Andragogika - Utváranie osobnosti

1.Úvod


Každý človek je osobnosť, ktorá si pri narodení prináša do života určité vlohy a znaky, ktoré sa počas jeho bytia prejavujú aj bez jeho pričinenia. Sú to rôzne dedičné znaky, temperament, charakter. Vedci sa rôznia v názoroch, či sa človek stáva osobnosťou už pri narodení alebo až počas jeho žitia. V každom prípade, človek sa rodí s nejakou povahou, talentom, slabosťou a tá sa po určitom čase ukáže a podľa potreby by sa dala regulovať. Talent sa dá rozvíjať, temperament tlmiť. Malé dieťa často o sebe hovorí v tretej osobe. Po treťom roku si však začína uvedomovať svoju identitu, svoje „JA“.

Vývoj osobnosti závisí od prostredia, v ktorom vyrastáme, od ľudí, ktorí sú nám najbližší, čiže od rodičov, súrodencov, prípadne starých rodičov. Ak dieťa vyrastá v agresívnom prostredí, kde sú rodičia možno alkoholici, možno sa práve rozvádzajú, aj ono bude agresívne, bude biť kamarátov, a do budúcnosti ho to môže veľmi poznačiť.

Škola je ďalším faktorom. Hovorí sa, že je naším druhým domovom. Preto by sa mali učitelia správať ako rodičia a nie ako diktátori. Ak sa dieťa bude báť učiteľa, učenie mu veľmi nepôjde, bude hľadať výhovorky, prečo do školy nejsť. Učiteľ by mal byť hlavne na prvákov a žiakov na prvom stupni milý a snažiť sa im porozumieť, veď sú to ešte deti a aj jeho správanie sa môže odraziť na jeho ďalšom živote. Dôležití sú aj spolužiaci a kamaráti. Ak sa dieťa dostane podľa nás do „zlej spoločnosti“, tým, že mu budeme zakazovať a prikazovať sa situácia len zhorší. Samozrejme nie je v poriadku ani ľahostajnosť. Dieťa by malo skôr vycítiť tichý nesúhlas a pokiaľ mu na rodičoch záleží, tak dokáže zvážiť situáciu.

Žiadny živý organizmus nemôže existovať izolovanie od svojho okolia. Každý jeden je v stálom spojení s prostredím. Každé dieťa, nech je hocijaké, by malo vyrastať v láske a malo by cítiť, že ľudia okolo neho ho majú radi. Podľa môjho názoru je dieťa osobnosťou už len tým, že existuje.



2.Predškolský vek

Predtým, ako dieťa začne chodiť do školy je najdôležitejším subjektom v jeho blízkosti rodina. Správanie rodičov sa prenáša aj na dieťa. Ak je manželstvo harmonické a cítiť lásku v rodine, aj dieťa bude pokojné a vyrovnané. Rodičia by sa nemali báť ani hanbiť preukázať lásku svojmu dieťaťu, vedieť mu povedať, že ho majú radi, pretože pre to malé stvorenie je veľmi dôležité vyrastať v prostredí lásky.

Rodina má medzi výchovnými prostrediami osobitný význam pre vývoj a výchovu mladých ľudí. Dieťa tu dostáva základnú výchovu a uvádza sa do širších spoločenských stykov. Auguste Comte nazval rodinu spojovacím mostíkom medzi jedincom a spoločnosťou a tak poukázal na jej základnú úlohu v spoločnosti. Už aj Platón považoval rodinu za základnú bunku spoločenského života a hlavnú výchovnú inštitúciu. Podľa Z. Baumana „v rodine ľudia získavajú základné predstavy o svojej spoločnosti, o vzťahoch medzi ľuďmi, o spoločenskej hierarchii, o tom, čo a komu je dovolené a čo sa nesmie. Rodina teda plní úlohu mechanizmu dedenia a obnovovania spoločensky uznávaných hodnôt a noriem konania, čím upevňuje a prenáša na ďalšie generácie historicky utvorené delenie celospoločenskej štruktúry.“(Sociologie, Praha 1965)

Rodina by mala mať základné materiálne vybavenie, ktoré umožní uspokojovať potreby dieťaťa. To neznamená, že by si mali rodinu zakladať len ľudia dobre materiálne zabezpečení, alebo že z chudobnejšej rodiny vzídu zlí ľudia. Je to všetko len pre spokojnosť dieťaťa – rodina by mala mať základné podmienky aby deti uživila.

Pokiaľ matka nemôže ostať pri dieťati a musí chodiť do práce, dáva sa dieťa do materskej škôlky. Tam ho formuje vychovávateľ, zbližuje sa s rovesníkmi a tam sa prejaví jeho povaha voči cudzím ľuďom. Dovtedy bolo chránené rodičmi, teraz si musí v neznámom prostredí pomôcť samo. Keď sú rodičia zamestnaní, môže vzniknúť nedostatočný dozor nad dieťaťom. K tomu ale dochádza len vtedy, ak rodičia pracujú celý deň. Ak tak nepracujú, majú ešte dosť času dohliadať na svoju ratolesť. Výchova závisí aj od úrovne vzdelania a kultúry rodičov. Kultúrou rozumieme vzťah k oblasti hodnôt, teda k zásadám a pojmom morálky, k celkovému svetonázoru. Samozrejme to neznamená, že ľudia s priemerným vzdelaním vychovajú zlé deti.
Jedným z ďalším faktorov, ktoré pôsobia na vytváranie osobnosti, ako som už spomínala v úvode je spolužitie rodičov. Pokiaľ žije dieťa v rozbitej alebo rozvrátenej rodine, spôsobuje to zásadné poruchy v živote dieťaťa. Zložitosť dnešného sveta často sťažuje splývanie mladej generácie so spoločnosťou, výchovné ťažkosti sa všeobecne rozšírené.


