Interpersonálna inteligencia

Interpersonálna inteligencia
Ako sme spomínali, interpersonálna (sociálna) inteligencia je jednou z foriem personálnej inteligencie, ktorá smeruje von, k iným ľuďom. Ide o schopnosť rozumieť druhým ľuďom: čo ich motivuje, ako pracujú a ako s nimi spolupracovať.
Deti s touto prevažujúcou inteligenciou majú veľa priateľov a medziľudských kontaktov, v konfliktoch robia uzmierovateľov, majú veľa pochopenia pre iných. Pôsobia dojmom, že sa vyznajú v situácii, vedia rozpoznať zámery a túžby iných. Obľubujú diskusie, skupinové hra a úlohy, sú schopné počúvať iných a pomáhať im. Najefektívnejšie sa učia od druhých, spoločne s nimi, zdieľaním úloh, keď samy učia iných, kooperáciou (Kosová, 2000, s. 56).
V nasledujúcich kapitolách sa zameriavame práve na kooperáciu a komunikáciu v skupine. Kooperatívna komunikácia, ako aj kooperatívne učenia, prináša rozvíjanie nielen rozumových schopností, ale i sociálnych schopností – interpersonálnej inteligencie a emocionálnej podpory.

Kooperácia
Tvrdí sa, že človek sa stáva človekom vtedy, keď sa naučí s inými ľuďmi slobodne kooperovať. Kooperácia je z hľadiska sociálno-psychologického chápaná široko. Kooperatívne správanie sa vyvíja s perspektívou, že jeho prostredníctvom bude s väčšou pravdepodobnosťou efektívnejšie dosiahnutý spoločný cieľ. Inak povedané kooperácia je také správanie, ktoré prináša všetkým zúčastneným najväčší spoločný zisk (Boroš, 2001, s. 170).
Kooperatívny spôsob výchovy a vzdelávania znamená vedome pracovať so sociálnymi situáciami pri výchovných a učebných úlohách v škole a využívať tieto situácie k efektívnejšiemu učeniu a rozvoju osobnosti.

V pedagogike sa kooperácia môže chápať ako cieľ výchovy, ako prostriedok výchovy, alebo schopnosť jedinca. Kooperácia existuje vtedy, ak žiaci chápu, že môžu dosiahnuť svoj cieľ len vtedy, keď aj ostatní žiaci, s ktorými sú spojení v úlohe, dosiahnu cieľ (Kosová, 2000, s. 76).
Kooperatívne správanie je často založené na nájdení priaznivého kompromisu, na porozumení druhej osobe a na ohľade voči nej. Kooperatívne správanie tohto druhu si vyžaduje:
·obojstrannú dôveru (tzn. verím, že môj partner sa zachová rovnako);
·pripravenosť na obetovanie sa a riziko;
·rezignáciu na maximálny egoistický zisk.

Existujú dva základné typy kooperácia:
a)Kooperácia ako nápomoc – jedna osoba asistuje druhej, je pre ňu typická skôr práca vo dvojiciach, tzv. tútorstvo, roly účastníkov sú nevyrovnané (jeden učí, druhý sa učí).
b)Kooperácia ako vzájomnosť – cieľ aj proces práce sú zdieľané všetkými účastníkmi, členovia majú väčšinou rovnocenné postavenie a spoluzodpovedajú za splnenie cieľa.
Existencia skupín pri práci v triede ešte neznamená, že ide o kooperatívne vyučovanie, alebo kooperatívnu hru.

Kvalita a priebeh kooperácie sú determinované troma faktormi:
1.Situačné faktory – možno sem zaradiť zloženie a skladbu skupiny, vzájomné medziosobné vzťahy medzi jednotlivými členmi, súdržnosť skupiny ako celku, ujasnenosť cieľov a poslania skupiny, začlenenie skupiny v rámci širšieho sociálneho prostredia. Formy brániace kooperácii: nevhodná štruktúra skupiny, jej skladba, zlé medziľudské vzťahy, ...
2.Úlohové faktory – súvisia s charakterom úlohy, jej zložitosťou, zameraním i významom pre jednotlivých členov. Dosiahnutie cieľa skupiny záleží od vzájomnej kooperácie jednotlivých členov. Spoločný cieľ a jeho akceptovanie jednotlivými členmi je potom rozhodujúcim faktorom a „zdrojom nátlaku“ na vzájomnú kooperáciu. Samotný charakter úlohy, jej zložitosť vyžaduje i odlišnú mieru kooperácie a jej konkrétne formy.
3.Osobnostné faktory – sú sýtené najmä potrebou kooperácie, schopnosťou kooperácie a vlastnosťou – kooperatívnosťou. Potreba kooperácie vyplýva zo sociálnej podstaty človeka a z toho sa odvíjajúcich ďalších sociálnych potrieb – potreby začlenenia, spolupatričnosti, uznania a pod.

