1.Hovorí o emóciách – pocity, nálady, afekty,
2.O záujme o zblíženie,
3.Snažíme sa u druhého vytvoriť dojem o tom, „kto som ja“,
4.Snažíme sa zámerne ovplyvniť postoj partnera,
5.Riadime tak chod vzájomného styku.

Tu nám vyvstáva ďalšia otázka: „Ako inak než slovami sa prejavujeme?“ Odpoveď hladajme napríklad v:

1.Mimike (výraz tváre)
2.Proxemike (priblíženie a odialenie)
3.Haptike (podávanie ruky a bezprostredný dotyk)
4.Posturologii (reč našich fyzických postojov, držania tela a polohových konfigurácií)
5.Kinezike (reč pohybov)
6.Gestách
7.Reči očí a našich pohľadov
8.Paralingvistike (vrchné tóny reči)
9.Úprave zovňajšku

V tejto práci by som sa chcela podrobnejšie venovať dvom najvýznamnejším neverbálnym prejavom a to mimike a reči očí a pohľadov. Mimika je oproti iným neverbálnym prejavom ten najvýraznejší prejav, ktorý si ľudia pri akejkoľvek sociálnej komunikácii všímajú a vnímajú. Pri bežnom rozhovore, keď si ľudia haldia do tváre, nie je možné nevšimnúť si, či sa partner usmieva, alebo sa mračí. Množstvo tvárových mimckých svalov nám umožňuje vyše 1000 rôznych výrazov, ktoré sa bez problémov menia v priebehu veľmi krátkeho časového intervalu.

V jednej svojej práci M.L.Knapp uvádza: „Ľudská tvár má veľmi bohatý komunikačný potenciál. V prvom rade je dôležitým informátorom emocionálnych stavov. Odráža vzájomné postoje ľudí, ktorí spolu jednajú, poskytuje spätnú väzbu v rozhovore, t.j. odpoveď na to, čo sme druhému človeku povedali. Niektorí bádatelia sa dokonca domnievajú, že z hľadiska sociálnej komunikácie je tvár popri slove druhým najdôležitejším prostriedkom pre odovzdávanie informácií v medziľudskom styku.“
Dalo by sa povedať, že slovami vyjadrujeme iba holé fakty, ktoré nám nič nehovoria o vzťahu k vypovedanej skutočnosti. Keď ale slovný prejav doplníme o výrazy tváre, hneď vytušíme, ako sa daný človek cítil v opisovanej situácií, aký mal k nej vzťah a ktorý pocit nám chce priblížiť, či zdôrazniť.

Funkcie mimických prejavov však nespočívajú iba vo vyjadrení emócií, ale mimikou vyjadrujeme aj kultúrne tradované gestá (napr. zdvorilostný úsmev) a takzvané inštrumentálne pohyby (napr. výrazy tváre pri kýchaní). Keď dokáže ľudská tvár tak veľa prezradiť o človeku, vieme tento zdroj informácií aj využiť? Dokážeme všetci rovnako dobre odčítať z tváre emócie druhého človeka?

Najjednoduchšou cestou za odpoveďou je forma štúdia, keď sa fotografie s rozličnými výrazmi tváre predkladajú širokej škále ľudí, ktorí potom identifikujú o akú emóciu v danom prípade ide. Pri spracúvaní výsledkov takýchto pokusov sa zistilo, že nie každý človek dokáže presne určiť o aký typ emócie sa jedná, pričom rozdiely presnosti boli aj v tom, keď sa mali určovať emócie u mužov alebo u žien. Z výrazov mužov boli najpresnejšie identifikované stavy rozčúlenia, bolesti a smútku; u žien išlo o prekvapenie, rozčúlenie a strach.

Podrobnejší rozbor výsledkov presnosti identifikácií emócií v tvárach mužov a žien ukázal, že v schopnosti poznávať a rozoznávať to, čo tvár „hovorí“ sú medzi ľuďmi značné rozdiely. Niektorí ľudia dokážu z tváre vyčítať stav človeka pomerne ľahko, bez akejkoľvek námahy, no na druhej strane sú ľudia, ktorí na to musia vynaložiť veľké úsilie.

Je možné, že by schopnosť odčítať z tváre súvisela napríklad s výškou tzv. sociálnej inteligencie? Zatiaľ sa dokázalo, že táto schopnosť čiastočne súvisí s osobnostnou charakteristikou introverzie – extroverzie. Introvertné osoby, ktoré majú samotné „kamennú tvár“ sa ukázali ako vynikajúci určovatelia emocionálneho stavu v tvárach druhých ľudí a výraznejšie naň aj reagujú a to aj v prípadoch, keď sa zdráhajú vyjadriť slovami, čo si myslia.