Metódy rozvoja emocionálnej (EQ) a personálnej inteligencie (SQ)

Metódy rozvoja EQ a SQ

Bez ohľadu na vek najlepšie sa dieťa učí prežitím, skúsenosťou na sebe, na vlastnom prežívaní – vlastná skúsenosť, zážitok je tou najlepšou metódou:

• v odhaľovaní skutočného „ja“ žiaka, čo znamená stať sa sebou samým;
• v podporovaní pozitívnych predstáv žiaka o sebe – žiak otvorený voči svojmu prežívaniu zistí, že si môže dôverovať, postupne v ňom rastie dôvera a pod.;
• v stimulácii uvedomenia si svojich predstáv, záujmov, pocitov, prežívaní;
• v stimulácii komunikácie autentických pocitov, prežívania, predstáv a názorov, bez závislosti od vonkajšieho hodnotenia vo výučbe – vytvoriť si vlastné vnútorné hodnotenie, učiť sa byť sám sebe radcom, preberať zodpovednosť za svoj život, slobodne cítiť a myslieť.

Z toho vyplýva, že učenie zážitkom je najprirodzenejšie a najúčinnejšie pre rozvíjanie emocionálnej inteligencie. C. M. Charles (In: Dargová, 2002, s. 82) je jeden z odborníkov na rozvíjanie citov detí. Podáva vymedzenie konkrétnych základných metód rozvíjania emocionálnej inteligencie detí, ktoré delí do troch okruhov:

1. Psychologická podpora zo strany učiteľa

L. Miček (In: Zelina, 1996, s.67) zistil, že na žiakov neurotizujúco pôsobí:

• nedostatok pokoja: nervozita, podráždenosť, náladovosť, krik;
• nedostatok objektívnosti pri hodnotení: nadržiavanie, zaujatosť, pomstivosť;
• neúcty k žiakom a ich nepochopenie: výsmech, irónia, ponižovanie, zosmiešňovanie, podceňovanie;
• nedostatky v hodnotení vlastnej osoby: nadradenosť, sebapreceňovanie, neprístupnosť, namyslenosť;
• nedostatky pri organizácii práce: vnucovanie názorov, nedôslednosť, mnoho učiva naraz, zmätky.

Pre prax to znamená viac empatie, akceptácie, autenticity zo strany učiteľa – dať najavo, že sa dieťa môže voľne vyjadriť, klásť otázky; učiteľ akceptuje odpovede žiakov, ich pocity a city a zapája žiakov do plánovania, interpretovania a hodnotenia ich zážitkov a skúseností z diania v triede... (Dargová, 2002, s. 83).
M. Zelina (1996, s. 55) uvádza nasledujúce techniky empatickej výchovy a vyučovania:

• Rozhovory na tému prežívania – a to individuálne alebo v skupinách, ktoré môžu mať podobu klubových alebo komunitných stretnutí, kde sa vytvára prostredie pre slobodné, otvorené vyjadrovanie detí. Obsahom týchto besied, rozhovorov sú city, túžby, motivácia, sklamania, radosti, strach, úzkosť, vzťahy a pod.
• Dotazníky, testy na poznávanie citov – napr. na motiváciu emócie, na klímu v triede, na sociálne vzťahy, hodnotovú a profesijnú orientáciu a pod.
• Umelecké vyjadrenie detí – využívajú sa najmä výtvarné techniky, ale aj hudobné a rytmické vyjadrenie, dramatické etudy, tvorivé písanie, modelovanie.
• Metóda panáčikov – žiaci nakreslia viacero tvárí, napr. veselé, smutnú, ľahostajnú..., a v priebehu práce otáčajú k učiteľovi podľa momentálnej emocionálnej situácie. Takéto monitorovanie je dôležité i zo strany učiteľa.
• Denníky a kreatívne písanie detí – je to pomôcka aj na rozvíjanie tvorivosti detí, ale aj pre poznanie citov a motivácie.
• Presunutie výchovy, vyučovania do prírody a do reálneho života – žiaci majú podrobne pozorovať dianie, zapisovať, hľadať problémy, riešiť ich. Z pozície citovej výchovy sa požaduje zapisovanie vecí, ktoré deti rozčuľujú, ktoré ich tešia, zapisovanie ich pocitov a pod.
• Technika slávnosti – slávnosť ako spoločenský rituál učí dávať a prijímať, necháva u detí silnú emocionálnu odozvu, rozvíja ich sociálne spôsobilosti, city, motiváciu, vytvára sa družnosť skupín a pod. Mala by byť zakomponovaná do činnosti, na ktorej sa zúčastňujú a podieľajú aj rodičia, obec.