Kooperatívne učenie musí spĺňať tieto znaky:
1.Pozitívna vzájomná závislosť – žiaci vnímajú, že sú spojení so svojimi spolužiakmi tým spôsobom, že nemôžu uspieť, ak neuspejú ostatní, musia koordinovať svoje úsilie s nimi. Môže sa dosahovať:
·spoločnými cieľmi skupiny,
·úlohami, ktoré nemôže splniť jednotlivec sám,
·rozdelením rolí v skupine (čiastková zodpovednosť),
·rozdelením informačných zdrojov (každý má časť informácií, ktoré treba zložiť),
·vhodne volenou skupinovou aj individuálnou odmenou.

2.Interakcia tvárou v tvár – v malých 2 – 6-členných skupinách má každý pred sebou adresáta a dostáva od neho spätnú väzbu. Ideálne je, ak je možná rovnocenná interakcia v skupine, ak má každý možnosť zapojiť sa do diskusie, reagovať. Z toho hľadiska sú najideálnejšie 4-členné skupiny (v 3-člennej skupine, ak dvaja diskutujú, tretí zostáva sám).
3.Osobná, individuálna zodpovednosť – výkon každého jednotlivca je zhodnotený a využitý pre celú skupinu, všetci členovia majú zo spoločnej práce úžitok. Zmysel nie je v posilnení skupiny, ale jednotlivca, po realizácii práce v skupine, by mal byť žiak schopný vykonať úlohu aj sám.
4.Využívanie interpersonálnych a skupinových schopností a ich ďalší rozvoj – znamená, že v skupine existujú alebo sa postupne vytvárajú základné kooperatívne schopnosti: poznať sa, dôverovať si, otvorene komunikovať, akceptovať druhých, aktívne počúvať, pomáhať si, konštruktívne riešiť konflikty atď., je tu schopnosť aj ochota spolupracovať.
5.Reflexia skupinovej činnosti – v skupine sa stále realizuje posudzovanie účinnosti alebo neúčinnosti postupu, spoločné plánovanie, ďalšie rozhodovanie o vlastnej činnosti, je predpokladom efektivity skupinovej činnosti.
Dlhodobá práca skupín nemôže existovať bez pravidiel spoločnej práce. Podľa Gibbsovej (In: Kosová, 2000, s. 79) sú to predovšetkým tieto:
·pozorné počúvanie – venovať slovám a pocitom toho, kto hovorí, nerozptýlenú pozornosť a uznanie;
·nevysmievanie sa (ocenenie) – vyhýbať sa negatívnym gestám, slovám a správaniu voči druhým, oceňovať hodnotu a pomoc ostatných;
·právo zdržať sa – zapojiť sa do skupinových aktivít na základe vlastného rozhodnutia;

·dôvera – vzájomná otvorenosť a diskrétnosť (informácie napr. o pocitoch nebudú zneužité).
Jedným z výsledkov kooperatívneho spôsobu výchovy a vzdelávania, realizácie kooperatívnych hier a cvičení je nielen získanie kooperatívnych schopností, ale aj dosiahnutie prosociálnych postojov (prosociálnosti) a asertívnych postojov a správania sa (asertivity) žiakov. Tieto sú dôležitými podmienkami rozvoja kooperatívnosti v triede.
Interpersonálna komunikácia
Komunikácia je vzájomná výmena informácií, správ, významov medzi jednotlivcami či skupinami.
V procese pracovnej kooperácie má komunikácia spravidla dve podoby:
·doprovodnú – realizuje sa pri dorozumievaní sa jednotlivcov priamo v spoločnej práci;
·rozvinutú – spravidla prebieha mimo vlastnej práce za účelom slovného riešenia problémov, analýzy a vyjasnenia vzájomných vzťahov, vlastného pôsobenia a pod.
Pôvodný význam slova komunikácia – „communicare“ – znamená obcovanie ľudí, spoločné podieľanie sa na nejakej činnosti vo vzájomnom kontakte.
Zo vzťahového hľadiska M. Nakonečný (Boroš, 2001, s. 180) uvádza také druhy (formy) komunikácie, ako je:
·intrapersonálna (napr. získavanie informácie z počítača alebo z archívu);
·interpersonálna – komunikácia medzi dvoma alebo viacerými jednotlivcami;
·manažérska komunikácia – týka sa prenosu informácií medzi manažérom inštitúcie a jej zamestnancami, ako aj medzi inými (kooperujúcimi) inštitúciami;
·masová komunikácia – komunikácia sprostredkovaná masmédiami (rozhlas, televízia, tlač, literatúra, počítače a pod.).

