1.Úvod


Každý človek je osobnosť, ktorá si pri narodení prináša do života určité vlohy a znaky, ktoré sa počas jeho bytia prejavujú aj bez jeho pričinenia. Sú to rôzne dedičné znaky, temperament, charakter. Vedci sa rôznia v názoroch, či sa človek stáva osobnosťou už pri narodení alebo až počas jeho žitia. V každom prípade, človek sa rodí s nejakou povahou, talentom, slabosťou a tá sa po určitom čase ukáže a podľa potreby by sa dala regulovať. Talent sa dá rozvíjať, temperament tlmiť. Malé dieťa často o sebe hovorí v tretej osobe. Po treťom roku si však začína uvedomovať svoju identitu, svoje „JA“.

Vývoj osobnosti závisí od prostredia, v ktorom vyrastáme, od ľudí, ktorí sú nám najbližší, čiže od rodičov, súrodencov, prípadne starých rodičov. Ak dieťa vyrastá v agresívnom prostredí, kde sú rodičia možno alkoholici, možno sa práve rozvádzajú, aj ono bude agresívne, bude biť kamarátov, a do budúcnosti ho to môže veľmi poznačiť.

Škola je ďalším faktorom. Hovorí sa, že je naším druhým domovom. Preto by sa mali učitelia správať ako rodičia a nie ako diktátori. Ak sa dieťa bude báť učiteľa, učenie mu veľmi nepôjde, bude hľadať výhovorky, prečo do školy nejsť. Učiteľ by mal byť hlavne na prvákov a žiakov na prvom stupni milý a snažiť sa im porozumieť, veď sú to ešte deti a aj jeho správanie sa môže odraziť na jeho ďalšom živote. Dôležití sú aj spolužiaci a kamaráti. Ak sa dieťa dostane podľa nás do „zlej spoločnosti“, tým, že mu budeme zakazovať a prikazovať sa situácia len zhorší. Samozrejme nie je v poriadku ani ľahostajnosť. Dieťa by malo skôr vycítiť tichý nesúhlas a pokiaľ mu na rodičoch záleží, tak dokáže zvážiť situáciu.

Žiadny živý organizmus nemôže existovať izolovanie od svojho okolia. Každý jeden je v stálom spojení s prostredím. Každé dieťa, nech je hocijaké, by malo vyrastať v láske a malo by cítiť, že ľudia okolo neho ho majú radi. Podľa môjho názoru je dieťa osobnosťou už len tým, že existuje.



2.Predškolský vek

Predtým, ako dieťa začne chodiť do školy je najdôležitejším subjektom v jeho blízkosti rodina. Správanie rodičov sa prenáša aj na dieťa. Ak je manželstvo harmonické a cítiť lásku v rodine, aj dieťa bude pokojné a vyrovnané. Rodičia by sa nemali báť ani hanbiť preukázať lásku svojmu dieťaťu, vedieť mu povedať, že ho majú radi, pretože pre to malé stvorenie je veľmi dôležité vyrastať v prostredí lásky.

Rodina má medzi výchovnými prostrediami osobitný význam pre vývoj a výchovu mladých ľudí. Dieťa tu dostáva základnú výchovu a uvádza sa do širších spoločenských stykov. Auguste Comte nazval rodinu spojovacím mostíkom medzi jedincom a spoločnosťou a tak poukázal na jej základnú úlohu v spoločnosti. Už aj Platón považoval rodinu za základnú bunku spoločenského života a hlavnú výchovnú inštitúciu. Podľa Z. Baumana „v rodine ľudia získavajú základné predstavy o svojej spoločnosti, o vzťahoch medzi ľuďmi, o spoločenskej hierarchii, o tom, čo a komu je dovolené a čo sa nesmie. Rodina teda plní úlohu mechanizmu dedenia a obnovovania spoločensky uznávaných hodnôt a noriem konania, čím upevňuje a prenáša na ďalšie generácie historicky utvorené delenie celospoločenskej štruktúry.“(Sociologie, Praha 1965)

Rodina by mala mať základné materiálne vybavenie, ktoré umožní uspokojovať potreby dieťaťa. To neznamená, že by si mali rodinu zakladať len ľudia dobre materiálne zabezpečení, alebo že z chudobnejšej rodiny vzídu zlí ľudia. Je to všetko len pre spokojnosť dieťaťa – rodina by mala mať základné podmienky aby deti uživila.

Pokiaľ matka nemôže ostať pri dieťati a musí chodiť do práce, dáva sa dieťa do materskej škôlky. Tam ho formuje vychovávateľ, zbližuje sa s rovesníkmi a tam sa prejaví jeho povaha voči cudzím ľuďom. Dovtedy bolo chránené rodičmi, teraz si musí v neznámom prostredí pomôcť samo. Keď sú rodičia zamestnaní, môže vzniknúť nedostatočný dozor nad dieťaťom. K tomu ale dochádza len vtedy, ak rodičia pracujú celý deň. Ak tak nepracujú, majú ešte dosť času dohliadať na svoju ratolesť. Výchova závisí aj od úrovne vzdelania a kultúry rodičov. Kultúrou rozumieme vzťah k oblasti hodnôt, teda k zásadám a pojmom morálky, k celkovému svetonázoru. Samozrejme to neznamená, že ľudia s priemerným vzdelaním vychovajú zlé deti.