Problematika narušeného vývinu reči predstavuje nesmierne zložitú, komplikovanú oblasť logopédie. Ide totiž o široké spektrum, veľmi variabilné a heterogénne z aspektu etiológie, patogenézy, symtomatológie.
Logopédia: (z gréc. logos = slovo, reč paideia = výchova) je špeciálno pedagogická veda. Zaoberá sa výchovou osôb s narušenou komunikačnou schopnosťou a prevenciou tohto narušenia. Skúma narušenie komunikačnej schopnosti z aspektu príčin, priebehu, frekvencie výskytu, následkov, možností diagnostikovania, odstraňovania, prevencie a určovania prognózy. Logopédia sa vlastne zaoberá tromi kategóriami osôb:
-výchovou nepostihnutých osôb s narušenou komunikačnou schopnosťou (napr. zajakaví žiaci základných škôl)
- výchovou osôb s narušenou komunikačnou schopnosťou (napr. mentálne retardovaní dyslalici)
- výchovou (preventívnym pôsobením) intaktných osôb (napr. stimulácia vývinu reči u „normálnych“ detí, predchádzanie zajakavosti u detí s fyziologickými ťažkosťami v reči).

Poruchy reči, rečové chyby, môžu mať rozličné pozadie v závislosti od štruktúry, ktoré sa zúčastňujú na tvorbe reči. Reč je presne a citlivo ovládaná ústrednou nervovou sústavou, do ktorej sa zhlboka premieta činnosť celého organizmu. Preto celá skupina porúch súvisí s porušenou alebo so zmenenou funkciou mozgu. Prevodovú sústavu k periférnym orgánom reči, tvorí mozgový kmeň , z ktorých má najdôležitejšiu úlohu sluch. Aj poruchy na tejto úrovni tvoria skupinu rečových chýb. Zvyšná skupina porúch vzniká z postihnutia rečových orgánov, tvorených jednak pohyblivými, dynamickými štruktúrami a štruktúrami statickými, nepohyblivými, ktorými sú predovšetkým kostné útvary. Poruchy na všetkých funkčných zložkách, ktoré sa zúčastňujú na tvorbe reči, môžu mať vrodený alebo získaný podklad. Preto sa hovorí o vrodených chybách a získaných poruchách. Niekedy ich však možno len veľmi ťažko presne odlíšiť, najmä v perinatálnom alebo rannom období vlastného rozvoja reči. Okrem vrodených príčin sa môžu uplatniť aj mechanické alebo zápalové príčiny, ktoré bývajú najčastejšie. Príčinou rečových chýb môže byť aj organické poškodenie tých systémov mozgu, ktoré sa zúčastňujú na vytváraní reči, alebo ich chorobný funkčný stav, ktorý sa v zreteľnej forme prejaví v skupine rečových neuróz.

ROZDELENIE REČOVÝCH CHÝB

- podstatné miesto v klasifikácii určených chýb tvoria chyby formálneho charakteru, teda chyby, ktoré sa týkajú zvukovej stránky reči: tvorenia hlások, rytmu a melódie. Medzi poruchy rytmu reči možno zaradiť niektoré násilné explozívne spôsoby reči a vyrážanie slabík, čo je zavinené dyskoordináciou rečového prejavu, napr. v reči detí postihnutých detskou mozgovou obrnou, neprimeranú rýchlosť rečového toku u brblavých detí, poruchy plynulosti reči, s ktorými sa stretávame u zajakavých detí.

Poruchy melódie reči -> v najjednoduchšej forme charakterizujeme monotónny prejav a znížená hlasitosť-> pri parkinsonizme.
Obsahová stránka reči -> obsahové poruchy súvisia s nesprávnym rozvojom reči, zníženou zásobou slov, primitívnym slovníkom a obmedzeným vyjadrovaním. V pozadí týchto porúch sú predovšetkým defekty intelektu, defekty v rozvoji mozgových mechanizmov reči, defektná vnútorná logika reči alebo jej gramatická stavba.

Tradičné rozdelenie rečových chýb:

-poruchy vývoju reči -> pre ktoré je charakteristická alália, označovaná aj dysfázia
-neurózy reči -> do ktorých sa zaraďuje zajakavosť a brblavosť
-chyby reči závislé od porúch sluchu
-poruchy centrálnych mechanizmov reči s podskupinou afázií a dyzartrií
-poruchy reči závislé od organického postihnutia artikulačných orgánov -> medzi ktoré patrí fufňavosť a palatolália
-chybné výslovnosti hlások -> dyzlália

PORUCHY VÝVINU REČI

Najzávažnejšou poruchou vývinu reči je bezrečovosť = alália. Pri alálii býva na rozličnom stupni oneskorený vývin reči, ktorý presahuje obdobie tretieho roku a prechádza do predškolského až školského veku. Vyskytuje sa:
a.)ako konštitučný prejav
b.)pri zanedbaní starostlivosti o reč
c.)ako dôsledok sluchových chýb
d.)pri zníženom intelekte, pri ktorom rozvoj reči závisí od stupňa oligofrénie
e.)ako dôsledok defektu v mozgových mechanizmoch reči .
Úprava reči je zdĺhavá. Vyžaduje sa základné lekárske vyšetrenie a v logopedickej starostlivosti treba prihliadať na prirodzenú postupnosť pri rozvíjaní reči a všestranne pôsobiť na postihnutého jedinca.