Širšiu pozornosť venujeme predovšetkým interpersonálnej komunikácii, prostredníctvom ktorej na seba navzájom pôsobíme, poznávame druhých i sami seba a nechávame sa poznávať.
Interpersonálna, alebo medziľudská, komunikácia sa ako proces najčastejšie uskutočňuje v troch rovinách:
1. Rovina znakovo vyjadrovacia – výmena informácií sa realizuje pomocou znakov (znakových systémov), pričom sa znak považuje za základný sprostredkujúci článok interpersonálnej komunikácie. K špecifickým znakovým systémom zaraďujeme predovšetkým reč, ktorá je:
·buď jazykom hlasným (hovoreným) ako systém fonetických znakov,
·buď jazykom písaným (systém grafických znakov),
·najuniverzálnejším prostriedkom interpersonálnej komunikácie (keď je prenos informácie spojený s vysokým stupňom porozumenia všetkými účastníkmi, keď sa najmenej stráca zmysel porozumenia).
2. Rovina sociálno-štruktúrna – tento aspekt interpersonálnej komunikácie je daný predovšetkým sociálno-ekonomickými a psychologickými vzťahmi, ktoré v rámci komunikácie vznikajú a pôsobia. Partneri komunikácie sú jednotlivci v určitých interpersonálnych vzťahoch, ktoré podstatne ovplyvňujú jej priebeh.
3. Rovina cieľová a inštrumentálna – jednotlivci i skupiny spravidla komunikujú s určitým zámerom, pretože sa usilujú dosiahnuť splnenie určitej úlohy, cieľa, alebo ovplyvniť iného jednotlivca, skupinu.

Ak interpersonálnu komunikáciu chápeme ako proces, tak je potrebné osobitne spomenúť tieto jej základné zložky:
·Komunikátor – oznamovateľ, t. j. napr. hovoriaci zdroj, od ktorého vychádza informácia. Vo vzťahu k akceptovateľnosti oznamovacej informácie je veľmi dôležitá dôveryhodnosť, štýl prejavu, rýchlosť reči a príťažlivosť komunikácie. Komunikátor kóduje svoje oznámenie napr. vo verbálnych znakoch (hovorí), vyjadruje určitý obsah (komuniké) a používa určité médium (napr. hovorí priamo komunikantovi, alebo mu telefonuje, dá inzerát a pod.). Do komunikačného procesu vstupuje komunikátor na základe určitého zámeru.

·Komunikant – prijímateľ, na ktorého sa informácia prenáša, adresuje. Ten dekóduje prijatú informáciu, pričom, ak išlo napr. o oznámenie, verbálne používa prevažne svoju slovnú zásobu.
·Komunikačný kanál – spôsob prenosu informácie. Bežne sa rozlišujú tri skupiny komunikačných kanálov:
a)verbálny, t. j. slovná komunikácia;
b)neverbálny, t. j. mimoslovná komunikácia;
c)komunikácia činom, skutkom – s týmto typom sa stretávame často, hoci jeho interpretácia závisí od kontextu, resp. od situácie, v ktorej sa odohráva. Týka sa to napríklad estetickej úpravy pracoviska, čistoty, poriadku; alebo lektor počas prednášky popri verbálnom výklade kreslí schémy, premieta diapozitívy a i.
·Komuniké – obsah informácie, pričom sa okrem iného hovorí:
a)o komunikačnej schéme, ktorá zahŕňa pôvodcu odovzdávania informácie (komunikátor);
b)o samotnej informácii po obsahovej stránke (čo sa v informácii oznamuje), po formálnej stránke (pomocou akých prostriedkov a akými cestami, kanálmi sa informácia odovzdáva);
c)o príjemcovi informácie (komunikant, recipient).

