Úvod

Grécke dejiny sú už neodmysliteľné spojené s vojnami, dobývaním nových území, Homérovými eposmi, prepletené mytológiou i myšlienkovými koncepciami filozofov. Prvýkrát sa tak uplatnili nové názory na svet, na morálku, otázku dobrého života i na spôsob ako vychovávať zdravých a zdatných jedincov nielen v telesnej ale aj duševnej oblasti. Položili sa základy všetkých vied, metód ich poznávania a rozvíjania.

Vo vesmíre vládli životné sily ohňa, zeme, vzduchu, vody, ktoré sa rozličným spôsobom spájali a prejavovali aj v charaktere človeka.

1. Výchova a školstvo v starovekom Grécku

V Homérovskom období (1 100 – 800 pred Kr.) sa odlišnosťou vo výchovných metódach a názoroch na človeka prejavovali mestské štáty Sparta a Atény. Keďže vznikli v rôznych geografických a ekonomicko-politických podmienkach výchova mládeže zodpovedala ich štátnym zámerom.

1.1 Sparta

Močaristé a neúrodné územie Sparty predurčilo jej hlavnú politiku, ktorá sa niesla v znamení zotročovania a obsadzovania susedných krajín. Prvoradou úlohou spoločnosti bolo vychovať tvrdého vojaka v rodinách i osobitných úradoch. Tomuto cieľu podriaďovali celý systém výchovy, už pri narodení selektovali zdravých chlapcov, ktorí boli vo veku siedmych rokov odňatí z rodín a odchádzali do táborov. Učili sa vojenskému umeniu a životu, chodili bosí, v mene vojenského výcviku znášali hlad, smäd, mráz i páľavu, pretože to bola jediná cesta ako vychovať odvážneho mládenca ochotného umrieť v boji. Emócie zostali stranou, plač či prejavy únavy, ľútosti sa nezhodovali s obrazom ideálneho vojaka.

Vojenskej výchovy a vzdelaniu sa pritom dostalo len kráľovským synom a deťom vplyvných rodín. Ujala sa teória podľa ktorej sa vlastnosti bojovníka nedali získať výchovou, pretože sa dedili a jedine udatný predok bol zárukou odvážnosti a majetkového bohatstva aj jeho ďalších generácií. Každý dobrý vojak sa mohol uchádzať aj o post v politike, učiteľ, ktorý ho pripravoval ho mal viesť k technickým zručnostiam, sprostredkovať mu vedomosti, ktoré dokázal žiak – vojak uplatniť na bojisku. Prínos učiteľa vo výchove v tomto období ešte nedocenili, pretože formovanie charakterov mládeže – budúcich vojakov sa odohrávalo a upevňovalo v bojových hrách, kryptách a vojnách.

1.2 Atény

Atény vďaka výhodnej prímorskej polohe úrodnejšej pôde rýchlo napredovali v poľnohospodárstve, remeselnej výrobe i obchode, čo sa priaznivo prejavilo i v spoločenských pomeroch. Sociálna štruktúra Atén, ich rozvíjajúce sa hospodárstvo, reformy volebného práva i politická situácia si vyžadovali, aby sa vo výchove zdôrazňoval princíp „kalokagatie“- harmonickej výchovy smerujúcej ku kráse tela a duše, ktorá sa však vzťahovala len na slobodných občanov.

Postupne sa zakladali a rozširovali súkromne školy, do ktorých mali prístup aj deti pochádzajúce z nižších spoločenských vrstiev. Chlapci padlých vojakov mali umožnené bezplatné vzdelanie, kde sa prihliadalo na znalosť čítania, písania či plávania. Neskoršie nariadenia štátu uložili povinnosť navštevovať školu pre deti od siedmych rokov, aby im bolo poskytnuté elementárne, gymnastické a múzické vzdelanie.

V gramatických školách sa chlapci učili čítať, písať, počítať, kresliť, počítať, základy gramatiky gréčtiny. Vo veku 7 až 14 rokov navštevovali súčasne aj školu gitaristov, kde si upevnili svoje znalosti a zručnosti zo spevu, recitácie, tanca či ovládania hudobného nástroja. Priestor venovali učitelia aj poznatkom z dejepisu, zemepisu, mytológii, spoločenského správania a politiky. Telá si zdokonaľovali na ihriskách, kde strávili polovicu školského vyučovania. Vo veku 13 rokov boli schopní v palestre (zápasnícka škola) sa venovať behu, vzpieraniu, skokom, hádzaniu diskom, plávaniu...
Gymnazióny boli určené len pre bohatších chlapcov, pretože sa vyučovanie sa spoplatnilo. Chlapcom sa dostalo aj vedomostí z oblasti politiky, filozofie, rečníctva a literatúry. Po ukončení štúdia (vo veku 18 –tich rokov) boli absolventi pripravení na prácu v štátnom aparáte. Mohli sa ešte vzdelávať prostredníctvom efébii, kde sa ich poznatky ešte rozšírili a vo veku 20 rokov sa z nich stali plnoprávni občania.

