temných stránok jeho osobnosti.

Demokritos -  riadil sa  materialistickým vysvetlením sveta. Výchova podľa neho môže pretvoriť človeka, vo svojich úvahách o správnej výchove uplatňoval aj poznatky a metódy z logiky, psychológie, umenovedy, jazykovedy, matematiky, fyziky a kozmológie.  

Sofisti – tvorili ich mudrci, vzdelaní a potulní učitelia a rečníci, ktorí predstavovali osvedčený recept ako dobre žiť. Svoje schopnosti využili aj pri výuke politiky, rečníctva, vedeckej gramatiky, aritmetiky, didaktickej poézie, zaviedli hru na zložitejšie hudobné nástroje, dialektiku, logiku, jemnejšiu telovýchovu. Obhajovali vedecké názory a poznávanie sveta na základe zmyslov, bojovali proti božstvám, argumentovali, že sú len výplodom fantázie človeka. Pravdu však bolo potrebné hľadať inde, vo vedeckom poznávaní javov a vecí okolo nás. Výchovným ideálom bol všestranne vzdelaný, encyklopedický rečník, preto učili mládež, čo bolo pre ich život potrebné.

Sokrates – kritizoval sofistov, ale v mnohom sa s ich názormi stotožňoval. Rozumovú výchovu staval do mravnej oblasti. Zdôrazňoval potrebu poznať dobro, a ten kto nekoná dobro, podľa Sokrata, nerobí tak úmyselne, ale len z nedostatku poučenia o dobre. Jeho základnou tézou sa stal princíp: „poznaj seba samého“. Odtiaľ pramení aj induktívna a heuristická metóda ako opak receptívnej a dogmatickej metódy. Nedostatkom jeho výchovnej koncepcie je, že sa stala viac teoretickou a menej sa realizovala, talent a cvik žiaka sofisti podceňovali.

Platón – obhajoval aténsku aristokraciu, vo svojich spisoch rozdelil obyvateľstvo do troch skupín: filozofi, bojovníci a remeselníci, poľnohospodári a otroci, ktorým prislúcha špecifická výchova. Rodičia by sa mali starať o deti do troch rokov, až do veku siedmych rokov sa mali spoločne dievčatá a chlapci vychovávať v chrámoch. Čas mali tráviť spievaním, tancovaním, hraním sa, otužovaním. Platón tak navrhol typ budúcej materskej škôlky. Neskôr mali deti navštevovať elementárnu školu. Získané poznatky si mohli rozšíriť o nové vedomosti z oblasti matematiky, astronómie a geometrie na strednej škole. Efébia mali dievčatá a chlapcov telesne i vojensky pripraviť. Po ukončení tohto typu štúdia mali žiaci pokračovať vo filozofii, hudbe, matematike, astronómii čím sa mohli uchádzať o miesto vo verejnom živote. Vzdelanie malo pokračovať do veku 30 – 35 rokov.

Deti roľníkov smeli získať základne vzdelanie, otroci sa mali vychovávať počas práce.

Navrhovaná koncepcia spájala v sebe prvky aténskej i sparťanskej výchovy v podobe harmonického telesného a duševného rozvoja jedinca a preferovaním hudby na charakter bojovníka, ale aj programom rovnocennej výchovy a vzdelania dievčat.

Platón venoval pozornosť aj prenatálnemu vývoju jedinca, taktiež sa pokúšal zvýšiť náročnosť matematiky a filozofie. Za hlavný predmet filozofie určil dialektiku, v ktorej videl nástroj ako vniknúť do sveta ideí a vyznať sa v ňom. 

Aristoteles – venoval sa užitočnému štúdiu prírodných vied – najmä biológii, botanike, medicíny. Úspešne zmodernizoval obsah a spôsob štúdia na svojom Lýceu, ktoré vytvoril z gymnázia spojeného s chrámom Apolóna Lýkeia. Ako Platónov žiak Aristoteles zotrval v presvedčení o otrokárskej ideológii. Otroctvo pokladal za prirodzené, vecné, rovnako preferoval menejcennosť žien. Aristotelova filozofia sa stal materialisticko – dialektickou, pretože za základ poznania považuje zmyslové vnímanie a uprednostnenie „nehmotnej formy“, z ktorej je vytvorený na základe pôsobenia Boha celý svet – všetky jeho vecné prejavy.