Tradičná škola s radmi zodpovedá direktívnemu učeniu, kde majú všetci žiaci sledovať učiteľa. Iný spôsob sedenia môže uľahčiť komunikáciu. Štyria žiaci môžu sedieť za jedným stolom, alebo ôsmi za dvoma, môžu sedieť do tvaru U, alebo do polkruhu, najmä v špeciálnych triedach a skupinách, kde je menej detí. Odporúča sa meniť rozostavenie počas hodiny, zamestnania. Učiteľ stráca dominantnú pozíciu, nechá deti viac medzi sebou hovoriť, častejšie sa pohybuje okolo nich, je im bližšie.

3. Interakčné cvičenia
Ide o cvičenia, kde sa ruší dominantné postavenie vychovávateľa, učiteľa – stáva sa členom skupiny. Organizáciu a riadenie má učiteľ ponechať deťom, on ich má len usmerňovať. Príklady cvičení:

• deti v skupinách hovoria o sebe, svojich záujmoch, o tom, čo prežili;
• cvičenia na aktívne počúvanie – dieťa napr. minútu o niečom hovorí a ďalšie, na ktoré ukáže, sa to snaží zopakovať alebo parafrázovať čo najpresnejšie, príp. dáva otázky;
• cvičenia typu súhlasím – nesúhlasím – vychovávateľ napíše rozličné výroky a deti píšu, či s nimi súhlasia alebo nie, a potom sa rozdelia a diskutuje sa ako pri hrách na rozvíjanie hodnotiaceho myslenia;
• diskusné cvičenia riadené deťmi – sami si navrhujú problémové okruhy, vypracúvajú pravidlá a nacvičuje sa konštruktívna polemika;
• cvičenia s riešením prípadu – ide o prípad nejakého dieťaťa (reálny alebo vymyslený) a deti analyzujú, navrhujú riešenia;
• cvičenia s hraním postavy – prehrávajú „divadelné“ konfliktné situácie a diskutujú o dojmoch;
• brainstorming – zadá sa nejaký problém, alebo ho navrhnú deti a potom sa produkujú riešenia bez kritiky a hodnotenia – žiada sa čo najviac neobvyklých nápadov a až v druhom kroku dochádza k hodnoteniu.

K interakčným cvičeniam možno zaradiť aj citovú inventarizáciu. Jej podstatou je to, že si žiaci spomínajú, čo pekné a čo škaredé zažili za posledný týždeň, mesiac, t. j. inventarizujú svoje city, pocity v škole – deti voľne rozprávajú.
Pôsobiť na emocionálnu stránku detí možno i cez citové prelaďovanie, najmä na začiatku vyučovacej hodiny:

• možno to urobiť hudbou púšťanou všetkým deťom;
• pomocou rozprávky;
• tanec, pieseň, pozdrav všetkým, gratulácia jubilantom a pod.;
• relaxačné cvičenia, autogénny tréning, joga.

Aktivizujúce metódy v školskej praxi sa taktiež podieľajú na rozvoji emocionálnej inteligencie. Prednosťou týchto metód je to, že vo veľkej miere podnecujú záujem detí o získavanie nových poznatkov, podporujú a rozvíjajú u detí intenzívne myslenie, správanie a prežívanie (Knapíková, 2002, s. 17).

a)Interaktívne hry sú techniky založené na sebaprejavení, pričom podstatnú úlohu zohráva prostredie skupiny. Skupina vytvára facilitujúcu klímu a poskytuje spätnú väzbu. Interaktívne hry využívajú blízke techniky ako psychodráma, psychohry, niektoré techniky dramatickej výchovy a všetky typy psychosociálneho výcviku.
b)Inscenačné, situačné metódy rozvíjajú celú osobnosť žiaka, vytvárajú priestor pre sebarealizačnú tendenciu žiaka, aktivizujú jeho „ja“ a zároveň umožňujú učiteľovi vidieť žiaka vernejšie, úprimnejšie; teda takého akým je (Dargová, 2002, s. 87).
Podstatou inscenačnej metódy je simulácia situácie alebo procesov, ktoré sa stali, alebo ktoré sa môžu stať v skutočnosti. Niektorí, alebo aj všetci žiaci v triede hrajú – inscenujú určité roly. Pri ich stvárnení vnášajú do nich skúsenosti, predstavy, postoje a pod. Výhodou metódy je výraznejšie emocionálne zapojenie žiakov do výučby a jej široké uplatnenie v edukačnom procese na všetkých stupňoch škôl. Situačná metóda je podobná inscenačnej, má len komplexnejší charakter a zúčastniť sa jej môže väčší počet žiakov, resp. celá trieda