Možno našu tvár rozdeliť do častí, ktoré by boli zodpovedné za vyjadrenie toho či onoho pocitu? Je to prakticky nemožné. Na vyjadrení každej emócie sa vždy podiela výraz celej tváre. No napriek tomu existujú o blasti, z ktorých sa daný pocit dá vyčítať najpresnejšie. Uveďme si to na príkladoch:

Podľa práce J.D. Bouchera a P. Ekmana sa dá šťastie s veľkou presnosťou (98%) určiť z oblasti dolnej časti tváre. Prekvapenie sa dá správne určiť v každej zóne tváre. Najpresnejšie sa však identifikuje v oblasti čela a obočí (79%). Pre stav rozčúlenia však neurčili žiadnu dominantnú zónu. K určeniu tohoto pocitu je teda potrebné sledovať viacero oblastí. V každom prípade, k čo najpresnejšiemu určeniu pocitu, ktorý druhý človek prežíva, nestačí iba pozorovať jednotlivé časti tváre, ale treba pozorovať komplexne všetky verbálne aj neverbálne prejavy, ktoré sa od seba nijako nedajú oddeliť, lebo spolu tvoria jeden celok.

Keďže oči úzko súvisia s mimikou tváre a tvárou ako celkom, venujme sa ešte aj tejto časti neverbálnej sociálnej komunikácie.
Dôležitosť tohoto neverbálneho prejavu dokazuje aj medzi ľuďmi často opakovaná veta: Oči sú zrkadlom duše. Veď je to reč očí – pohľadov druhých ľudí na nás a našich pohľadov na nich, čo tvorí vlastné jadro mimoslovnej sociálnej komunikácie. Magnus pred 100 rokmi o tejto reči povedal: „Aj keby sme boli tak výreční ako Demosthenes či Cicero, predsa len by sa táto naša schopnosť nedala porovnať s tou, ktorou vládnu naše pohľady.“ Dvaja súčasní sociálni psychológovia, R.V. Exline a Messick sa o reči našich očí vyjadrili takto: „Pohľad obsahuje informáciu, ktorá síce nemusí byť jednoznačná, ale aj tak je to informácia mimoriadne vzácna a dôležitá v našom osobnom styku.“

Čo nám teda „hovoria“ oči druhého človeka? Napríklad pri vyhýbavom pohľade partnera každý tuší, že partner niečo skrýva. Pomerne ľahko dokážeme vyčítať smútok, či radosť. Čomu ale treba venovať pozornosť pri pozorovaní reči očí? Dôležitá je dĺžka doby pohľadu na nás. Dlhšie sa pozeráme na osobu, ktorú si vážime. Dlhšiu dobu pohľadu venujeme osobám, ktoré sú služobne staršie, majú za sebou to, čo nás ešte len čaká. Dlhšie sa dívame na ľudí, ktorých nejakým spôsobom uprednostňujeme. Ukázalo sa, že ľuďom, s ktorými sme v priateľskom vzťahu, venujeme viac pohľadovej pozornosti, než nepriateľom. Na ľudí, ktorých už poznáme, upíname svoj pohľad dlhšie, ako na ľudí, ktorí nám nie sú známi.

Z týchto záverov by sa nám mohlo zdať, že dlhé pohľady sú určené ľuďom, ktorých máme radi. Platí to však iba v prvej fáze nadviazania priateľstva. Akonáhle sa nám podarí nadviazať úzky, intímny, priateľský vzťah, mení sa pohľadová činnosť. K najlepšiemu priateľovi sa chováme pohľadovo tak, akoby sme si boli stopercentne istí jeho náklonnosťou a tak nepotrebujeme naňho upínať svoj zrak tak často a tak dlho. Najdlhšie pohľady venujeme ľuďom, o ktorých náklonnosti si nie sme istí, o ktorých náklonnosť stojíme, čo platí aj pre zvýšenie množstva pohľadov.

Dĺžku a početnosť pohľadov však môžeme vôľou a pri plnom sústredení ovplyvniť. Je tu však reč zorníc, na ktorú naša vôľa nemá vplyv a tak, ak by sme sa akokoľvek snažili klamať všetkými slovnými a dokonale pripravenými mimoslovnými prejavmi, stále je tu šírka zorníc, ktorá nás prezradí. Približne pred 15 rokmi sa prišlo na to, že priemer zornice nesúvisí iba od jasu situácie, na ktorú sa pozeráme, ale mení sa aj v závislosti od emocionálneho stavu pozorovateľa. To znamená, že ak je niekto citovo vzrušený, je priemer jeho zornice mimoriadne veľký. Naopak, zlostné oči nás svojim úzkym priemerom zornice prebodávajú.

Na záver by som chcela podotknúť, že preštudovanie neverbálnej komunikácie môže často zvádzať k akémusi slovníkovému určovaniu významov mimoslovných prejavov. Avšak je treba uvedomiť si, že neexistuje všeobecne platný slovník týchto prejavov, nedá sa zo sekundového pohľadu na úplne neznámeho človeka presne vyčítať ako sa práve cíti a pod. Ak si neuvedomíme fakt, že celkové „čítanie“ neverbálnych prejavov je možné iba za plného uvedomenia si danej situácie, súvislostí, ktoré sa stali pred ňou a vlastností konkrétneho človeka, mohlo by sa nám napríklad ľahko stať, že si sadneme oproti neznámemu človeku a z množstva a dĺžky pohľadov usúdime, že má neobyčajný až nezdravý záujem zonámiť sa s nami, usúdime, že je to človek úchylný a pritom môže ísť iba o nevidiaceho človeka, ktorý ani netuší, že pred ním sedíme.
Naučme sa teda pozorne sledovať všetky komunikačné spôsoby vo vzájomnej rovnováhe, aby pri žiadnom sociálnom styku neprišlo k zbytočnému nedorozumeniu spôsobenému nesprávnym výkladom a pochopením daného prejavu.