NEURÓZY REČI

Neurózy sú typické funkčné poruchy reči, najmä zajakavosť (balbuties) a brblavosť (tumultus sermonis).
Zajakavosť: -> je to rečová chyba, ktorá vzniká najčastejšie okolo tretieho roku života (vtedy sa reč dieťaťa rýchlo rozvíja), menej často okolo siedmeho roku (v období vstupu dieťaťa do školy) a zriedkavo po desiatom roku života.
Prejavuje sa neurotickými zábranami v reči, ktoré sa postihnutý usiluje prekonať nadmernými až kŕčovitým svalovým úsilím. Kŕčovité napínanie svalov sa prejavuje ako

a.)klonický kŕč -> keď dieťa opakuje slabiky a slová, alebo
b.)tonický kŕč -> keď dieťa vytláča a predlžuje začiatky slov
Obidve formy sa môžu aj kombinovať. V reči zajakavých sa objavujú parafrázy ( keď opisuje výraz inými slovami, aby sa vyhol ťažko vysloviteľnému slovu) alebo embolofrázy (keď vkladá slová, ktoré sa mu ľahšie vyslovujú a nimi prekonáva rečové ťažkosti).Vznik zajakavosti sa vysvetľuje tak, že sa k dispozícii všeobecnej (vývinovým oblastiam) alebo špeciálnej (oslabenie nervových mechanizmov reči) pridružuje neurotizácia, nadmerné zaťaženie reči, trauma - zvyčajne z nesprávneho spôsobu výchovy napr. nadmerné karhanie, vysmech,...

Brblavosť: -> vyznačuje sa poruchou tempa a rytmu reči . Tempo reči je zrýchlené a postihnutý nestačí vyslovovať všetky hlásky alebo slabiky v slovách. Redukuje samohlásky, a tým komolí slová, vety. Zvyčajne býva postihnuté aj dýchanie. Brblavý jedinec sa prejavuje prenáhlenosťou. Príčinou je pravdepodobne funkčná porucha ústrednej nervovej sústavy. Náprava brblavosti si vyžaduje správny rečový vzor, vokalizáciu reči na spomalenie rečového tempa a zreteľné vyslovovanie.

CHYBY REČI ZÁVISLÉ OD PORÚCH SLUCHU

Vývin reči dieťaťa s poruchou sluchu závisí od stupňa, formy a od času vzniku poruchy sluchu. Keď dieťa nepočuje od narodenia, spôsob nadobúdania reči je celkom odlišný od tých, ktorým sa sluch oslabil alebo stratil v neskoršom veku. Vtedy treba udržiavať rečové schopnosti, ktoré sa v minulosti získali, zachovať melódiu, správny prízvuk, koordinovať dýchanie a hlasitosť reči. Keďže sluchovo postihnutým chýba sluchová kontrola reči, je ich reč zo zvukovej stránky zmenená. Hlásky, ktoré dieťa zle počuje alebo vôbec nepočuje, sú porušené alebo chýbajú. Najviac býva postihnutá výslovnosť sykaviek. Nahrádzajú sa hláskou t, alebo sa vôbec nevyslovujú. Artikulácia je nepresná a zotretá. Zmenené je zafarbenie hlasu, prízvuk reči. Reč býva často agramatická. Ošetrenie je lekárske a logopedické.

PORUCHY CENTRÁLNYCH MECHANIZMOV REČI

Afázia : -> je to neschopnosť vyjadrovať sa rečou ( motorická afázia ) alebo rozumieť reči ( senzorická afázia ). Porucha vzniká ako následok ohraničenej lézie mozgu v jeho vedúcej, dominantnej hemisfére. Podľa rozsahu poruchy môžu byť postihnuté aj ďalšie funkcie, napr. čítanie a písanie.

Dyzartria : -> zapričinená poruchou v koordinácii rečového úkonu. Vyskytuje sa pri centrálnych poruchách hybnosti, predlženej miechy. Vyskytuje sa ako jeden z príznakov detskej mozgovej obrny. Zvyčajne sa objavuje spolu so zvýšeným a nekoordinovaným svalovým napätím, podmieňujúce neovládateľné pohyby tváre a končatín (choreatetóza), a celého trupu (dystónia). Prejavuje sa poruchou rytmu, melódie a plynulosti reči a poruchou artikulácie. Môže sa objaviť aj rinofónia -> v ústnej dutine sa hromadí väčšie množstvo slín.