V skutočnosti sa nedá definovať všeobecný zdroj aktivátora násilia u detí. Existuje viacero názorov na pôvod násilia, či agresívneho správania. Jedným z nich je, že agresia je u človeka vrodená:

Agresívne sklony sa u človeka utvárajú - na základe inštinktívnej výbavy – v prvých rokoch života. Módny psychiater svetového mena a súčasne guru nového veku Stanislav Grof dokonca hovorí, že krutosť, s ktorou ľudia niekedy konajú, nie je dosť dobre vysvetliteľná ako reakcia na čokoľvek, čo dieťa od narodenia stretne. Žiadna udalosť v bežnom živote nie je podľa neho taká zlá, aby sa v nej dala hľadať príčina brutality, s akou sa stretávame napríklad u niektorých sadistických vrahov. Jedine intenzita zážitkov vo chvíľach, keď sa ľudský plod prediera pôrodnými cestami a pritom cíti, že mu ide o život, môže vraj vysvetliť hrôzy agresie, ktorú je človek schopný použiť proti svojmu blížnemu: Keď je človek naozaj zlý, tak vlastne znova prežíva (aj keď o tom nevie) svoj pôrod a správa sa ako keby mu išlo o život.(1)

Ďalším názorom je tzv. „naučená agresia“:
Mnoho vplyvných psychológov tvrdí, že agresia je – rovnako ako väčšina ostatného ľudského správania, napríklad tanec, varenie, alebo hra na gitaru – naučená, to znamená , že si ju osvojíme na základe skúsenosti. Podľa nich je človek agresívny preto, lebo sa naučil, že sa to oplatí, najmä, že agresiou sa dá zmocniť vyhliadnutého predmetu, alebo si vynútiť od druhých služby, na ktorých mu záleží. Agresívnemu správaniu sa podľa týchto bádateľov učíme na základe vlastnej skúsenosti, alebo sprostredkovane, na základe toho, čo vidíme okolo seba, napríklad v televízii, kde je agresivita často stavaná na obdiv. Obzvlášť účinnou „školou“ agresie býva, keď je dieťa doma kruto trestané, alebo ja bezdôvadne týrané a vidí, s akým uspokojením tak rodičia presadzujú svoju moc.(2)

Tu by som sa chcela osobitne pristaviť pri otázke násilia v médiách.
Všeobecná mienka zvaluje vinu na médiá, hlavne televízne programy. Bolo by teda vhodnou prevenciou voči násiliu zakázať deťom akýkoľvek film s náznakom násilia? Podľa môjho názoru rozhodne áno. Malé dieťa si totiž nedokáže oddeliť skutočnosť od filmovej fikcie. Vžíva sa do filmu alebo rozprávky s úplným stotožnením sa s dejom. Neuvedomuje si že to, čo vidí v televízii nie je skutočné. (Dôkazom sú napríklad ustrašené a uplakané deti v kine pri rozprávke.) Z týchto filmov potom deti preberajú násilie ako bežný spôsob správania, myslia si, že takto sa ľudia správajú v každodennom živote. Vznikajú tak situácie, keď dieťa použije násilie na svojom kamarátovi, pritom si nemusí uvedomiť, že to čo robí je zlé, neuvedomí si, že tým druhému spôsobuje bolesť alebo desivý zážitok.

Niektorí ľudia môžu namietať, že keď deťom zakážeme pozerať násilie v médiách, nebudú ho poznať a tým pádom sa nebudú vedieť ani brániť. Ja sa však potom pýtam: Prečo by sa mali o násilí dozvedať práve z televízie kde je násilie v koncentrovanej, zväčša nerealistickej alebo extrémnej forme? Čo im to dá? Napadlo by ich strčiť spolužiakovi hlavu do záchodu, keby to nevideli v médiách (pípadne v rodine)? Deti ešte nie sú celkom schopné rozhodovania sa a rozlišovania dobra a zla. Túto schopnosť získavajú z pozorovania a napodobňovania svojho okolia a ak im rodič nevysvetlí rozdiel medzi skutočnosťou a filmom, dieťa vstrebáva vzor správania aj z televíznych programov a to nie vždy z tých najvhodnejších pre dieťa.

Bolo by správne vychovávať deti v nevedomosti; odtrhnuté od skutočnosti, že v bežnom živote sa raz s násilím stretnú? Túto radikálnu formu riešenia treba rýchlo zavrhnúť. V podstate by to nebolo ani možné, pretože by sme museli dieťa zavrieť doma a tým ho odlúčiť od ostatného sveta. Vznikol by tzv. skleníkový efekt, ktorý je spomínaný v rozhovore s Doc. PhDr. Petrom Ondrejkovičom, PhD. uverejnenom vo vyššie uvedenej prílohe denníka SME.

Ako posledný možný dôvod prejavovania agresie u detí a mladistvých žiakov na školách by som uviedla „labeling approach“, ktorý je charakterizovaný týmto spôsobom:
Ak sa niekto dopúšťa odchylného, deviantného správania, obyčajne sa mu prisudzuje isté prostredie, z ktorého pochádza alebo ktoré mu je vlastné. Možno potom povedať, že nič iného od príslušného človeka s deviantným správaním z príslušného prostredia nebolo možné očakávať. To je prvý krok v procese nálepkovania, etiketovania (labeling approach). Tým sa deviantovi v dôsledku správania pripisujú vlastnosti, ktoré v tejto situácií často ani vôbec nemá.(3) Deti sa už môžu akokoľvek snažiť napraviť mienku iných o sebe, nech urobia čokoľvek, ich správanie sa bude vnímať ako negatívne. Keď si toto uvedomia, nastáva akási apatia a etiketovanie, teda svoju „nálepku“ prevezmú. Čiže môže sa ľahko stať, že napr. dieťa rómskeho pôvodu vopred etiketujeme za agresívne, bude to počuť zo všetkých strán, nakoniec tomuto verejnému tlaku podľahne a stane sa presne tým násilníkom, ktorého sme si my v hlave z neho vytvorili.