Mimoslovná – neverbálna sociálna komunikácia
(Esej)

Už samotný názov mojej práce napovedá, že sa v nej nebude jednať o slovné prejavy, ktoré sú svojim spôsobom jasné každému človeku, veď koniec koncov každý sme sa doma alebo v škole naučili dokonale či už písomnou alebo ústnou formou používať náš materinský jazyk v najrôznejších situáciách; ale budem hovoriť o spôsobe komunikácie, ktorá nepoužíva na odovzdanie informácií slová, ale rôzne výrazy tváre, oddialenie, dotyky, postoje, pohyby, gestá, pohľady, tón reči, úpravu zovňajšku a pod., ktoré sú nám prirodzené, roumieme im bez toho, aby sme sa museli učiť ich definície, významy, no napriek tomu sú ťažšie ovládateľné.

V posledných 10-15 rokoch sa prebudil záujem o túto tzv. neverbálnu komunikáciu a neustále rastie. A to nielen u sociálnych psychológov, ale aj u hercov, maliarov, pedagógov, právnikov, dokonca aj u najširších vrstiev obyvateľstva. Čiastočne je to spôsobené aj tým, že denne milióny ľudí sledujú prostredníctvom televíznych obrazoviek rozmanité tváre, pohyby, gestá a pod. druhých ľudí.

Pred ďalším podrobnejším rozborom neverbálnej sociálnej komunikácie je potrebné ujasniť si, čo pod týmto pojmom rozumieme.
Každému jednotlivcovi sa pod pojmom komunikácia vynoria rôzne predstavy ako: komunikácia železničná, letecká, cestná; rôzne druhy telekomunikácie napr.: telefón, telegraf, televízia, rádio; no v neposlednom rade sa nám vybaví rozhovor dvoch, či viacerých ľudí, ako spôsob výmeny informácií, pričom zväčša myslíme hlavne na verbálnu zložku takéhoto rozhovoru.
Slovník cudzích slov z roku 1983 vysvetluje pojem komunikácia týmito spôsobmi:

1.nútené i náhodné spojenie priestorov,
2.spojenie dopravnými prostriedkami; doprava, cesty, železnice, a pod.,
3.dorozumievanie, oznámenie, sprostredkovanie (ústne); rečový dorozumievací styk (príp. pomocou iných znakových, signálnych sústav),
4.stav. smerová stavba telies nadzemnej, podzemnej, pozemnej a vodnej dopravy, telekomunikácie a energetického vedenia, určená na pohyb dopravných prostriedkov, chodcov, zvierat, na dopravu tuhých a sypkých látok, kvapalín, plynov a energie,
5.kyb. prenos informácií komunikačným kanálom

Slovo komunikácia pochádza z latinčiny. V jednom z latinských slovníkov - Thesaurus linguae latinae – sa k slovu „communicare“ uvádza latinský ekvivalent „participare“, čo znamená spolupodielať sa s niekym na niečom, mať podiel na niečom spoločnom, spoluúčastniť sa, robiť niekoho spoluúčastným.

V konečnom dôsledku pojem komunikácia znamená niečo si navzájom odovzdávať. V hlbšom slova zmysle komunikovať znamená s niekym sa z niečoho radovať, druhému niečo predávať, doručovať, prepožičiavať, dávať a prijímať. Pojem sociálna komunikácia potom zahrňuje komunikáciu v určitej skupine ľudí. Takýmto postupom sme sa dostali až k objasneniu samotného názvu tejto práce neverbálna sociálna komunikácia, ktorý by sa v krátkosti dal vyložiť ako rozhovor, podávanie informácií, pocitov v skupine, bez slov.

Prejdime však k samotnej neverbálnej sociálnej komunikácií.

Pri sociálnom styku s akýmkoľvek človekom si zväčša ani neuvedomujeme, aké množstvo informácií poskytujeme partnerovi alebo je nám poskytnuté napríklad iba jeho postojom, či chôdzou. Pri bežnom sociálnom styku dochádza k súhre verbálnych a neverbálnych prejavov, pričom verbálny prejav každý vedome riadime, kým neverbálny prejav často nevnímame a dá sa povedať, že ho neovládame. Je to akýsi podvedomý prejav našeho tela, na ktorý, keď sa nesústredíme, nemáme priamy vplyv.
Nenadarmo sa hovorí, že keď aj slová nehovoria pravdu, telo nikdy neklame. A preto, ak si chceme navzájom lepšie porozumieť, mali by sme si neverbálny prejav partnera pri rozhovore pozornejšie všímať. Čo nám ale bezslovný prejav hovorí?
1.Hovorí o emóciách – pocity, nálady, afekty,
2.O záujme o zblíženie,
3.Snažíme sa u druhého vytvoriť dojem o tom, „kto som ja“,
4.Snažíme sa zámerne ovplyvniť postoj partnera,
5.Riadime tak chod vzájomného styku.

