Emócie a city

Emócie a city patria do oblasti prežívania vzťahu jedinca ku skutočnosti. Radosť, hnev, smútok sú prežívaním nášho vzťahu k tomu, s čím sa stretávame, čo poznávame, čo si predstavujeme, čo robíme. Zdrojom týchto emocionálnych zážitkov je prostredie, avšak odráža sa v nich aj vzťah jedinca k tomuto prostrediu (Kubáni, 2002, s. 58).
Slovo emócie pochádza z latinského slova moveo = hýbem, a vyjadruje teda určité psychické zmeny, ktoré človek prežíva. City sa vyznačujú relatívnou stabilitou.
V. Kubáni (2002) rozdeľuje emócie a city nasledovne:

Citové prežívanie

Emócie (nižšie city)Vyššie city
1. Zážitky spojené
1. Zážitky spojené s uspokojovaním potrieb s potrebami, ktoré alebo ich depriváciou. vznikli v priebehu spoločenskohistorického vývoja.
2. Sčasti u vyšších živočíchov.2. Špecificky ľudské formy prežívania.
3. Väčší podiel podkôria. 3. Vedúca úloha mozgovej kôry.
4. Majú situačný charakter. 4. Bývajú dlhodobé.
5. Neprekračujú hranice 5. Regulácia v súlade záujmov jedinca s danými mravnými,  (sebaregulácia organizmu) etickými a inými normami spoločnosti (udržanie
homeostázy človeka ako spoločenského tvora).

M. Zelina (1996, s. 47) za nižšie city považuje city spojené s telesnými a biofyziologickými komponentami (hlad, sex, teplo, a pod.). Vyššie city delí do troch skupín:
·sociálne – majú svoj podklad v špecifických vzťahoch človeka k človeku (láska nežnosť, sympatia, spoločenskosť, jemnosť, ochrana – nenávisť, citový chlad, antipatia, izolácia, krutosť, brutalita, nepriateľstvo);
·etické – vznikajú v spojitosti s realizovaním spoločenských potrieb a záujmov, ktoré sú obsiahnuté v morálnych zásadách, pravidlách a zákonoch pokladaných za nevyhnutné predpoklady spoločenskej existencie (svedomitosť, spravodlivosť, obetavosť, úprimnosť, štedrosť – antisociálnosť, kriminalita, cynizmus, falošnosť, chamtivosť);

·estetické – vznikajú pri napĺňaní, uspokojovaní alebo neuspokojovaní estetických potrieb. Ich zdrojom môžu byť umelecké diela, prírodné javy, ľudské činy a vôbec všetko, čo zodpovedá požiadavkám krásy (krása, pôvab, vznešenosť – odpor, hnus, vulgárnosť);
·intelektuálne – poznávacie – sú podmienené intelektuálnou činnosťou, vznikajú v procese myslenia, poznávania, pri tvorivých myšlienkových pochodoch zameraných na riešenie problému ( nadšenie, hĺbavosť, fascinácia – ľahostajnosť, povrchnosť, triviálnosť).
Podľa rýchlosti vzniku, sily a trvania delíme city na: afekty, nálady a vášne.

AFEKTY
Charakterizujú sa ako náhle vznikajúce, búrlivo prebiehajúce a pomerne krátkodobé emocionálne zážitky. Viažu sa na nejaký konkrétny podnet. Obsah podnetu plne zaujme vedomie človeka, často natoľko, že nedokáže kontrolovať svoje správanie.

NÁLADA
Nálada je dlhotrvajúci citový stav, vyznačujúci sa menšou intenzitou. Má difúzny charakter, postihuje v kladnom alebo zápornom smere prežívanie človeka, pôsobí na priebeh
psychických procesov a činnosť. Nálada vytvára vzťahový rámec, v ktorom sa interpretujú ostatné zážitky. Stálosť alebo kolísanie nálad je vo vzťahu ku konštitučnému typu, resp. temperamentu jedinca. Intenzita nálady sa mení v priebehu dňa.

VÁŠEŇ
Opisuje sa ako mimoriadne silný, hlboký, dlhotrvajúci citový vzťah, ktorý determinuje zameranie myslenia a konania človeka. Vo vášni nevyhnutne dochádza k zjednoteniu emocionálneho a vôľového procesu. Od vášne je treba odlišovať nadšenie a vzplanutie. Vzplanutie sa považuje za prvé štádium, prvý stupeň zrodu vášne.

Emocionálnou výchovou, pod ktorou sa rozumie výchova citov, toho škola dokáže dieťa naučiť viac. Okrem pozitívneho vplyvu na kvalitu vzdelávania pomáha emocionálna výchova dieťaťu tiež lepšie naplniť svoju životnú rolu, byť lepším kamarátom, študentom, a v budúcnosti sa stať lepším partnerom pre manželstvo, lepším rodičom... (Dargová, 2002, s. 69).
Emocionálna výchova rozširuje predstavu o úlohe školy v živote dieťaťa. Nejde tu len o zmenu učebných osnov. Pre pedagógov to znamená vidieť príležitosť k emocionálnej výchove v citových krízach detí v triede i mimo ňu. Dôležité je zaradiť výchovu citov do prostredia školy, do života triedy – medzi žiakov, do vzťahu učiteľ – žiak