Skutočnosť, že rozčulenie môže narušovať mentálnu aktivitu, nie je pre peragógov žiadnou novinkou. Študenti, ktorí sú úzkostliví, rozhnevaní či deprimovaní, sa neučia. Ľudia, ktorí sú v niektorých z týchto stavov dlhodobo uväznený, nedokážu prijímať a zpracovávať nové informácie. Silné negatívne emócie obrácajú našu pozornosť na nás samotných. Tým narušujú úsilie sústrediť sa na niečo.

Keď emócie znemožňujú sústredenie, dochádza k narušeniu „pracovnej pamäte“ – schopnosti krátkodobo udržať v mysli všetky informácie nepostrádateľné pre dokončenie činnosti, ktorú bezprostredne vykonávame. Pracovná pamäť je pre náš duševný život nesmierne dôležitá. Je umiestnená v kôre prefrontálnych lalokov, čo je aj oblasť, kde sa stretávajú myšlienky a emócie. Ak sú nervové draáhy lymfatického systému podráždené emocionálnym stresom, dochádza k narušení pracovnej pamäti: nie sme schopní jasne myslieť.

Naproti tomu pozitívna motivácia – pocit nadšenia, úprimná snaha a sebavedomie – na nás pôsobia úplne opačne. Človek je schopný nájsť dostatok motivácie k neúprostnému prevádzaniu pravidelného tréningu, cvičenia či učenia.
Ľudí, ktorí patria vo svojom odbore k najlepším, odlišuje od ostatných so zrovnateľným nadaním práve ich schopnosť už od pomerne raného veku po celé roky huževnato študovať a cvičiť. Táto vytrvalosť závisí na ich emočných kvalitách – predovšetkým na nadšení a na schopnosti nevzdávať sa a prekonávať prekážky.
Nakoľko sme schopní využiť svoje vrodené mentálne schopnosti, to závisí predovšetkým na tom, či a do akej miery naše emócie narušujú či podporujú našu schopnosť myslieť a plánovať, dokončiť mnohoročné štúdium či riešiť problémy. Sú to práve emócie, ktoré rozhodujú o tom, ako nakoniec žijeme. Do akej miery nás v našom snažení motivuje nadšenie a pozitívne emócie (alebo aj určitý pocit úzkosti), to určuje našu potrebu dosahovať ciele. V tomto zmysle je emocionálna inteligencia nadradenou vlastnosťou; schopnosti, ktoré ovplyvňuje vyjadrenie všetkých ostatných nadaní: buď ich podporujú, alebo im bránia.

Zlá nálada – zlé myšlienky

Príčinou ničivého pôsobenia úzkosti na akýkoľvek psychický výkon sú práve starosti. Pokiaľ sa na takéto myslenie vytvorí návyk a myšlienky potom len krúžia dookola, pohlcujú všetku našu pozornosť a narušujú snahu sústrediť sa na niečo iné.
Úzkosť oslabuje intelekt. V zložitých, intelektuálne náročných a stresujúcich zamestnaniach vedie chronická intenzívna úzkosť takmer vždy k tomu, že človek nakoniec pri nácviku či pri výkone povolania zlyhá. Úzkostliví ľudia majú väčšiu pravdepodobnosť zlyhania, pretože v inteligenčných testoch dosahujú lepšie výsledky. Úzkosť tiež narušuje všetky intelektuálne schopnosti. Čím väčšie sklony má človek k ustaranosti, tým nižšia je jeho intelektuálna výkonnosť, bez ohľadu na to, akým spôsobom je meraná.

Existujú dva typy úzkostných študentov: tí, ktorých obavy ich intelektuálnu schopnosť oslabujú, a tí, ktorí sú schopní myslieť jasne aj napriek stresu.
Pokiaľ je naša myseľ plná obav, že práve prebiehajúcu skúšku nezvládneme, potom na určovanie správnych odpovedí máme k dispozícii oveľa menej pozornosti. Naše úzkostné predstavy sa stanú skutočnosťou: dovedú nás priamo k neúspechu, od ktorého sa nedokážu odpútať.
Naproti tomu tí ľudia, ktorí dokážu svoje emócie zvládnuť, môžu svoju úzkosť využiť práve k tomu, aby sa starostlivo pripravili. Vzťah medzi úzkosťou a výkonom:
·Optimálny vzťah: mierna nervozita, ktorá vedie k vynikajúcim výsledkom
·Nedostatok úzkosti: vyvoláva nezáujem alebo príliš slabú motiváciu vyvinúť úsilie potrebné k úspechu
·Príliš silná úzkosť: ničí všetky snahy o dosiahnutie vytúženého výsledku.

