Personalizácia a socializácia. Tvorivá výučba

Personalizácia a socializácia

Z troch základných vzťahov v živote človeka je možné odvodiť tri základné dimenzie vzdelanosti:

• vzťah k sebe samému - osobnostná dimenzia vzdelanosti;
• vzťah k ľuďom - sociálna dimenzia vzdelanosti;
• vzťah k predmetnému svetu - obsahová (kultúrna) dimenzia vzdelanosti.

K sebe, k ľuďom a k svetu nadväzuje človek trojaké vzťahy, pričom v každom vzťahu hrá rozhodujúcu úlohu iná stránka osobnosti: v poznávacom najmä kognitívna, v hodnotiacom najmä afektívna, v pretváracom najmä psycho-motorická.
Predmetom záujmu personálnej a sociálnej výchovy sú predovšetkým dva procesy rozvoja človeka, v ktorých má byť učiteľ dieťaťu pomocníkom a sprievodcom. Ide o proces jeho personalizácia (t. j. stávanie sa osobnosťou) a socializácie (t. j. stávanie sa členom society, komunity) a o ich vzájomný vzťah (Kosová, 2000, s. 7 – 8).

Pod pojmom personalizácia rozumieme proces, ktorým sa jedinec rozvíja na skutočnú plnohodnotnú osobnosť. Tento proces vyžaduje aktívnu pozíciu jednotlivca vo vzťahu k sebe samému. Ten si na základe reálneho sebapoznania a sebahodnotenia plánuje a projektuje vlastné úlohy a aktivity, tvorivo ich realizuje na základe vlastnej motivácie, posudzuje ich výsledky a podľa nich mení a modifikuje svoje ďalšie plány. Aktívna pozícia žiaka alebo žiakom centrovaná výučba vyžaduje učiť ho slobodnej voľbe, rozhodovaciemu procesu a prebratiu zodpovednosti zaň. Je to jediný možný spôsob personalizácie jednotlivca, t. j. že učiteľ nemôže urobiť žiaka osobnosťou, žiak sa ňou musí stať sám. Aby dieťa bolo schopné narábať a vôbec pochopiť city druhého, musí najprv v sebe rozvinúť dve emocionálne schopnosti – sebaovládanie a empatiu. Až od tohto základu sa môže rozvinúť umenie medziľudských vzťahov (Dargová, 2002, s. 123).

Proces personalizácie žiaka nemôžeme uskutočniť bez procesu jeho socializácie.

Pod pojmom socializácia rozumieme „celospoločenský proces včleňovania jednotlivcov do svojej komunity“ (Švec, In: Kosová, 2000, s. 65). Je to proces premeny jednotlivca na spoločenskú bytosť, jeho integrácia do spoločnosti, zaujatie sociálnych rolí.
Socializácia je celoživotný proces, počas ktorého si jednotlivec osvojuje špecificky ľudské formy správania a konania, jazyk, poznatky, hodnoty, kultúru a začleňuje sa tak do spoločnosti (Kosová, 2000, s. 72). Jednou zo zmien, ku ktorým dochádza v procese socializácie je prechod od egocentrizmu k ideovej, citovej a snehovej integrácii s jedincom a skupinou.

Všetky základné vzťahy človeka k sebe samému sa tvoria na základe vzťahov k iným ľuďom, preto proces personalizácie nemôže nikdy prebiehať bez procesu socializácie a opačne.

Tvorivosť a tvorivá výučba

M. Zelina (1996, s. 189) vymedzuje tvorivosť ako takú interakciu subjektu s objektom, pri ktorej subjekt mení okolitý svet, vytvára nové, užitočné a pre subjekt, referenčnú skupinu alebo populáciu významné hodnoty. Kratšia definícia tvorivosti znie: tvorivosť je produkcia nových a hodnotných nápadov, riešení, myšlienok. „Tvorivosť, napriek tomu, že je potencionálne ukrytá v každom z nás, nemožno vzťahovať len ne sféru myslenia; tvorivosť zachytáva celú osobnosť – náš rozum i cit, konanie i správanie“ (Dargová, s. 62).

Možno tvrdiť, že z hľadiska edukačného procesu má pre koncepciu novej – tvorivej výučby zásadný význam doterajšie psychologické a pedagogické poznanie, že tvorivosť nie je výlučne spojená len s určitým druhom činnosti, ale prejavuje sa v každej ľudskej činnosti, a tým i v medziľudských vzťahoch. Tvorivosť sa môže prejaviť v každej edukačnej činnosti, v každom vyučovacom predmete, a teda je možné ju a cez ňu rozvíjať vnútorný život našich detí.

J. Dargová (2002, s. 63) na základe svojich pozorovaní uvádza, že práve tvorivosť, tvorivá výučba je najpriamejšou cestou rozvoja EQ: tvorivé deti a študenti sú expresívnejší, intenzívnejšie vyjadrujú svoje pocity a zážitky; typická je citlivosť voči iným, vyššia nezávislosť úsudku vo vzťahu k dospelým...

Tvorivosť v procese edukácie predstavuje funkčný didaktický prostriedok formatívneho výchovného pôsobenia na žiaka. Ako prostriedok humanizácie tvorí základný činnostný princíp socializácie, sebautvárania a formovania osobnosti žiaka; významnou mierou sa podieľa na rozvíjaní kognitívnych, ale i emocionálnych a esteticko – mravných stránok osobnosti žiakov, ktoré prostredníctvom tvorivých aktivít poľudšťuje.

Tvorivosť nám poskytuje možnosť ako vniesť emocionalitu do života detí, a tým aj medzi nás.