Mladší školský vek

V dobe vstupu do školy už dieťa zreteľne vníma hranice medzi sebou a ostatnými, medzi vlastnými názormi a názormi iných ľudí...no stále sa v ňom prehlbuje vedomie, že je samostatným jedincom s vlastnými potrebami, želaniami, plánmi a cieľmi (Dargová, s. 50).
Toto obdobie sa označuje ako „vek triezveho racionalizmu“, čo znamená, že dieťa ku svetu pristupuje racionálne, berie realitu takú, aká je. Pocity sa už tak rýchlo nemenia, ale prehlbuje sa v ňom sociálna vnímavosť.

Osobnostné rysy sa upevňujú – dieťa vstupuje do vrstevníckej skupiny, čím sa mení aj jeho vzťah k rodičom. Učí sa fenoménu konania, prehlbujú sa jeho sociálne zručnosti – lepšie chápe dôvody konania iných a zároveň si lepšie uvedomuje svoje vlastné schopnosti a nedostatky.
Vytvára si priateľstvá a veľa energie venuje na udržanie svojho postavenia v skupine. Má tendenciu potvrdzovať svoju pozíciu v triede, potrebuje sa uistiť o svojej hodnote, potrebuje byť prijateľne hodnotené svojimi spolužiakmi alebo aspoň počítať s ich pomocou.
V tomto veku je prehnane spoločenskou bytosťou. Je egoistické a potrebuje sa zviditeľniť akýmkoľvek spôsobom – potrebuje sa uplatniť, a to i na úkor ostatných. Deti, ktoré stoja nižšie alebo mimo skupinu, sú vylúčené, vystavené negatívnym pocitom – prázdnote, smútku.
Veľký význam v tomto veku má emocionálna autoregulácia. Dieťa chce učiteľovi urobiť radosť a vyť za to primerane ocenené. Je pre neho dôležité získať si pozornosť a priazeň učiteľa. Prijíma všetky jeho oznámenia a nekriticky.

Identifikácia s učiteľom má svoj vývojový zmysel. Umožňuje dieťaťu ľahšie prekonať začiatočnú neistotu a adaptovať sa na školský systém.
Pozitívny vzťah k učiteľovi je preto významným motívom k požadovanému správaniu a je významný i pre prekonávanie prvých záťaží.
Dieťa v mladšom školskom veku je tým, čo dokáže urobiť a hodnotí sa podľa úspechu, ktorý pri tom má. Jeho usilovnosť sa však často spája so strachom, že sa neosvedčí, že sa prejaví ako neschopné. Vzniká naučená bezmocnosť – dieťa presviedča samo seba, že určitú činnosť nikdy nemôže zvládnuť, že nie je schopné nadviazať priateľstvo... to považuje za skutočnú chybu, čo sa spája s negatívnymi emóciami a následne jeho sebaobraz sa zhoršuje.

Stredný školský vek

Dieťa v strednom školskom veku je v škole adaptované a chápe, akým spôsobom sa musí správať a čo robiť, aby získalo také hodnotenie, ktoré by pre neho i pre jeho rodičov bolo uspokojujúce.
Napriek rozvoju kognitívnych schopností nedokáže ešte plne odolávať rôznym emocionálnym tlakom a stále je ovplyvniteľné názormi ľudí, ktorí majú pre neho osobný význam.

V tomto období sa mení obsah, priebeh, trvanie, spôsob prežívania i vonkajší prejav citov. City sa diferencujú a vznikajú
niektoré nové city (napr. cit krivdy a urážky, tréma, závisť a škodoradosť, cit solidarity). Vyššie city sa naďalej zdokonaľujú. Je tu väčšia zdržanlivosť – obmedzuje sa vonkajší prejav citov, a uvedomelosť – dieťa lepšie ovláda a vedome kontroluje vonkajšie prejavy. Deti dokonca rôznymi vonkajšími výrazmi zastierajú svoje skutočné city.
Možno vidieť zmenu v sociálnom hodnotení – dieťa vie lepšie odhadnúť, ako sa jeho správanie javí iným ľuďom i učiteľovi. Začína si uvedomovať, prečo jeho správanie či názory sú posudzované určitým spôsobom, čo sa prejavuje tendenciou žiaka vysvetliť situácie i vlastné názory na ne.
Postoj k učiteľovi je čím ďalej, tým viac postojom k jeho sociálne nadradenej role – autorita učiteľa nie je spochybňovaná.
Pre rozvoj sebavnímania je dôležitý nielen školský prospech, ale i dosiahnutie uspokojivého postavenia v triede, ktorá sa stáva stále významnou sociálnou skupinou, s ktorou sa postupne identifikuje.