Dobrá nálada, pokiaľ trvá, nám umožňuje myslieť pružnejšie a komplexnejšie. Je pre nás ľahšie nachádzať riešenia ako osobných, tak intelektuálnych problémov. Smiech, podobne ako povznesená nálada, pomáha ľuďom myslieť širšie a asociovať voľnejšie; vnímať súvislosti, ktoré by im inokedy unikli.
Blahodárne pôsobenie poriadnej zábavy je najvýraznejšie, keď stojíte pred problémom, ktoré vyžaduje tvorivé riešenie. Dokonca i príliš výrazná nálada ovplyvňuje myslenie. Pri plánovaní či rozhodovaní majú dobre naladení ľudia sklony k expanzívnejšiemu a pozitívnejšiemu mysleniu. V dobrej nálade si pamätáme skôr pozitívne skúsenosti, ktoré si vybavujeme pri premýšľaní v príjemnom naladení.
Podobne aj zlá nálada podporuje vybavovanie skôr negatívnych spomienok; teda máme sklon skôr k ustrašenému, prehnane opatrnému rozhodovaniu. Neovládané emócie podopávajú intelekt, no je v našej moci opäť vrátiť city na miesto, ktoré im náleží.

Sila pozitívneho myslenia a optimizmus ako zdroj motivácie

Snyder: „Študenti s pevnejšou vierou vo vlastný úspech si stanovujú náročnejšie ciele a dokážu tvrdo pracovať, aby ich dosiahli. Keď porovnáte študentov so spoločnými intelektuálnymi schopnosťami a rozdielnými školnými výsledkami, líši sa práve touto vlastnosťou,“- sú to práve emočné kvality, ktoré rozhodujú o konečnom výsledku.

Viera, ako zisťujú moderní vedci, nám dáva viac ako len trochu útechy uprostred utrpenia. Táto vlastnosť hraje v ľudskom živote podivuhodne významnú rolu. Poskytuje nám výhody v oblastiach tak rozmanitých, ako sú študijné úspechy či náročné zamestnania.
Miera nádeje je u jednotlivých ľudí značne rôzna. Niektorí sú presvedčení, že sa dokážu dostať z akejkoľvek šlamastyky alebo že vždy nájdu nejaký spôsob, ako svoje problémy vyriešiť; zatiaľ čo iní to vzdávajú predom – a myslia si, že na uskutočnenie svojich cieľov nemajú dostatok energie, schopností či prostriedkov. Snyder zistil, že skupina dúfajúcich ľudí zdieľa určité vlastnosti, medzi ktoré tiež patrí vynaliezavý prístup k riešeniu problémov a schopnosť sám sebe motivovať. Hrozivo rozsiahlu úlohu si vedia rozdeliť na menšie, zvládnuteľné oddiely.

Z hľadiska emočnej inteligencie mať nádej znamená, že človek neprepadne ohrozujúcej úzkosti, nekapituluje pred ťažkými úlohami alebo problémami, ani napriek nim neprepadne depresii. Ľudia , ktorí dokážu nestrácať nádej, sú pri sledovaní svojich životných cieľov skutočne menej depresívni. Celkovo sú tiež menej úzkostliví a majú menej stresujúcich emócií.
Optimizmus, podobne ako nádej, vedie k viere, že v živote nakoniec všetko dobre skončí, napriekvšetkým stratám a sklamaniam. Z hľadiska emočnej inteligencie je optimizmus postojom, ktorý zvyšuje našu odolonosť voči apatii, beznádeji alebo depresii ťažkých životných situáciách. A – rovnako ako jeho príbuzná nádej – i optimizmus sa v živote vypláca (avšak ak nejde o naivný optimizmus, ktorý može byť príčinou zlyhania).

Optimistickí ľudia vidia v neúspechu niečo, čo by mohli zmeniť, aby na budúce uspeli. Naopak pesimisti prijmu vinu za svoje zlyhanie a pripíšu ju nejakej svojej vrodenej vlastnosti, ktorú proste nedokážu zmeniť. Tieto rozdielne pohľady majú hlboký dopad na to, ako ľudia v živote reagujú. Napríklad pri sklamaní po neprijatí do zamestnania optimisti reagujú aktívne a s nádejou, zlyhanie a problémy považujú a niečo, čo je možné napraviť. Pesimisti reagujú tým, že nemôžu pre to nič urobiť, aby sa im na budúce darilo lepšie. Neurobia teda nič. Príčiny svojho neúspechu vidia vo svojich osobných nedostatkoch, ktoré im vždy budú strpčovať život.
Psychická výbava pesimistu vedie k zúfalstvu. Oproti tomu optimistické postoje v nás živia nádej.
Podobne ako nádej i optimizmus pomerne presne predvídajú školské úspechy. Seligman povedal: „Vstupné skúšky na vysokú školu merajú talent, zatiaľ čo emočné testy vám povedia, ktoto vzdá. Som presvedčený, že pri danej inteligencii závisí skutočný úspech človeka nielen na talente, ale aj na schopnosti prekonávať prekážky.

Optimizmus a nádej – rovnako ako bezmocnosť a beznádej – si dokážeme osvojiť. Základom týchto postojov je podľa psychológov viera vo vlastnú silu a možnosti: presvedčenie, že udalosti našich životov máme pevne v rukách aže pokiaľ sa objavia ťažkosti, dokážeme sa s nimi sami vysporiadať.