Naproti tomu výchova dievčat ostávala v rodinách, mali sa naučiť viesť domácnosť, ručné práce, spievať, zriedkavo sa učili čítať a písať. Museli sa zmieriť s úlohou dobrej matky a poslušnej manželky.

Výchova mládeže – chlapcov v tomto období si za cieľ vytýčila pripraviť chlapcov na verejný život, ktorý vyžadoval vzdelaných, mravných a fyzicky zdatných jedincov, občanov a vlastencov, znalých všetky oblasti umenia a kultúry. Bol to kult sily osobnosti, cieľavedomých vodcov ale aj utláčateľov otrokov, pretože im upierali ich základné ľudské práva.

2. Výchova v znamení filozofov

Už v 5 storočí pred Kr. vďaka rozvoju hospodárskeho, politického a kultúrneho života čoraz viac filozofov poukazuje na svet človeka, jeho život, pôvod, budúcnosť, poznávanie a odkrývanie aj temných stránok jeho osobnosti.

Demokritos - riadil sa materialistickým vysvetlením sveta. Výchova podľa neho môže pretvoriť človeka, vo svojich úvahách o správnej výchove uplatňoval aj poznatky a metódy z logiky, psychológie, umenovedy, jazykovedy, matematiky, fyziky a kozmológie.

Sofisti – tvorili ich mudrci, vzdelaní a potulní učitelia a rečníci, ktorí predstavovali osvedčený recept ako dobre žiť. Svoje schopnosti využili aj pri výuke politiky, rečníctva, vedeckej gramatiky, aritmetiky, didaktickej poézie, zaviedli hru na zložitejšie hudobné nástroje, dialektiku, logiku, jemnejšiu telovýchovu. Obhajovali vedecké názory a poznávanie sveta na základe zmyslov, bojovali proti božstvám, argumentovali, že sú len výplodom fantázie človeka. Pravdu však bolo potrebné hľadať inde, vo vedeckom poznávaní javov a vecí okolo nás. Výchovným ideálom bol všestranne vzdelaný, encyklopedický rečník, preto učili mládež, čo bolo pre ich život potrebné.

Sokrates – kritizoval sofistov, ale v mnohom sa s ich názormi stotožňoval. Rozumovú výchovu staval do mravnej oblasti. Zdôrazňoval potrebu poznať dobro, a ten kto nekoná dobro, podľa Sokrata, nerobí tak úmyselne, ale len z nedostatku poučenia o dobre. Jeho základnou tézou sa stal princíp: „poznaj seba samého“. Odtiaľ pramení aj induktívna a heuristická metóda ako opak receptívnej a dogmatickej metódy. Nedostatkom jeho výchovnej koncepcie je, že sa stala viac teoretickou a menej sa realizovala, talent a cvik žiaka sofisti podceňovali.

Platón – obhajoval aténsku aristokraciu, vo svojich spisoch rozdelil obyvateľstvo do troch skupín: filozofi, bojovníci a remeselníci, poľnohospodári a otroci, ktorým prislúcha špecifická výchova. Rodičia by sa mali starať o deti do troch rokov, až do veku siedmych rokov sa mali spoločne dievčatá a chlapci vychovávať v chrámoch. Čas mali tráviť spievaním, tancovaním, hraním sa, otužovaním. Platón tak navrhol typ budúcej materskej škôlky. Neskôr mali deti navštevovať elementárnu školu. Získané poznatky si mohli rozšíriť o nové vedomosti z oblasti matematiky, astronómie a geometrie na strednej škole. Efébia mali dievčatá a chlapcov telesne i vojensky pripraviť. Po ukončení tohto typu štúdia mali žiaci pokračovať vo filozofii, hudbe, matematike, astronómii čím sa mohli uchádzať o miesto vo verejnom živote. Vzdelanie malo pokračovať do veku 30 – 35 rokov.

Deti roľníkov smeli získať základne vzdelanie, otroci sa mali vychovávať počas práce.