V rámci triedy je dôležitá požiadavky spravodlivosti, ktorú dieťa chápe ako rešpektovanie daných pravidiel za všetkých okolností a pre všetkých rovnako. Prejavuje sa vyžadovaním rovnakých podmienok pre všetkých žiakov, odmietajú sa výnimky, pretože posilujú neistotu dieťaťa. Dôraz na rovnosť je typickým prejavom sociálneho uvažovania tohto veku.
Dieťa je menej egocentrické, dokáže sa rozdeliť, byť solidárne a poskytnúť pomoc, ale zároveň potrebuje podporu vo forme jednoznačných pravidiel, ktoré mu poskytujú istotu, že nebude znevýhodnené. To sa odráža i v priateľskom vzťahu: deti posudzujú kvalitu svojich priateľov na základe porovnávania toho, čo, kto, pre koho urobil s očakávaním spätnej väzby; vzťahy nadobúdajú recipročný ráz.
Sebapoznanie dieťaťa stredného školského veku je stabilnejšie a menej ovplyvniteľné aktuálnymi výkyvmi – jeho názor sa nevytvára na základe jedného výsledku či situácie, zmenšuje sa i závislosť na názoroch autority – detské sebahodnotenie sa stáva autonómnejšie.

Vek dospievania - puberta

Toto obdobie predstavuje kritické obdobie vo vývoji emócií – vnútorná i vonkajšia konfliktnosť, hľadanie vlastnej identity, prebúdzanie sa sexu a romantickej prvej lásky. Dospievanie je charakterizované ako obdobie zmätku, a to najmä preto, že dospievajúci sa nevyzná v pocitoch, ktorými je zaplavovaný a v ktorých prežíva svoje vnútorné rozpory i vonkajšie konflikty.

Ako charakteristické zvláštnosti citového života tohto obdobia O. Čačka (in: Dargová, s.53) uvádza:
-extrémnu živosť a intenzitu, iritabilitu a silu citového prežívania,
-emocionálnu rozkolísanosť a premenlivosť,
-nestabilitu orientácie – od egocentrizmu k altruizmu, striedanie záujmov, labilita nálad, nestálosť cieľov, postojov, sebapoňatia.
Zdrojom citov dospievajúceho je boj o uznanie vlastnej dospelosti a s ňou spojených práv, strata porozumenia s rodičmi z toho vzniknuté konflikty s nimi, rozpory medzi naliehavou sexuálnou túžbou a romantickou sexuálnou prvou láskou, vnútorná zraniteľnosť daná zvýšenou citlivosťou a zakrývaná predčasnou dospelosťou, ktorá sa u chlapcov prejavuje negatívne (pitie, fajčenie...).

Citové reakcie sú väčšinou vyhranené a prudké. Typická je náladová labilita, nestálosť a častý výskyt negatívnych citov – zlosť, vzdor, neistota, stiesnenosť.
Toto obdobie je plné mimoriadnych telesných i duševných zmien je rozhodujúcou dobou i pre získavanie určitých emocionálnych a sociálnych schopností a zároveň je i citlivou vývinovou fázou, v ktorej k dieťaťu nevedie jedna cesta.
Motívom školskej práce sú nielen známky, ale i zmysel samotného konania. Pubescent sa usiluje o dobrý výkon vtedy, keď je presvedčený o zmysle tohto konania.
Vývojom podmienená zmena uvažovania sa prejavuje v spôsobe hodnotenia iných ľudí. Pubescent uvažuje viac o tom, aký človek skutočne je, resp. aký by mohol a mal byť.