Tu nám vyvstáva ďalšia otázka: „Ako inak než slovami sa prejavujeme?“ Odpoveď hladajme napríklad v:

1.Mimike (výraz tváre)
2.Proxemike (priblíženie a odialenie)
3.Haptike (podávanie ruky a bezprostredný dotyk)
4.Posturologii (reč našich fyzických postojov, držania tela a polohových konfigurácií)
5.Kinezike (reč pohybov)
6.Gestách
7.Reči očí a našich pohľadov
8.Paralingvistike (vrchné tóny reči)
9.Úprave zovňajšku

V tejto práci by som sa chcela podrobnejšie venovať dvom najvýznamnejším neverbálnym prejavom a to mimike a reči očí a pohľadov. Mimika je oproti iným neverbálnym prejavom ten najvýraznejší prejav, ktorý si ľudia pri akejkoľvek sociálnej komunikácii všímajú a vnímajú. Pri bežnom rozhovore, keď si ľudia haldia do tváre, nie je možné nevšimnúť si, či sa partner usmieva, alebo sa mračí. Množstvo tvárových mimckých svalov nám umožňuje vyše 1000 rôznych výrazov, ktoré sa bez problémov menia v priebehu veľmi krátkeho časového intervalu.

V jednej svojej práci M.L.Knapp uvádza: „Ľudská tvár má veľmi bohatý komunikačný potenciál. V prvom rade je dôležitým informátorom emocionálnych stavov. Odráža vzájomné postoje ľudí, ktorí spolu jednajú, poskytuje spätnú väzbu v rozhovore, t.j. odpoveď na to, čo sme druhému človeku povedali. Niektorí bádatelia sa dokonca domnievajú, že z hľadiska sociálnej komunikácie je tvár popri slove druhým najdôležitejším prostriedkom pre odovzdávanie informácií v medziľudskom styku.“
Dalo by sa povedať, že slovami vyjadrujeme iba holé fakty, ktoré nám nič nehovoria o vzťahu k vypovedanej skutočnosti. Keď ale slovný prejav doplníme o výrazy tváre, hneď vytušíme, ako sa daný človek cítil v opisovanej situácií, aký mal k nej vzťah a ktorý pocit nám chce priblížiť, či zdôrazniť.

Funkcie mimických prejavov však nespočívajú iba vo vyjadrení emócií, ale mimikou vyjadrujeme aj kultúrne tradované gestá (napr. zdvorilostný úsmev) a takzvané inštrumentálne pohyby (napr. výrazy tváre pri kýchaní). Keď dokáže ľudská tvár tak veľa prezradiť o človeku, vieme tento zdroj informácií aj využiť? Dokážeme všetci rovnako dobre odčítať z tváre emócie druhého človeka?

Najjednoduchšou cestou za odpoveďou je forma štúdia, keď sa fotografie s rozličnými výrazmi tváre predkladajú širokej škále ľudí, ktorí potom identifikujú o akú emóciu v danom prípade ide. Pri spracúvaní výsledkov takýchto pokusov sa zistilo, že nie každý človek dokáže presne určiť o aký typ emócie sa jedná, pričom rozdiely presnosti boli aj v tom, keď sa mali určovať emócie u mužov alebo u žien. Z výrazov mužov boli najpresnejšie identifikované stavy rozčúlenia, bolesti a smútku; u žien išlo o prekvapenie, rozčúlenie a strach.

Podrobnejší rozbor výsledkov presnosti identifikácií emócií v tvárach mužov a žien ukázal, že v schopnosti poznávať a rozoznávať to, čo tvár „hovorí“ sú medzi ľuďmi značné rozdiely. Niektorí ľudia dokážu z tváre vyčítať stav človeka pomerne ľahko, bez akejkoľvek námahy, no na druhej strane sú ľudia, ktorí na to musia vynaložiť veľké úsilie.

Je možné, že by schopnosť odčítať z tváre súvisela napríklad s výškou tzv. sociálnej inteligencie? Zatiaľ sa dokázalo, že táto schopnosť čiastočne súvisí s osobnostnou charakteristikou introverzie – extroverzie. Introvertné osoby, ktoré majú samotné „kamennú tvár“ sa ukázali ako vynikajúci určovatelia emocionálneho stavu v tvárach druhých ľudí a výraznejšie naň aj reagujú a to aj v prípadoch, keď sa zdráhajú vyjadriť slovami, čo si myslia.
Možno našu tvár rozdeliť do častí, ktoré by boli zodpovedné za vyjadrenie toho či onoho pocitu? Je to prakticky nemožné. Na vyjadrení každej emócie sa vždy podiela výraz celej tváre. No napriek tomu existujú o blasti, z ktorých sa daný pocit dá vyčítať najpresnejšie. Uveďme si to na príkladoch:

Podľa práce J.D. Bouchera a P. Ekmana sa dá šťastie s veľkou presnosťou (98%) určiť z oblasti dolnej časti tváre. Prekvapenie sa dá správne určiť v každej zóne tváre. Najpresnejšie sa však identifikuje v oblasti čela a obočí (79%). Pre stav rozčúlenia však neurčili žiadnu dominantnú zónu. K určeniu tohoto pocitu je teda potrebné sledovať viacero oblastí. V každom prípade, k čo najpresnejšiemu určeniu pocitu, ktorý druhý človek prežíva, nestačí iba pozorovať jednotlivé časti tváre, ale treba pozorovať komplexne všetky verbálne aj neverbálne prejavy, ktoré sa od seba nijako nedajú oddeliť, lebo spolu tvoria jeden celok.