Navrhovaná koncepcia spájala v sebe prvky aténskej i sparťanskej výchovy v podobe harmonického telesného a duševného rozvoja jedinca a preferovaním hudby na charakter bojovníka, ale aj programom rovnocennej výchovy a vzdelania dievčat.

Platón venoval pozornosť aj prenatálnemu vývoju jedinca, taktiež sa pokúšal zvýšiť náročnosť matematiky a filozofie. Za hlavný predmet filozofie určil dialektiku, v ktorej videl nástroj ako vniknúť do sveta ideí a vyznať sa v ňom.

Aristoteles – venoval sa užitočnému štúdiu prírodných vied – najmä biológii, botanike, medicíny. Úspešne zmodernizoval obsah a spôsob štúdia na svojom Lýceu, ktoré vytvoril z gymnázia spojeného s chrámom Apolóna Lýkeia. Ako Platónov žiak Aristoteles zotrval v presvedčení o otrokárskej ideológii. Otroctvo pokladal za prirodzené, vecné, rovnako preferoval menejcennosť žien. Aristotelova filozofia sa stal materialisticko – dialektickou, pretože za základ poznania považuje zmyslové vnímanie a uprednostnenie „nehmotnej formy“, z ktorej je vytvorený na základe pôsobenia Boha celý svet – všetky jeho vecné prejavy.
V učení o duši rozoznáva jej tri časti: rozum, animálnu a vegetatívnu dušu. S týmto delením súvisí aj trojdielny systémy výchovy, ktorý spočíva v rozumovej, mravnej a telesnej výchove v súlade s tromi štádiami rozvoja dieťaťa. Do siedmych rokov by malo dieťa podľa Aristotela zostať vo výchove v rodine, potom malo navštevovať školy. Po gymnastickej a mravnej výchove malo nasledovať rozumové vzdelanie, telesné cvičenie, hudby, gramatika, rétorika, kreslenie, dialektika a filozofia, etika.

Aristoteles bol prvým teoretikom pedagogiky v Grécku. Cieľom jeho výchovnej metódy je vychovať dobrého, veľkodušného, spravodlivého vládcu, ale aj aktívneho činiteľa v ďalšom rozvoji kultúry. Okrem otázky ako vychovávať a vykonávať dobre a radostne povinnosti vo verejnom živote sa zaoberal aj spôsobmi ako tráviť voľný čas. Výchova má smerovať k rozumnému využitiu oddychu s možnosťou rozširovať si vedomosti z rozličných oblastí života.

Názory prestavených filozofov uzatvorili formovanie začiatkov pedagogickej teórie v Grécku, nasledujúce helénske obdobie už malo na čom stavať a väčšmi rozvíjať predstavy o vedeckom poznávaní sveta. Jednotlivé prístupy ako poznať svet a aké miesto v ňom človek zastáva sa stali kľúčovými otázkami dejín filozofie i pedagogiky.

Záver

Ľudská spoločnosť prešla, až do dnešných čias, veľkým vývojom. Formovali sa predstavy nielen na svet, jeho poznávanie na základe zmyslov či rozumu ale vzrástol aj význam pedagogiky. Výchovný prístup Sparty nám ponúkol ideál neoblomného bojovníka s hrdosťou, udatnosťou ale bez prejavovaných emócií, bez srdca. Naproti tomu aténske ponímanie filozofie, na ktoré nadväzovali aj niektorí filozofi, našu pozornosť upiera na všestranný rozvoj človeka, na jeho krásu, fyzický i duševný „vzhľad“.

V súčasnom konzumnom svete sme si zjavne zamenili ideál krásy tela a duše s pokryveným obrazom bezchybných umelo vytvorených tiel a duševných úchyliek. Učiteľ sa dnes prestáva stávať pomocníkom vo svete vedomostí, nahrádzajú ho nové technológie získavania informácií. Stroje nám však lásku ku knihe, športu, hodnotám neukážu.

Vo výchovných metódach sa dostáva stále viac priestoru k zaujatiu demokratických prvkov, podporovaných s rozvojom osobnosti dieťaťa aj s jeho prípadnými zdravotnými poruchami (čo bolo v Sparte dôvodom k selekcii, bezchybný zdravotný stav novorodeniatka bol zárukou prežitia). Od Aténčanov prebrali, aj v ďalších obdobiach, dar rozvíjania/učeniu sa rečníctvu, vystupovaniu, správnemu uvažovaniu i vytvorením ideálu vzdelaného človeka, ktorý dokáže pochopiť jednotlivé javy sveta samostatne i v rámci istého systému.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Výchova a vzdelávanie v starovekom Grécku