2. Usporiadanie lavíc a pohyb v triede, miestnosti

Tradičná škola s radmi zodpovedá direktívnemu učeniu, kde majú všetci žiaci sledovať učiteľa. Iný spôsob sedenia môže uľahčiť komunikáciu. Štyria žiaci môžu sedieť za jedným stolom, alebo ôsmi za dvoma, môžu sedieť do tvaru U, alebo do polkruhu, najmä v špeciálnych triedach a skupinách, kde je menej detí. Odporúča sa meniť rozostavenie počas hodiny, zamestnania. Učiteľ stráca dominantnú pozíciu, nechá deti viac medzi sebou hovoriť, častejšie sa pohybuje okolo nich, je im bližšie.

3. Interakčné cvičenia
Ide o cvičenia, kde sa ruší dominantné postavenie vychovávateľa, učiteľa – stáva sa členom skupiny. Organizáciu a riadenie má učiteľ ponechať deťom, on ich má len usmerňovať. Príklady cvičení:

• deti v skupinách hovoria o sebe, svojich záujmoch, o tom, čo prežili;
• cvičenia na aktívne počúvanie – dieťa napr. minútu o niečom hovorí a ďalšie, na ktoré ukáže, sa to snaží zopakovať alebo parafrázovať čo najpresnejšie, príp. dáva otázky;
• cvičenia typu súhlasím – nesúhlasím – vychovávateľ napíše rozličné výroky a deti píšu, či s nimi súhlasia alebo nie, a potom sa rozdelia a diskutuje sa ako pri hrách na rozvíjanie hodnotiaceho myslenia;
• diskusné cvičenia riadené deťmi – sami si navrhujú problémové okruhy, vypracúvajú pravidlá a nacvičuje sa konštruktívna polemika;
• cvičenia s riešením prípadu – ide o prípad nejakého dieťaťa (reálny alebo vymyslený) a deti analyzujú, navrhujú riešenia;
• cvičenia s hraním postavy – prehrávajú „divadelné“ konfliktné situácie a diskutujú o dojmoch;
• brainstorming – zadá sa nejaký problém, alebo ho navrhnú deti a potom sa produkujú riešenia bez kritiky a hodnotenia – žiada sa čo najviac neobvyklých nápadov a až v druhom kroku dochádza k hodnoteniu.

K interakčným cvičeniam možno zaradiť aj citovú inventarizáciu. Jej podstatou je to, že si žiaci spomínajú, čo pekné a čo škaredé zažili za posledný týždeň, mesiac, t. j. inventarizujú svoje city, pocity v škole – deti voľne rozprávajú.
Pôsobiť na emocionálnu stránku detí možno i cez citové prelaďovanie, najmä na začiatku vyučovacej hodiny:

• možno to urobiť hudbou púšťanou všetkým deťom;
• pomocou rozprávky;
• tanec, pieseň, pozdrav všetkým, gratulácia jubilantom a pod.;
• relaxačné cvičenia, autogénny tréning, joga.

Aktivizujúce metódy v školskej praxi sa taktiež podieľajú na rozvoji emocionálnej inteligencie. Prednosťou týchto metód je to, že vo veľkej miere podnecujú záujem detí o získavanie nových poznatkov, podporujú a rozvíjajú u detí intenzívne myslenie, správanie a prežívanie (Knapíková, 2002, s. 17).

a)Interaktívne hry sú techniky založené na sebaprejavení, pričom podstatnú úlohu zohráva prostredie skupiny. Skupina vytvára facilitujúcu klímu a poskytuje spätnú väzbu. Interaktívne hry využívajú blízke techniky ako psychodráma, psychohry, niektoré techniky dramatickej výchovy a všetky typy psychosociálneho výcviku.
b)Inscenačné, situačné metódy rozvíjajú celú osobnosť žiaka, vytvárajú priestor pre sebarealizačnú tendenciu žiaka, aktivizujú jeho „ja“ a zároveň umožňujú učiteľovi vidieť žiaka vernejšie, úprimnejšie; teda takého akým je (Dargová, 2002, s. 87).
Podstatou inscenačnej metódy je simulácia situácie alebo procesov, ktoré sa stali, alebo ktoré sa môžu stať v skutočnosti. Niektorí, alebo aj všetci žiaci v triede hrajú – inscenujú určité roly. Pri ich stvárnení vnášajú do nich skúsenosti, predstavy, postoje a pod. Výhodou metódy je výraznejšie emocionálne zapojenie žiakov do výučby a jej široké uplatnenie v edukačnom procese na všetkých stupňoch škôl. Situačná metóda je podobná inscenačnej, má len komplexnejší charakter a zúčastniť sa jej môže väčší počet žiakov, resp. celá trieda