Interpersonálna komunikácia
Komunikácia je vzájomná výmena informácií, správ, významov medzi jednotlivcami či skupinami.
V procese pracovnej kooperácie má komunikácia spravidla dve podoby:
·doprovodnú – realizuje sa pri dorozumievaní sa jednotlivcov priamo v spoločnej práci;
·rozvinutú – spravidla prebieha mimo vlastnej práce za účelom slovného riešenia problémov, analýzy a vyjasnenia vzájomných vzťahov, vlastného pôsobenia a pod.
Pôvodný význam slova komunikácia – „communicare“ – znamená obcovanie ľudí, spoločné podieľanie sa na nejakej činnosti vo vzájomnom kontakte.
Zo vzťahového hľadiska M. Nakonečný (Boroš, 2001, s. 180) uvádza také druhy (formy) komunikácie, ako je:
·intrapersonálna (napr. získavanie informácie z počítača alebo z archívu);
·interpersonálna – komunikácia medzi dvoma alebo viacerými jednotlivcami;
·manažérska komunikácia – týka sa prenosu informácií medzi manažérom inštitúcie a jej zamestnancami, ako aj medzi inými (kooperujúcimi) inštitúciami;
·masová komunikácia – komunikácia sprostredkovaná masmédiami (rozhlas, televízia, tlač, literatúra, počítače a pod.).

Širšiu pozornosť venujeme predovšetkým interpersonálnej komunikácii, prostredníctvom ktorej na seba navzájom pôsobíme, poznávame druhých i sami seba a nechávame sa poznávať.
Interpersonálna, alebo medziľudská, komunikácia sa ako proces najčastejšie uskutočňuje v troch rovinách:
1. Rovina znakovo vyjadrovacia – výmena informácií sa realizuje pomocou znakov (znakových systémov), pričom sa znak považuje za základný sprostredkujúci článok interpersonálnej komunikácie. K špecifickým znakovým systémom zaraďujeme predovšetkým reč, ktorá je:
·buď jazykom hlasným (hovoreným) ako systém fonetických znakov,
·buď jazykom písaným (systém grafických znakov),
·najuniverzálnejším prostriedkom interpersonálnej komunikácie (keď je prenos informácie spojený s vysokým stupňom porozumenia všetkými účastníkmi, keď sa najmenej stráca zmysel porozumenia).
2. Rovina sociálno-štruktúrna – tento aspekt interpersonálnej komunikácie je daný predovšetkým sociálno-ekonomickými a psychologickými vzťahmi, ktoré v rámci komunikácie vznikajú a pôsobia. Partneri komunikácie sú jednotlivci v určitých interpersonálnych vzťahoch, ktoré podstatne ovplyvňujú jej priebeh.
3. Rovina cieľová a inštrumentálna – jednotlivci i skupiny spravidla komunikujú s určitým zámerom, pretože sa usilujú dosiahnuť splnenie určitej úlohy, cieľa, alebo ovplyvniť iného jednotlivca, skupinu.

Ak interpersonálnu komunikáciu chápeme ako proces, tak je potrebné osobitne spomenúť tieto jej základné zložky:
·Komunikátor – oznamovateľ, t. j. napr. hovoriaci zdroj, od ktorého vychádza informácia. Vo vzťahu k akceptovateľnosti oznamovacej informácie je veľmi dôležitá dôveryhodnosť, štýl prejavu, rýchlosť reči a príťažlivosť komunikácie. Komunikátor kóduje svoje oznámenie napr. vo verbálnych znakoch (hovorí), vyjadruje určitý obsah (komuniké) a používa určité médium (napr. hovorí priamo komunikantovi, alebo mu telefonuje, dá inzerát a pod.). Do komunikačného procesu vstupuje komunikátor na základe určitého zámeru.

·Komunikant – prijímateľ, na ktorého sa informácia prenáša, adresuje. Ten dekóduje prijatú informáciu, pričom, ak išlo napr. o oznámenie, verbálne používa prevažne svoju slovnú zásobu.
·Komunikačný kanál – spôsob prenosu informácie. Bežne sa rozlišujú tri skupiny komunikačných kanálov:
a)verbálny, t. j. slovná komunikácia;
b)neverbálny, t. j. mimoslovná komunikácia;
c)komunikácia činom, skutkom – s týmto typom sa stretávame často, hoci jeho interpretácia závisí od kontextu, resp. od situácie, v ktorej sa odohráva. Týka sa to napríklad estetickej úpravy pracoviska, čistoty, poriadku; alebo lektor počas prednášky popri verbálnom výklade kreslí schémy, premieta diapozitívy a i.
·Komuniké – obsah informácie, pričom sa okrem iného hovorí:
a)o komunikačnej schéme, ktorá zahŕňa pôvodcu odovzdávania informácie (komunikátor);
b)o samotnej informácii po obsahovej stránke (čo sa v informácii oznamuje), po formálnej stránke (pomocou akých prostriedkov a akými cestami, kanálmi sa informácia odovzdáva);
c)o príjemcovi informácie (komunikant, recipient).