Keďže oči úzko súvisia s mimikou tváre a tvárou ako celkom, venujme sa ešte aj tejto časti neverbálnej sociálnej komunikácie.
Dôležitosť tohoto neverbálneho prejavu dokazuje aj medzi ľuďmi často opakovaná veta: Oči sú zrkadlom duše. Veď je to reč očí – pohľadov druhých ľudí na nás a našich pohľadov na nich, čo tvorí vlastné jadro mimoslovnej sociálnej komunikácie. Magnus pred 100 rokmi o tejto reči povedal: „Aj keby sme boli tak výreční ako Demosthenes či Cicero, predsa len by sa táto naša schopnosť nedala porovnať s tou, ktorou vládnu naše pohľady.“ Dvaja súčasní sociálni psychológovia, R.V. Exline a Messick sa o reči našich očí vyjadrili takto: „Pohľad obsahuje informáciu, ktorá síce nemusí byť jednoznačná, ale aj tak je to informácia mimoriadne vzácna a dôležitá v našom osobnom styku.“

Čo nám teda „hovoria“ oči druhého človeka? Napríklad pri vyhýbavom pohľade partnera každý tuší, že partner niečo skrýva. Pomerne ľahko dokážeme vyčítať smútok, či radosť. Čomu ale treba venovať pozornosť pri pozorovaní reči očí? Dôležitá je dĺžka doby pohľadu na nás. Dlhšie sa pozeráme na osobu, ktorú si vážime. Dlhšiu dobu pohľadu venujeme osobám, ktoré sú služobne staršie, majú za sebou to, čo nás ešte len čaká. Dlhšie sa dívame na ľudí, ktorých nejakým spôsobom uprednostňujeme. Ukázalo sa, že ľuďom, s ktorými sme v priateľskom vzťahu, venujeme viac pohľadovej pozornosti, než nepriateľom. Na ľudí, ktorých už poznáme, upíname svoj pohľad dlhšie, ako na ľudí, ktorí nám nie sú známi.

Z týchto záverov by sa nám mohlo zdať, že dlhé pohľady sú určené ľuďom, ktorých máme radi. Platí to však iba v prvej fáze nadviazania priateľstva. Akonáhle sa nám podarí nadviazať úzky, intímny, priateľský vzťah, mení sa pohľadová činnosť. K najlepšiemu priateľovi sa chováme pohľadovo tak, akoby sme si boli stopercentne istí jeho náklonnosťou a tak nepotrebujeme naňho upínať svoj zrak tak často a tak dlho. Najdlhšie pohľady venujeme ľuďom, o ktorých náklonnosti si nie sme istí, o ktorých náklonnosť stojíme, čo platí aj pre zvýšenie množstva pohľadov.

Dĺžku a početnosť pohľadov však môžeme vôľou a pri plnom sústredení ovplyvniť. Je tu však reč zorníc, na ktorú naša vôľa nemá vplyv a tak, ak by sme sa akokoľvek snažili klamať všetkými slovnými a dokonale pripravenými mimoslovnými prejavmi, stále je tu šírka zorníc, ktorá nás prezradí. Približne pred 15 rokmi sa prišlo na to, že priemer zornice nesúvisí iba od jasu situácie, na ktorú sa pozeráme, ale mení sa aj v závislosti od emocionálneho stavu pozorovateľa. To znamená, že ak je niekto citovo vzrušený, je priemer jeho zornice mimoriadne veľký. Naopak, zlostné oči nás svojim úzkym priemerom zornice prebodávajú.

Na záver by som chcela podotknúť, že preštudovanie neverbálnej komunikácie môže často zvádzať k akémusi slovníkovému určovaniu významov mimoslovných prejavov. Avšak je treba uvedomiť si, že neexistuje všeobecne platný slovník týchto prejavov, nedá sa zo sekundového pohľadu na úplne neznámeho človeka presne vyčítať ako sa práve cíti a pod. Ak si neuvedomíme fakt, že celkové „čítanie“ neverbálnych prejavov je možné iba za plného uvedomenia si danej situácie, súvislostí, ktoré sa stali pred ňou a vlastností konkrétneho človeka, mohlo by sa nám napríklad ľahko stať, že si sadneme oproti neznámemu človeku a z množstva a dĺžky pohľadov usúdime, že má neobyčajný až nezdravý záujem zonámiť sa s nami, usúdime, že je to človek úchylný a pritom môže ísť iba o nevidiaceho človeka, ktorý ani netuší, že pred ním sedíme.
Naučme sa teda pozorne sledovať všetky komunikačné spôsoby vo vzájomnej rovnováhe, aby pri žiadnom sociálnom styku neprišlo k zbytočnému nedorozumeniu spôsobenému nesprávnym výkladom a pochopením daného prejavu.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk