Metódy rozvoja EQ a SQ

Bez ohľadu na vek najlepšie sa dieťa učí prežitím, skúsenosťou na sebe, na vlastnom prežívaní – vlastná skúsenosť, zážitok je tou najlepšou metódou:

• v odhaľovaní skutočného „ja“ žiaka, čo znamená stať sa sebou samým;
• v podporovaní pozitívnych predstáv žiaka o sebe – žiak otvorený voči svojmu prežívaniu zistí, že si môže dôverovať, postupne v ňom rastie dôvera a pod.;
• v stimulácii uvedomenia si svojich predstáv, záujmov, pocitov, prežívaní;
• v stimulácii komunikácie autentických pocitov, prežívania, predstáv a názorov, bez závislosti od vonkajšieho hodnotenia vo výučbe – vytvoriť si vlastné vnútorné hodnotenie, učiť sa byť sám sebe radcom, preberať zodpovednosť za svoj život, slobodne cítiť a myslieť.

Z toho vyplýva, že učenie zážitkom je najprirodzenejšie a najúčinnejšie pre rozvíjanie emocionálnej inteligencie. C. M. Charles (In: Dargová, 2002, s. 82) je jeden z odborníkov na rozvíjanie citov detí. Podáva vymedzenie konkrétnych základných metód rozvíjania emocionálnej inteligencie detí, ktoré delí do troch okruhov:

1. Psychologická podpora zo strany učiteľa

L. Miček (In: Zelina, 1996, s.67) zistil, že na žiakov neurotizujúco pôsobí:

• nedostatok pokoja: nervozita, podráždenosť, náladovosť, krik;
• nedostatok objektívnosti pri hodnotení: nadržiavanie, zaujatosť, pomstivosť;
• neúcty k žiakom a ich nepochopenie: výsmech, irónia, ponižovanie, zosmiešňovanie, podceňovanie;
• nedostatky v hodnotení vlastnej osoby: nadradenosť, sebapreceňovanie, neprístupnosť, namyslenosť;
• nedostatky pri organizácii práce: vnucovanie názorov, nedôslednosť, mnoho učiva naraz, zmätky.

Pre prax to znamená viac empatie, akceptácie, autenticity zo strany učiteľa – dať najavo, že sa dieťa môže voľne vyjadriť, klásť otázky; učiteľ akceptuje odpovede žiakov, ich pocity a city a zapája žiakov do plánovania, interpretovania a hodnotenia ich zážitkov a skúseností z diania v triede... (Dargová, 2002, s. 83).
M. Zelina (1996, s. 55) uvádza nasledujúce techniky empatickej výchovy a vyučovania:

• Rozhovory na tému prežívania – a to individuálne alebo v skupinách, ktoré môžu mať podobu klubových alebo komunitných stretnutí, kde sa vytvára prostredie pre slobodné, otvorené vyjadrovanie detí. Obsahom týchto besied, rozhovorov sú city, túžby, motivácia, sklamania, radosti, strach, úzkosť, vzťahy a pod.
• Dotazníky, testy na poznávanie citov – napr. na motiváciu emócie, na klímu v triede, na sociálne vzťahy, hodnotovú a profesijnú orientáciu a pod.
• Umelecké vyjadrenie detí – využívajú sa najmä výtvarné techniky, ale aj hudobné a rytmické vyjadrenie, dramatické etudy, tvorivé písanie, modelovanie.
• Metóda panáčikov – žiaci nakreslia viacero tvárí, napr. veselé, smutnú, ľahostajnú..., a v priebehu práce otáčajú k učiteľovi podľa momentálnej emocionálnej situácie. Takéto monitorovanie je dôležité i zo strany učiteľa.
• Denníky a kreatívne písanie detí – je to pomôcka aj na rozvíjanie tvorivosti detí, ale aj pre poznanie citov a motivácie.
• Presunutie výchovy, vyučovania do prírody a do reálneho života – žiaci majú podrobne pozorovať dianie, zapisovať, hľadať problémy, riešiť ich. Z pozície citovej výchovy sa požaduje zapisovanie vecí, ktoré deti rozčuľujú, ktoré ich tešia, zapisovanie ich pocitov a pod.
• Technika slávnosti – slávnosť ako spoločenský rituál učí dávať a prijímať, necháva u detí silnú emocionálnu odozvu, rozvíja ich sociálne spôsobilosti, city, motiváciu, vytvára sa družnosť skupín a pod. Mala by byť zakomponovaná do činnosti, na ktorej sa zúčastňujú a podieľajú aj rodičia, obec.