3. Školský vek

Výchova dieťaťa má svoje ťažisko v prvých rokoch jeho života, oveľa skôr ako dieťa vstúpi na prah školy. Všetko, čo sa dieťa učí, v škole i mimo nej, formuje správnym alebo nesprávnym smerom jeho postoje a jeho osobnosť. Práve preto, že v každom dieťati je nezvládnutá individualita, vieme, že úloha školy ako spoločenského nástroja je obmedzená. Úloha rodiny ako prostredia výchovy nie je obmedzená len na prvé roky života, ale trvá až po dosiahnutie samostatnosti, ukončenia vzdelávania a navyknutie si na povolanie.

Škola má zásadný vplyv na človeka, rovnako ako jeho okolie. V škole ale trávi veľa svojho času. Zoznamuje sa tam s novými ľuďmi, vytvára kamarátstva. Dieťa sa na školu teší. Preto je nevhodné dieťa školou strašiť a tým k nej vytvárať negatínvy postoj.
Škola zabezpečuje všestranný duševný vývin žiakov a pripravuje ich na povolanie a život v spoločnosti. Stáva sa dôležitou výchovnou zložkou, vedúcim činiteľom vo výchove preto, lebo má presne stanovené výchovno - vyučovacie ciele, určený plán práce a obsah vzdelávania záväzný pre všetkých.

Učiteľ pôsobí na žiaka. Dieťa v prých troch rokoch školskej dochádzky má kladný vzťah k dospelým. Autoritu rodičov postupne začína nahrádzať učiteľova autorita. Učiteľ si môže túto autoritu udržať aj v strednom a staršom školskom veku. Ak na neho vplýva pozitívne, žiak rád chodí do školy, rád sa učí, pokiaľ je učiteľ povýšenecký, dáva žiakom najavo, kto je tu pán a nesnaží sa s nimi ani trochu spolupracovať a „ľudsky“ komunikovať, vtedy žiaci chodia do školy s nechuťou. Trest je vážny problém a treba ho používať len v nutných prípadoch. Ak sa učiteľ rozhodne potrestať žiaka, musí mať istotu, že žiak a kolektív sú presvedčení o vine dieťaťa.

Samozrejme nie je to všetko len na učiteľovi. V škole sa stretávame s rovesníkmi a vytvárame si kamarátske skupiny. Aj od spolužiakov závisí, či radi chodíme do školy. Na výchovu žiaka vplýva aj to, do akej skupiny sa dostane. Každý jeden by sa chcel dostať do tzv. „populárnej skupiny“, v ktorej sú, podľa detí, tí najpopulárnejší v triede, najvtipnejší, ktoré zvyčajne obľubujú aj učitelia. Môže sa utvoriť skupina inteligentnejších detí, ktoré svojimi vedomosťami zakrývajú ostatné. Skupiny sa tvoria rôzne od detí, ktoré spojí spoločná záľuba až po mladých vandalov. Jedno však má každá skupina spoločné a to vodcu, ktorý túto skupinu riadi a väčšinou sa členovia skupiny bezvýhradne podriaďujú jeho nápadom a názorom. Základom autority vodcu mládeže sú vlastnosti jeho osobnosti.


4. Záver

Človek sa vyvýja a vzdeláva celý život. Po strednej škole môže ísť na vysokú školu alebo si nájsť prácu. Na vysokej škole sú úplne odlišné vzťahy medzi ľuďmi a iný prístup profesorov k študentom ako na stredných školách. V práci sa človek stretáva s kolegami, so šéfom. Vzniká tu nová záťaž, stres, možno strach z očakávania. Každá jedna udalosť vplýva na človeka. Možno nie viditeľným a zásadným javom, ale môže to nechať jazvu na jeho duši. Ak sklame svojho nadriadeného a on mu to dá pocítiť, ešte preto nemusí dávať výstup z práce, ale stane sa opatrnejší, dôslednejší.

Rovnako ako v škole aj na pracoviskách sa vytvárajú skupiny. Nie sú ale také ako v škole. Každý už má svoj život, majú svoje rodiny, nemajú čas sa stretávať po práci. Zvyčajne sa to obmedzuje na spoločné obedy a klebetenie v kancelárii. Ak majú kolegovia srdečné vzťahy, človek je uvoľnený, chodí do práce s radosťou. Môže sa stať ale aj to, že sa kolegovia navzájom šikanujú a doslova sa niekedy správajú horšie ako deti. Čítala som jeden článok, čo napísala žena, ktorá nastúpila s radosťou na nové pracovisko. Nepríjemným prekvapením bolo správanie sa kolegov. Bolo veľmi chladné a čoskoro pocítila, že nie je medzi nimi vítaná. Šikanovali ju najskôr nenápadne, potom sa to rozrástlo do takého stavu, že chodili na ňu donášať šéfom, ohovárať a inak jej „hádzať polená pod nohy.“ Pochopiteľne bola z toho nešťastná a dala výstup. Hoci si zakrátko našla novú prácu, už sa kolegov bála, bála sa nového prostredia a nebola taká srdečná a kamarátska ako predtým.

Možno by sme sa mali zamyslieť nad tým, že aj my môžeme svojim správaním utvárať osobnosti a vzťahy. Ak sme milí k cudzím ľuďom aj oni môžu byť milí k ďalším a ďalším.