Komunikácia ako transakčný proces spája osoby, z ktorých každá funguje súčasne ako hovoriaci i poslucháč, pričom prvky komunikácie sú vzájomne závislé.
Zmyslom každej takejto našej komunikácie je podľa J. Dargovej (2002, s. 99):
·informovať – odovzdávať správu, dopĺňať inou, „označiť“, prehlásiť... (informačná funkcia);
·inštruovať – naviesť, naučiť, dať recept...(inštruktážna funkcia);
·presvedčiť, aby adresát zmenil názor, získať niekoho na svoju stranu, ovplyvniť... (persuazívna funkcia);
·pobaviť – rozveseliť druhého i seba, rozptýliť... (zábavná funkcia).

V priebehu komunikačného procesu si komunikátor a komunikant okrem samotnej informácie (spravidla nepriamo) oznamujú aj:
·postoj k obsahu informácie;
·postoj k jednotlivcovi, na ktorého sa informácia prenáša a od ktorého vychádza (napr. úcta, vážnosť);
·informáciu o aktuálnom psychickom (fyzickom) stave (ako mu je, ako sa cíti);
·určitý obraz seba (za koho sa považuje v interpersonálnom vzťahu);
·žiadosti a očakávania (napr. vychádzaj mi aj naďalej v ústrety);
·náznak ďalšieho priebehu vzájomných vzťahov.

Z uvedeného vyplýva, že komunikujeme celí, či sa už o to snažíme alebo nie. V procese komunikácie môže dôjsť k určitým deformáciám v obsahu informácií, k ich úbytku, či dotváraniu. To spôsobuje, že napr. komuniké nemusí byť odovzdané a pochopené v pôvodnom význame a rozsahu. Vzniká tzv. pseudokomunikácia, ktorá sa stáva častým zdrojom nedorozumení. K najdôležitejším podmienkam správnej interpersonálnej komunikácie patrí: jasnosť, zrozumiteľnosť a správnosť informácie, ďalej rýchly a primeraný spôsob prenosu, spätná väzba (či komunikant informáciu správne pochopil a včas prijal).
V interakcii s druhými sa prejavujú akoby dve podoby človeka. Jedna vystupujúca navonok, v ktorej slovami, správaním prezentujeme seba, resp. snažíme sa o dobré medziľudské vzťahy. Druhú podobu úpenlivo strážime pred pohľadom druhých zaobaľujúc ju verbálnou komunikáciou. Náš „vonkajší človek“ je však odrazom vnútra – interpersonálnym komunikovaním nášho prežívania, cítenia, nálad, túžob... (Dargová, 2002, s. 97).)

Z hľadiska pôvodu znakov sa komunikácia delí na verbálnu a neverbálnu (Boroš, 2001, s. 199).
Verbálnou komunikáciou rozumieme dorozumievanie sa jednej, dvoch i viacerých osôb pomocou slov. základným nositeľom informácií sú slová, náš jazyk. Slovná komunikácia tak predstavuje výber, kombinovanie a produkciu jazykových znakov (písanie, artikuláciu, zmýšľanie reči); proces vzájomného oznamovania; percepciu (vnímanie) a recepciu (prijímanie) slovných oznámení a porozumenie im (Dargová, 2002, s. 105).
Vo (výchovnom) „prostredí“ kruhového rozhovoru slovo:
-sprostredkúva pocity a nie ich potláča;
-učí počúvať, vyjadriť sa a byť vypočutý;
-pomáha objavovať, že žiaci nie sú so svojimi problémami sami, že existujú univerzálne situácie a výzvy, ktorým čelí každý;
-v dôsledku toho buduje hlbšie vzájomné vzťahy, priateľstvá.

Neverbálna komunikácia je dôležitá pri oznamovaní emócií, vytváraní dojmu a osobnej príťažlivosti (resp. odpudivosti), pri ovplyvňovaní postojov, mienky, pri regulácii sociálneho styku a pod. (Boroš, 2001, s. 203). Neverbálne prejavy vždy prezradia, čo prežívame.
Neverbálne komunikujeme:
-pohľadom očí,
-výrazom tváre (mimika),
-gestami (gestika), pohybmi hlavy a tela (kinezika),
-postojom tela,
-dotykom, telesným kontaktom (haptika),
-vzdialenosťou a zaujímaním priestorových pozícií (proxemika),
-tónom hlasu a ďalšími neverbálnymi aspektmi reči,
-úpravou zovňajšku a životného prostredia.
Správne porozumieť neverbálnej komunikácii druhého, prostredníctvom týchto rozmanitých prostriedkov, vyžaduje od nás viac pozornosti a niekedy i potrebu „čítať medzi riadkami“.