Komunikácia ako transakčný proces spája osoby, z ktorých každá funguje súčasne ako hovoriaci i poslucháč, pričom prvky komunikácie sú vzájomne závislé.
Zmyslom každej takejto našej komunikácie je podľa J. Dargovej (2002, s. 99):
·informovať – odovzdávať správu, dopĺňať inou, „označiť“, prehlásiť... (informačná funkcia);
·inštruovať – naviesť, naučiť, dať recept...(inštruktážna funkcia);
·presvedčiť, aby adresát zmenil názor, získať niekoho na svoju stranu, ovplyvniť... (persuazívna funkcia);
·pobaviť – rozveseliť druhého i seba, rozptýliť... (zábavná funkcia).

V priebehu komunikačného procesu si komunikátor a komunikant okrem samotnej informácie (spravidla nepriamo) oznamujú aj:
·postoj k obsahu informácie;
·postoj k jednotlivcovi, na ktorého sa informácia prenáša a od ktorého vychádza (napr. úcta, vážnosť);
·informáciu o aktuálnom psychickom (fyzickom) stave (ako mu je, ako sa cíti);
·určitý obraz seba (za koho sa považuje v interpersonálnom vzťahu);
·žiadosti a očakávania (napr. vychádzaj mi aj naďalej v ústrety);
·náznak ďalšieho priebehu vzájomných vzťahov.

Z uvedeného vyplýva, že komunikujeme celí, či sa už o to snažíme alebo nie. V procese komunikácie môže dôjsť k určitým deformáciám v obsahu informácií, k ich úbytku, či dotváraniu. To spôsobuje, že napr. komuniké nemusí byť odovzdané a pochopené v pôvodnom význame a rozsahu. Vzniká tzv. pseudokomunikácia, ktorá sa stáva častým zdrojom nedorozumení. K najdôležitejším podmienkam správnej interpersonálnej komunikácie patrí: jasnosť, zrozumiteľnosť a správnosť informácie, ďalej rýchly a primeraný spôsob prenosu, spätná väzba (či komunikant informáciu správne pochopil a včas prijal).
V interakcii s druhými sa prejavujú akoby dve podoby človeka. Jedna vystupujúca navonok, v ktorej slovami, správaním prezentujeme seba, resp. snažíme sa o dobré medziľudské vzťahy. Druhú podobu úpenlivo strážime pred pohľadom druhých zaobaľujúc ju verbálnou komunikáciou. Náš „vonkajší človek“ je však odrazom vnútra – interpersonálnym komunikovaním nášho prežívania, cítenia, nálad, túžob... (Dargová, 2002, s. 97).)

Z hľadiska pôvodu znakov sa komunikácia delí na verbálnu a neverbálnu (Boroš, 2001, s. 199).
Verbálnou komunikáciou rozumieme dorozumievanie sa jednej, dvoch i viacerých osôb pomocou slov. základným nositeľom informácií sú slová, náš jazyk. Slovná komunikácia tak predstavuje výber, kombinovanie a produkciu jazykových znakov (písanie, artikuláciu, zmýšľanie reči); proces vzájomného oznamovania; percepciu (vnímanie) a recepciu (prijímanie) slovných oznámení a porozumenie im (Dargová, 2002, s. 105).
Vo (výchovnom) „prostredí“ kruhového rozhovoru slovo:
-sprostredkúva pocity a nie ich potláča;
-učí počúvať, vyjadriť sa a byť vypočutý;
-pomáha objavovať, že žiaci nie sú so svojimi problémami sami, že existujú univerzálne situácie a výzvy, ktorým čelí každý;
-v dôsledku toho buduje hlbšie vzájomné vzťahy, priateľstvá.

Neverbálna komunikácia je dôležitá pri oznamovaní emócií, vytváraní dojmu a osobnej príťažlivosti (resp. odpudivosti), pri ovplyvňovaní postojov, mienky, pri regulácii sociálneho styku a pod. (Boroš, 2001, s. 203). Neverbálne prejavy vždy prezradia, čo prežívame.
Neverbálne komunikujeme:
-pohľadom očí,
-výrazom tváre (mimika),
-gestami (gestika), pohybmi hlavy a tela (kinezika),
-postojom tela,
-dotykom, telesným kontaktom (haptika),
-vzdialenosťou a zaujímaním priestorových pozícií (proxemika),
-tónom hlasu a ďalšími neverbálnymi aspektmi reči,
-úpravou zovňajšku a životného prostredia.
Správne porozumieť neverbálnej komunikácii druhého, prostredníctvom týchto rozmanitých prostriedkov, vyžaduje od nás viac pozornosti a niekedy i potrebu „čítať medzi riadkami“.